BLOG
Samo Marec
Samo Marec
20 191

Takto vyzerá život v meste, kde vládne Islamský štát

Chcete vedieť, ako vyzerá život pod Islamským štátom? Prečítajte si knihu Denníky z Rakky: Útek z Islamského štátu.

Kto je Samer? Nikto nevie – je to jeden zo státisícov utečencov. Dnes sa nachádza v niektorom utečeneckom tábore v Európe a v ňom napísal aj knihu o svojom živote v Sýrii. Vlastne aj o tom, prečo sa dnes nachádza v niektorom z utečeneckých táborov.

Denníky z Raky neanalyzujú, kto je v Sýrii za čo vinný, kto je lepší alebo horší a ako situáciu vyriešiť. Geopolitika autora nezaujíma, rozpráva len svoj príbeh, hovorí o sebe, svojej rodine a priateľoch. Hovorí o tom, čo sa v Sýrii odohráva, keď to, čo sa v Sýrii odohráva, oprostíme od ideológie.

Člen Isis v uliciach Rakky. (Zdroj: Youtube)

Keď do mesta prišiel Islamský štát

Samer celý život žil v Rakke, sýrskom meste s viac ako 200 000 obyvateľmi. Zúčastnil sa demonštrácií za zvrhnutie Assada, zúčastnil sa revolúcie. Radosť však trvala krátko: vzápätí do mesta – a do mocenského vákua – napochodoval Islamský štát.

Jeho obyvatelia ich vnímali ako cudzincov, ktorých nikto nepoznal, nikto ich nevolal a nikto nechcel. Samer o nich hovorí ako o ľuďoch, ktorí rýchlo nastolili diktatúru horšiu ako bola tá Assadova: začali vyberať peniaze, vymáhať nezmyselné dane. Zaviedli svoju vlastnú, radikálnu verziu islamu a svoj vlastný poriadok, v ktorom sa aj najmenší priestupok trestal smrťou.

Veľmi rýchlo zavládol teror, ktorého sa musel zúčastniť každý.

Z reproduktorov sa ozvalo hlásenie o ďalšej verejnej poprave. Na ulici stála skupina spútaných mužov s páskami na očiach. Pred nimi stál zamaskovaný muž, ktorý čítal rozsudky.
Hasan bojoval na strane vlády. Je odsúdený na smrť sťatím.
Eissa, mediálny aktivista, je obvinený z kontaktov so zahraničnými stranami. Rozsudok je sťatie.Muž s mečom ich oboch na mieste popravil.

Nikto sa neozval. Všetci mali strach. Kým sme sa zaoberali svojimi myšlienkami, niektorí sa pokúšali nenápadne vytratiť z davu. Aj to bolo dosť riskantné. Daeš trval na tom, že na popravy sa musia pozerať všetci.

Čím všetkým môže byť islam?

Samer je moslim, o tom niet pochýb. Väčšina obyvateľov Rakky je, hoci v meste žili aj kresťania a ich kostoly Daeš zničil prakticky okamžite. Viera väčšiny obyvateľov mesta však nemá nič spoločné s tým, ako islam chápe Daeš.

Pre jeho bojovníkov je najmä nástrojom na šírenie strachu – paradoxne voči ľuďom, ktorí vyznávajú rovnakú vieru, len nie podľa prísnych a extrémnych pravidiel Daešu. V rukách Islamského štátu nie je islam náboženstvom ani svetonázorom, ale politickým nástrojom na získanie a udržanie moci.

Členovia náboženskej polície Daešu kričali na ženu, ktorá sa snažila odtiahnuť dievčatko z cesty na chodník. Matka bola oblečená podľa miestnych zvykov a pôsobila slušným dojmom. ala na sebe voľné šaty zahaľujúce celé telo a hidžáb, no i tak jej surovo nadávali a útočili na jej česť, pretože tvár nemala zahalenú závojom. Používali výrazy, ktoré by si nikto z nás nedovoli vysloviť nahlas. Ako sa títo ľudia môžu pokladať za veriacich? Nerozumel som tomu.”

Každý úprimný moslim vidí, že Daeš sú podvodníci, píše Samer.

Zdroj: revolutionsyria.blogspot.com

Islamský štát je ako Assad, iba horší

Pochopiteľne, ako každá diktatúra, aj Daeš tvrdí, že práve to jeho videnie sveta je jediné správne. Vedomý si toho, že prvým krokom k zavedeniu nového poriadku je zničenie toho starého, búra stáročiami zažité tradície, ničí väzby a štruktúry.

Povinné kurzy šaríe patria k ľahším trestom – takpovediac na výstrahu. Môjho priateľa odsúdili za to, že sa nezúčastnil kurzu šaríe. Našťastie ho niekto včas varoval a podarilo sa mu utiecť, píše Samer.

Ako každá diktatúra, aj Daeš sa snaží aj o absolútnu poslušnosť. Okrem toho, že trestá ľudí, ktorí sú vlastne jeho zajatcami, snaží sa im aj zamedziť v tom, aby o tom, čo sa deje, mohli informovať okolitý svet. Posielanie správ do sveta sa preto trestá smrťou, internetové kaviarne sú plné špehov – a teda prázdne. Jedným zo spôsobov, ako obyvateľstvo zlomiť, je ukázať mu, že niet úniku.

“Daeš znásilnil moje mesto a uchmatol ho revolucionárom, ktorí obetovali všetko preto, aby ho oslobodili. Vždy sa snaží dostať čo najskôr na miesto náletu, aby civilistom zabránil priblížiť sa. Nerobia to z obavy o našu bezpečnosť, ale aby zabránili aktivistom fotiť a zdieľať so svetom, čo sa deje. Podobne sa správal aj Assadov režim. Snaha prežiť tyraniu vládneho režimu mi dala niekoľko dôležitých lekcií, ale život pod jarmom Daeša je ešte krutejší.”

Islamský štát verbuje deti

Mnoho sa písalo o tom, ako Islamský štát verboval a verbuje vojakov. Ak nedokáže presvedčiť dospelých, zameriava sa na deti. Lanári ich podľa toho, aké prostriedky sú dostupné: v Európe prostredníctvom internetu, v Sýrii priamym kontaktom.

Účel pritom svätí prostriedky, nezáleží na tom, kto a aký je práve naverbovaný bojovník, ani koľko má rokov. Dôležité je len to, že je. Nevypovedá to nič o povahe tých detí, ale vypovedá to všetko o povahe Islamského štátu.

Mahmúda, dvanásťročného synovca Abu-Mohameda, zabili. Bojoval za Daeš v oblasti severne od Aleppa. Uveril všetkým tým rečiam o džiháde, ktorý s nami v skutočnosti nemá nič spoločné a nechal sa zverbovať.
Daeš už nejakú dobu posielal na front aj deti. To iba dokazovalo, akí sú zúfalí. Vyťahujú už všetky tromfy, len aby si udržali moc. Neustále opakovali “Uplatňujeme šariu podľa vôle Alaha.” Je to však šaría, ktorú si vymysleli len oni sami.

Zdroj: Absynt

 

Sýrska dilema: medzi troma mlynskými kameňmi

Obchod, v ktorom Samer pracuje, krachuje: ľudia nemajú peniaze, a tie, ktoré majú, im Daeš berie.  Vládne teror, popravy nepriateľov aj fiktívnych nepriateľov sa odohrávajú každý deň, hľadanie nových stále pokračuje.

Na zozname terčov sa ocitne aj samotný Samer. Zapojil sa do revolúcie, ktorá síce zvrhla Assada a vlastne tak umožnila Islamskému štátu ovládnuť mesto, ale práve preto je nebezpečný. Islamský štát nepotrebuje ľudí, ktorí sa dokážu vzbúriť. Varujú ho, vyhrážajú sa mu – asi ako keď komunisti popravovali protifašistických bojovníkov, lebo proti fašistom bojovali pod nesprávnou vlajkou.

Jeho priatelia, ktorí žijú na územiach ovládaných Sýrskymi demokratickými silami, však hovoria, že ani ich vláda nie je o nič lepšia.

SDS popravili jeho (priateľovho) brata a keď sa to dozvedela jeho matka, dostala infarkt. Znie to až neuveriteľne, no tvrdí, že radšej by žil pod jarmom Daeša ako milícií SDS. Varoval ma, že ak sa im podarí dobyť mesto, dostaneme sa spod jednej tyranie pod druhú.

Sýrska dilema teda v skutočnosti znie takto: ste medzi troma mlynskými kameňmi, ktorý z nich si vyberiete? Samer nespomína Američanov, nehovorí o Rusoch. Jeho rozprávanie je rozprávaním o Sýrii a o Sýrčanoch.

Nakoniec sa rozhodne pridať ku státisícom tých, ktori sa vydali na cestu do Európy. Uteká zo Sýrie. Je vzdelaný, rozhľadený; predtým, ako sa stalo toto všetko, žil relatívne slobodný život v relatívnom dostatku. Nikdy zo Sýrie nechcel odísť (načo a kam?), teraz je útek otázkou prežitia. Pýtať sa, prečo neostal a nebojoval, nie je na mieste. Občas nie je na koho strane bojovať, ale môžete mu vysvetliť, že neurobil dosť. Bodka.

“Samer, tu sú nejaké peniaze. Nie je to veľa, no niektorí tvoji priatelia dali, koľko mohli. Hovorí, že v mojom mene dohodol s taxikárom a už mu zaplatil. Peniaze, ktoré mi teraz dával, boli pre rodinu, aby po mojom odchode mali z čoho žiť.”

Jednoduché poučenia z jednoduchej knihy

Záverom? Môžeme namietať, ale neviem čomu, ak nie príbehu z prvej ruky chceme veriť. Existuje niekoľko ponaučení, ktoré z tejto knihy vyplývajú:

Neexistuje nič také ako jeden islam – rovnako ako neexistuje jedno kresťanstvo. Možno teraz, keď po dvoch rokoch opadlo šialenstvo okolo utečencov, by sme to už mohli pohopiť.

Islam nie je inherentne násilným a expanzívnym náboženstvom. Sú to jeho extrémne interpretácie, ktoré diktujú extrémne pravidlá – absolútna väčšina moslimov sa s nimi nestotožňuje.

Islamský štát nevíta ako osloboditeľov, život pod ním je utrpením. Dávať rovná sa medzi tyranov a týraných je nechutné. V Sýrii nastala situácia, v ktorej je útek úplne prirodzený: nepotrebuje žiadne iné pohnútky ako strach o život.

Platí to, čo som napísal v nedávnom článku: medzi extrémizmom a extrémizmom niet rozdielu. Extrémisti majú s islamistami spoločné omnoho viac, ako sú ochotní si priznať. Presne rovnako je ich nepriateľom každý, kto nedodržiava ich čoraz prísnejšie pravidlá. Presne rovnako sú presvedčení o svojom výlučnom historickom poslaní. Presne rovnako sa chcú vrátiť do akýchsi minulých, lepších a čistejších čias.

Nenávidia sa. Pochopiteľne, keď sú rovnakí.

Radi ma môžete mať tu:

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|