Denník N

K teológii homosexuality

Dostávame sa do zaujímavej situácie, pretože môžeme legitímne tvrdiť, že súčasné kresťanské názory na homosexualitu sú len istou interpretáciou Biblie, interpretáciou, ktorej paradigmu by sme teoreticky mohli posunúť alebo dokonca zmeniť.

Spoločenská diskusia o homosexualite má svoje prílivy a odlivy a aktuálne u nás možno sledovať jej opätovný vzrast. Teraz však ide o hlasy z kresťanského prostredia, alebo skôr partikulárne hlas evanjelického teológa Ondreja Prostredníka, ktorý je za svoje homosexualite naklonené vyjadrenia odmeňovaný uznaním liberálneho sveta a veľkou kritikou z cirkevného milieu. Ja sám si ho veľmi vážim, keďže som roky o takejto diskusii vo vnútri cirkvi sníval.

Za kľúčové považujem jeho vyjadrenie pre SME, v ktorom povedal:

„Biblické texty neodsudzujú pevný a trvalý vzťah dvoch ľudí rovnakého pohlavia založený na láske. Postoj vedenia evanjelickej cirkvi je v dnešnom teologickom diskurze neobhájiteľný.“

V tejto vete je totiž skoncentrované ťažisko, vďaka ktorému je možné požadovať nielen spoločenskú, ale aj teologickú a cirkevnú diskusiu na tému homosexuality, ktorej témou by vonkoncom nemala byť len pastorácia homosexuálne cítiacich osôb, ako to vidí Anton Ziolkovský a väčšina konzervatívne zmýšľajúcich klerikov, ale aj jej prípadná pozitívna integrácia do kresťanského svetonázoru.

Ponechám teraz úplne mimo úvah problémy vzniku homosexuality a jej vývoja, ako aj historické, psychiatrické a sexuologické tendencie klasifikovať, priblížiť sa, a napokon aj vyrovnať sa s homosexuálnou orientáciou ako alternatívnou či variantnou sexuálnou orientáciou. Skúsme ako odrazový mostík využiť iba jednoduchú tézu, že homosexuálna orientácia je sexuálna orientácia, a že je ju možné odlíšiť od homosexuálneho správania. Aj keď sa to môže zdať ako slabá téza, pretože len priraďuje konkrétne k všeobecnejšiemu, a v druhom rade zas rozdeľuje to, čo je integrálne spojené, predsa má takto položené východisko svoj zmysel. Biblia totiž vôbec nič nehovorí o homosexuálnej orientácii a keďže sa k nej priamo nevyjadruje, nie je teologicky artikulovaný názor na ňu explicitne prácou s biblickým textom, ale len jeho interpretáciou.

Tak sa dostávame do zaujímavej situácie, pretože môžeme legitímne tvrdiť, že súčasné kresťanské názory na homosexualitu sú len istou interpretáciou Biblie, interpretáciou, ktorej paradigmu by sme teoreticky mohli posunúť alebo dokonca zmeniť.

Biblia sa nezmieňuje o hriešnosti homosexuálnej orientácie. Predsa len sa však hriech s homosexualitou v biblických textoch spája, nie však viac ako s heterosexualitou, ak vôbec chceme použiť pri výklade tieto pojmy, ktoré sú Biblii samozrejme neznáme. Ak sa homosexualita biblicky odsudzuje, tak väčšinou ako niečo, čo ohrozuje osobnosť druhého človeka. Príbeh, v ktorom chceli obyvatelia Sodomy a Gomory súložiť s poslami, nie je príbehom o homosexuálnej orientácii, ale príbehom o zamýšľanom skupinovom znásilnení, pričom niečo podobné čítame aj v Knihe sudcov. Odsúdeniahodný je tu skutok, ktorý je sexuálne násilný. Slovo ohavnosť, ktoré priraďuje kniha Levitikus styku muža s mužom, je vyhradené pre rituálnu nečistotu, spolu s inými nečistými javmi, akým je napríklad ženská menštruácia. Ak svätý Pavol píše o tom, že chlipníci a súložníci mužov nebudú dedičmi Božieho kráľovstva, nemusí mať priamo na mysli homosexuálov, žijúcich vo vzťahu. Chlipníci (μαλακοὶ – pôvodný význam slova je „mäkkí“) môžu byť muži prostitúti, tí, ktorí vedome zaujímajú počas homosexuálneho styku pasívny postoj alebo chlapci, ktorí sa nechávajú zneužívať na pohlavný styk, kým súložníci mužov je označenie, ktoré sa podľa mojich informácií v gréčtine bežne nevyskytuje (ἀρσενοκοῖται), a ktoré naznačuje skôr homosexuálnu prostitúciu (údajne môže ísť aj o pederastov, przniteľov chlapcov – čo by značne menilo kontext). Ak aj Pavol hovorí o styku ženy so ženou a muža s mužom ako o protiprirodzenom (παρὰ φύσιν), tak môže akcentovať skôr skutočnosť nezriadenosti, neprítomnosti lásky, úcty a rešpektu, než samotnú homosexualitu ako niečo, čo nie je súčasťou prirodzenosti človeka. Aj Ježišove slová o jednom tele medzi manželmi môžu hovoriť o spečatení vzájomnej lásky prostredníctvom pohlavného styku, pričom tam nejde vyslovene o pohlavie zúčastnených, ako o ono spečatenie. Takto by sme mohli pokračovať ad infinitum. Čo týmto výletom do Biblie chcem povedať je to, že interpretácia neexistuje len jedna a čítanie toho, čo bolo napísané pred mnohými storočiami, je možné meniť, pretože inak podstupujeme riziko, že do Biblie retrospektívne vnášame materiál, ktorý v nej jednoducho nie je prítomný. Nemôžem nič iné, len dať za pravdu pánovi Ondrejovi Prostredníkovi.

To, že homosexuálna orientácia nie je hriechom, však už cirkev tvrdí dlho. List Homosexualis Problema z roku 1986, ktorý schválil pápež Ján Pavol II, píše, že náklonnosť homosexuálnych osôb nie je sama o sebe hriechom, ale obsahuje v sebe viac alebo menej silnú tendenciu k správaniu, ktoré je z morálneho hľadiska vnútorne zlé, a preto treba samotnú náklonnosť považovať za objektívne nezriadenú. Tým správaním sa pritom myslí sexuálne správanie k osobám rovnakého pohlavia. Dochádza tu k zaujímavému problému. Kým totiž heterosexuálny pár žije v hriechu, kým nie je v manželstve, kde je už odrazu sexuálny hriech dovolený, homosexuálny pár takúto možnosť nemá, pretože preň nie je manželstvo dostupné (reflektujeme cirkevnú prax, nie spoločenské tendencie k zrovnoprávneniu). Za predpokladu, že je veriaci, má teda človek z tohto páru v podstate tri možnosti:

a) vzdať sa sexu a žiť v sexuálnej abstinencii, čo by bolo podľa katolíckej cirkvi tým jednoznačne najlepším riešením, pretože na rozdiel od heterosexuálnej orientácie tá homosexuálna je „objektívne nezriadená“

b) sexuálne žiť cirkevne prijateľným spôsobom, to znamená napríklad aj v manželstve s osobou iného pohlavia, k čomu sa napokon aj pod tlakom spoločnosti veľmi často dopracuje a čo nazývame heterosexuálnou adaptáciou

c) pokračovať vo svojom vzťahu aj za cenu, že je pre neho morálnym problémom, keďže sám seba považuje za kresťana a keďže jeho cirkev spôsob života, aký vedie, morálne odcudzuje

Nemyslite si, že je ľudí tretej skupiny málo. Práve naopak. Minulý rok (2016) časopis Archives of Sexual Behavior publikoval článok s názvom Living in Sin? How Gay Catholics Manage Their Conflicting Sexual and Religious Identities. Je to poľská štúdia, ktorá uskutočnila rozhovory s ôsmimi katolíckymi gaymi, žijúcimi vo vzťahu. So svojim vnútorným konfliktom sa vysporadúvali najmä kompartmentalizáciou. Mnohí homosexuáli totiž odmietajú obetovať jednu zo svojich identít a používajú tento krátkodobý mechanizmus zvládania. Ide o redukciu intrapsychickej tenzie spojenej s viacerými, vzájomne nekompatibilnými identitami, a to tým, že v závislosti od kontextu jedinec zdôrazňuje jednu z nich a na druhú kladie menší dôraz. V náboženskej inštitúcii bude menej zdôrazňovať gay identitu a na gay festivale zase náboženskú. To však nemusí byť vhodná stratégia, najmä pre ľudí, pre ktorých náboženstvo predstavuje systém, ktorý dáva všetkému zmysel, a pre ľudí, ktorí chcú jednať konzistentne. Jeden z týchto gayov, Adam, dospel k presvedčeniu, že ak Boh stvoril človeka na svoj obraz, tak aj túžba po druhom mužovi musí mať v sebe čosi božské a môže byť akceptovaná“. Taká všemohúca a mocná bytosť, akou je Boh, nemôže byť neschopná odpustenia“, povedal zas Radek. Je však otázne, či tieto vedomé snahy stačia na vyriešenie hlboko zakorenených konfliktov. Jedným z ciest vyrovnania sa s vlastnou homosexuálnou identitou v cirkevnom prostredí je osobná re-interpretácia cirkevného a teologického pohľadu, teda niečo, po čom volá Prostredník aj v kolektívnom merítku.

Katolícky psychológ Gianfrancesco Zuarazzi, ktorý písomne reagoval na list Homosexualis Problema, sa k nemu vyjadril takto: „Je čas skončiť. Nikto sa nerozhoduje pre homosexualitu. Je ale možné rozhodnúť sa pre spôsob jej žitia.“ Kresťanský pohľad na svet sa učí od vedy, a to sa týka aj fenoménu homosexuality. V Homosexualis Problema sa pekne píše, že „Catholica doctrina de moribus ratione humana innititur lumine fidei illustrata et scienter perducta ad voluntatem Dei, Patris nostri, faciendam. Hoc modo Ecclesia valet non solum scientifica inventa in suum usum convertere, sed etiam eorundem prospectum transcendere“, čo znamená: „Stanovisko katolíckej morálky sa zakladá na rozume, ktorý je osvietený vierou a usmerňovaný vedomým úmyslom konať vôľu Boha, nášho Otca. Týmto spôsobom je Cirkev schopná nielen učiť sa od vedeckých objavov, ale aj prekračovať ich horizont“. Takéto vyjadrenie je po nezmyselných konfliktných časoch, v ktorej proti sebe stála viera a veda, priam nutnosťou. Spomeňme len na to, ako cirkev bojovala proti heliocentrickému pohľadu na svet, pretože nebol spomenutý v Biblii, a pretože scéna stvoriteľského diela, ktorá je vykreslená v Genezis, sa neodohráva kdesi na periférii jedného z ramien galaxie, ale uprostred všetkého, pričom jeho osou je rajská záhrada. Osobne som si istý, že v prípade homosexuality tu máme ďalší takýto konflikt, pripomínajúci boj o geocentrizmus, konflikt, v ktorom tesná morálka síce naozaj prekračuje horizont vedeckých objavov, ale tak, že ich skôr stláča a skresľuje.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.