Denník N

Na ceste k spoločenskému vyhoreniu

Pripravte si hasiace prístroje, lebo onedlho naša spoločnosť vzplanie. A potom zhasne.

Syndróm vyhorenia, rozšírený psychologický fenomén, prvýkrát popísal v sedemdesiatich rokoch minulého storočia americký psychológ Herbert Freundenberger. V čase objavenia tejto poruchy sa syndróm vyhorenia, charakterizovaný únavou, stresom a stratou záujmu a motivácie týkal hlavne pomocných profesií, napríklad zdravotných sestier. Postupne sa však príznaky syndrómu vyhorenia začali objavovať aj u ostatných profesií, kde dochádzalo k vysokému pracovnému zaťaženiu. Epidémia vyhorenia šíriaca sa spoločnosťou dala vzniknúť otázke, či náhodou celá spoločnosť ako ju poznáme netrpí syndrómom vyhorenia.

Vysvetlenie tohto javu ponúka Byung-Chul Han, nemecký filozof kórejského pôvodu (práve spojenie Hanovej juhokórejského naturelu a západoeurópskej filozofie robí jeho prácu tak výnimočnou) v  publikácii Vyhořelá společnost. Byung-Chul Han je mimoriadne sčítaný a rozhľadený autor čerpajúci svoje myslenie a argumenty z vedných disciplín filozofie, sociológie, psychológie a v istých kapitolách sa myšlienkovo pohráva s podstatou sexuológie. Han miestami píše komplikovaným štýlom, nakoľko veľa myšlienok vychádza zo slovných hračiek a viacvýznamovosti nemeckých slov, kvôli čomu sa zopár myšlienok stráca v preklade, a to aj napriek bravúrnemu českému prekladu. Autor rád píše v kvetnatých súvetiach, občas náročnejších na strávenie, no po ich prekonaní Han odmeňuje čitateľa výstižnými odsekmi, v ktorých vysvetľuje svoje myšlienky a precízne tak uzatvára jednotlivé kapitoly. Na začiatku tohto odseku som napísal, že Byung-Chul Han vysvetľuje fenomén vyhorenia spoločnosti. Han neponúka žiadne riešenia, či návrhy a nevyslovuje žiadne súdy nad premenou spoločnosti. Knihu dokonca uzatvára veľmi vlažne, žiadnym veľkým zhrnutím, odporúčaním, alebo morálnym ponaučením (a podobne bude ukončený aj tento blog) ako zvykne množstvo iných autorov. Autor sa tak stavia do pozície svedka, ktorý vidí zmenu spoločnosť a chce ju zaznamenať a vysvetliť. Jeho práca sa dá opísať aj ako pohľad na dnešnú dobu podaný skrz optiku filozofie.

Han začína pozvoľna. Úvodné myšlienky sú viac-menej filozoficko-biologickými úvahami, v ktorých rozoberá hlavné rozdiely medzi dvoma životnými prístupmi. Do ostrého kontrastu dáva vita contemplativa, tradicionalistický životný prístup založený na meditácii, rozjímaní a teoretizovaní, a vita activa, nový prístup Hannah Arendtovej vyzdvihujúci konanie ako hlavný tvoriaci prístup západnej civilizácie. V tejto polemike sa Byung-Chul Han otvorene zastáva tradičnejšieho vita contemplativa. Človek podľa neho dokáže prísť k novým myšlienkam, ale i osobnému a duševnému rastu len ak dokáže spomaliť a pestovať neaktivitu. Hanove presvedčenie o evolučnej nadradenosti vita contemplativa potvrdzuje aj skutočnosť, že kolísky ľudskej civilizácie sa vybudovali v pokojných a úrodných oblastiach medzi veľkými riekami Blízkeho Východu a Východnej Ázie, kde obyvateľom nehrozilo žiadne veľké nebezpečenstvo. Koncept vita activa považuje za trvalo neudržateľný životný štýl, ktorý vedie k deformácii ľudského vnímania. Podstatu vita activa spája s fenoménom multitaskingu, tak pozitívne propagovaným v čase snahy o maximalizáciu vlastných schopností. Han nezdieľa názor o prospešnosti multitaskingu a túto životnú filozofiu pripisuje voľne žijúcim zvieratám, ktoré sa musia venovať viacerým aktivitám naraz – sledovať okolie kvôli predátorov, striehnuť na korisť, alebo si chrániť sexuálnych partnerov – kvôli čomu aj naďalej ostávajú zvieratami. Tu sa sa Han dopúšťa menšieho pochybenia v tom, že sa dostatočne nevenuje hľadaniu rovnováhy medzi vita activa vita contemplativa, nakoľko jedna z nich nemôže fungovať osamotene ako všeliek spoločenského pokroku. Kritiku vita activa musíme chápať v tom zmysle, že nadmerná aktivita oberá človeka o pozornosť a schopnosť spomalenia a reflexie. Ak sa vita activa rozšíri do takej mieri, že ľudia budú neustále trpieť pocitom, že nič nestíhajú a nemajú čas si aspoň trocha odpočinúť, tak vtedy nastáva kognitívna degenerácia spoločnosti. Kedy ste sa naposledy len tak zamysleli, sadli si vonku na lavičku a sledovali okolie bez toho aby ste pozreli na čas, či skontrolovali telefón? Práve v tejto stati sa ukazuje Hanov juhokórejský pôvod kontrastujúci so súčasným stavom spoločnosti.

S multitaskingom a maximalizáciou vlastných schopností súvisí aj spoločnosť výkonu. Spoločnosť výkonu vo svojich myšlienkach charakterizuje ako ďalší vývojový stupeň spôsobu fungovania ľudskej spoločnosti. Veľká časť textu sa venuje porovnaniu spoločnosti výkonu s jej predchodcom, disciplinárnou spoločnosťou, definovanú Michelom Foucaltom. Základný rozdiel medzi týmito typmi spoločnosti spočíva vo využívaní zákazov a príkazov. Zatiaľ čo disciplinárna spoločnosť jasne definovala čo sa smie a nesmie sériou zákazov, príkazov a pravidiel, tak spoločnosť výkonu ponecháva aktérom čo najširšiu mieru slobody. Pre túto spoločnosť je ešte typický všeobímajúci pozitívny naratív. Spoločnosť výkonu len rafinovaným spôsobom otvára nové možnosti manipulácie. Od predchádzajúcich podôb spoločnosti sa líši hlavne spôsobom vykorisťovania, a to tak, že jednotlivec začína vykorisťovať sám seba v snahe dosiahnuť maximálne výsledky a doslova pretvoriť sám seba, aj za pomoci vopred napísaných detailných plánov a projektov. Aj keď Han pracuje s pojmami ako vykorisťovania a do veľkej miery kritizuje fungovanie kapitalizmu, bolo by nesprávne označiť autora za marxistu a automaticky tak odsúdiť celý text.

Orientácia na výkon a odstránenie negativity postihlo aj medziľudské vzťahy. Nadmiera pozitivity spôsobujúca napríklad aj nadmerné a nereálne očakávania od vzťahov, ale i vnímanie sexu len cez optiku výkonnosti ukazujú na plochosť a jednotvárnosť vzťahov, ktorých partneri sa pri sebamenšom zaškrípaní rozhodnú ukončiť vzťah. Odstraňovanie negatívnych pojmov a zážitkov z oblastí medziľudských vzťahov (ale i všetkých oblastí života) vytvárajú na prvý pohľad ideálny, ničím nerušený vzťah, no taký vzťah je trvalo neudržateľný. Práve vytesňovanie negatívnych vnemov z ľudskej životnej skúsenosti vedie k nedostatočnému oceneniu tých pozitívnych vecí v našom živote

Poslednou významnou časťou ľudskej spoločnosti, ktorej sa venuje Han je oblasť médií a masových komunikačných prostriedkov. Práve vďaka nim a vyššie spomínanému naratívu všeobecnej pozitívnosti sa vytvorila spoločnosť transparencie. Tá ovplyvňuje hlavne vnímanie mediálnych zdrojov. V dobe informačnej presýtenosti a rozmachu sociálnych sietí odpadá medzičlánok medzi informáciou a jej prijímateľom, teda určitý filter, autorita, ktorá je schopná odlíšiť relevantné zdroje od ostatných a dopomôcť k budovaniu celospoločenského naratívu a myslenia. Dnešná post-truth doba dáva (bohužiaľ) Hanovi za pravdu. Spoločnosť transparencie okrem toho slúži aj ako unikátny spôsob zberu informácií o jednotlivých aktérov. Tým, že využíva prirodzenú túžbu jednotlivca ukázať sa v tom najlepšom svetle, predstaviť svetu svoje kvality sa internet zapĺňa aj tými najcitlivejšími informáciami o jednotlivcoch. Han vidí v tomto koncentrácii tohto virtuálneho správania strašiaka v podobe big data. Han sa k virtuálnemu svetu vyjadruje veľmi kriticky, no práve big data pripisuje až apokalyptické schopnosti zničenia vedných disciplín od lingvistiky, cez sociológiu až po psychológiu – „Teorie je len konstrukt, pomůcka, která kompenzuje absenci dat. Máme-li po ruce dostatek dat, tak je nadbytená.“ V porovnaní s inými autormi, ktorí písali o problematike nových technológií nerobí Han podobnú chybu ako oni, a neupína sa príliš na vtedajšie technológie, a teda je vedomý premenlivosti a rýchlosti vývoja technologického trhu. Jediné menšie logické zakopnutie urobil autor pri kritike Google Glass, no ak si za toto zariadenie dosadíme smartphone, pravdivosť myšlienok ostane rovnaká.

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie