Denník N

Analfabet / Gramatyka

Ilustračné. Foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vraj sa strhla veľká búrka v malom slovenskom šerbli, v nadväznosti na môj ostatný článok. Z toho mála, čo som zachytila, mám dojem, že literatúry sa to už dávno netýka, takže sa tomu nebudem venovať.

Podľa plánu sa chcem znova, podrobnejšie pozrieť na Analfabeta. Článok bude veľmi dlhý a nezáživný, najprv vás ubijem interpunkciou, bez varovania prejdem na gramatiku a napokon to dorazím niekoľkými redakčnými poznámkami. Spomeňte si na všetko, čo ste neznášali na hodinách slovenčiny, a choďte robiť niečo iné.

Od tej hŕstky nadšencov, ktorá mi tu v lepšom prípade zostane, čakám, že sa aktívne zapojí, pretože viem, že nič neviem.

Čiarky zas a znova

Išla som dnes do cukrárne kúpiť si zákusok. Na pulte boli rozložené veľké papiere, do ktorých teta tie sladkosti balí, a na nich, skraja, malá umelohmotná tácka na peniaze. K tácke bolo prilepené upozornenie:

Peníze pokládejte sem.
NE!
na papír.

Viem, že to všetci pochopia; do papiera sa balí jedlo, takže naň nemáme pokladať špinavé mince, to je veľmi jednoduché. Ale keby sme sledovali logiku interpunkcie, potom nám, domnievam sa, niekto hovorí: 1. Peniaze dávajte na tácku. 2. NIE, rozmyslel som si to! 3. Dávajte ich radšej na papier.

To bola len taká drobná príhoda pre nás, čo žijeme interpunkciou.

Z učebníc slovenčiny si iste všetci pamätáme tie banálne príklady, na ktorých sme mali pochopiť, že správne umiestnenie čiarky môže byť otázkou života a smrti. Verím, že tragické následky chybnej interpunkcie sú v skutočnosti skôr zriedkavé, zostaňme však pri tom, že sa nám v každom prípade môže zásadne zmeniť význam výpovede.

Hranatou zátvorkou naznačujem skrátenú vetu; úplná citácia by nás zdržala.

[V]edomie perestrojkovej bezstarostnosti dalo nový zmysel jeho vzťahu k strachu o seba samého a svoju rodinu – manželku, bývalú predavačku v moskovskom antikvariáte a dcéru, ktorá žila v Izraeli.

Týmto sa dozvedám, že okruh Dworkinových najbližších pozostával z troch osôb: mal manželku, dcéru a nejakú bývalú predavačku.

Či?

Aj mne robia čiarky problém. Chyby nachádzam povedzme intuitívne a následne hľadám potvrdenie v pravidlách.

Predstava, že by sa dozvedeli o zbierke v záhrade Kalmana desila.

Tu je to nepochybné. Vložili sme jednu vetu do druhej. Poďme postupne: Mohli by sa dozvedieť o zbierke. Tá predstava Kalmana desila. Predstava, ČIARKA že by sa dozvedeli o zbierke, ČIARKA Kalmana desila.

Kalman, napriek svojmu vzhľadu a celkovej »nezanedbanosti« hygienu udržiaval, považoval ju za otázku verejného zdravia.

Tejto vete ani len poriadne nerozumiem, možno by pomohlo vyhodiť úvodzovky a vymeniť nezanedbanosť za zanedbanosť. V každom prípade za zanedbanosťou by potom tak či tak mala byť čiarka. Prípadne by sa dala vyhodiť tá prvá.

Neviem to vysvetliť lepšie, než ako som to vysvetlila kedysi tuším pri Balkovi. Vynechať čiarku za vloženou vetou, to je ako odísť a už nikdy sa nevrátiť. Alebo – niekomu zatelefonuješ, povieš mu všetko, čo si mal na srdci, rozlúčiš sa, ale nezložíš.

Dworkin sa pozrel navôkol a usúdil, že cintorín sa už nepoužíva a uvelebil sa na náhrobku.

V tomto prípade sa na náhrobku uvelebil cintorín. Čo robil ďalej Dworkin, nevieme.

Iný prípad je spojka ako než. Ja som v nich doteraz nemala veľmi jasno, poučila ma Jazykovedná poradňa. Čiarka sa pred nimi píše v prípade, keď uvádzajú vedľajšiu vetu. A nepíše, keď ide o nevetné prirovnanie alebo tesný prívlastok.

[A]j keď musel vedieť, že sa pokazí, krv sa kazí rovnako rýchlo, ako život.

Toto je trebárs veľmi pekný príklad nevetného prirovnania; čiarka tam nemá byť. Znie to zložito? Keby sme napríklad povedali, že krv sa kazí rovnako rýchlo, ako sa kazí život, vtedy čiarku potrebujeme, pretože tu nám spojka uvádza vedľajšiu vetu. Rozoznáme ju, ak sa nemýlim, podľa vyčasovaného slovesa.

Ďalšia ukážka nevetného prirovnania sprevádzaného nadbytočnou čiarkou, hneď dvakrát:

Dworkin považoval skryté analógie medzi textami za presnejší zdroj poznania svojich pacientov, ako ich vlastné klinické výpovede. Psychiku svojich pacientov považoval za prekážku na ceste k poznaniu ich vlastnej podstaty, o ľudskej mysli mal predstavy, ktoré boli bližšie k špekuláciám o hermetickej figúre Dokonalej Prírody, než ku klinickej medicíne.

Dworkin so svojimi teóriami ma mimochodom celkom bavil. Škoda, že sa v mori neorganizovaného textu poväčšine topili.

Ináč sa teda spolieham na vás, že ste tie sporné miesta identifikovali. Zvýraznila som ich boldom, ale pri čiarke to veľmi nevynikne…

Spojka, ktorá aj mne zamotala hlavu, je skôr ako. Havran ju používa veľmi, veľmi často. Čiarka pri nej nie je tuším nikdy. Možno je pre nás mätúce, že sa skladá z dvoch slov? V každom prípade je to celkom bežná podraďovacia spojka, čiarku tam potrebujeme.

[A]k si švihne, bude pod Hradom skôr ako skončí skladba.

A nič.

Kapela hrala ešte dvakrát, na členov pôsobila čoraz odstredivejšie, až sa nakoniec rozpadla skôr ako sa stala niečím, na čo by sme radi spomínali.

Nič. Mám ešte asi desať príkladov, ale iste sme to pochopili, ani opravené verzie neuvádzam, verím vám.

A tu, len tak pre zaujímavosť, počiatky úplnej interpunkčnej rezignácie:

Kalmanovi nedôverujem, nakoniec, miesto odkiaľ kniha pochádza našiel on, zaviezol tam Michala a mám pocit, že sa o niečo pokúša.

Svojich milión ďalších výpiskov si odložím na ten šťastný deň kdesi v budúcnosti, keď si nájdem nejakého kamaráta korektora, ktorý osuší moje slzy, prelievané nad prázdnymi miestami za voľnými prívlastkami, a vysvetlí mi sporné miesta. Bol trebárs toto voľný prívlastok? Ani dnes nezaspím.

Záverom odcitujem jednu vetu z Analfabeta, ktorá sa náhodou týka práve čiarok.

Mesiáš nepríde oživovať ľudí, ale jazyky, ku všetkým slovám doplní chýbajúce spoluhlásky, opraví čiarky, skurvené čiarky! a svet bude v poriadku, neostane nič, čo by bolo nejasné, ukončil Kalman svoju kázeň.

Je dobre, že aspoň v tejto vete sú tie čiarky v poriadku. Ale je to malá útecha. Všetkých tých tristo strán naokolo je jedno veľké mínové pole. Na niekoľkých miestach chýbajú trebárs aj čiarky pred že alebo keď. A to je vrchol.

Ináč ja mám trebárs problém so spojkou alebo. Mohli ste si to všimnúť v predchádzajúcich článkoch. Môj mozog zakopáva o presvedčenie, že je v jej používaní niečo ošemetné. Dokonca sa jej zavše radšej úplne vyhnem. Tak ako si Hečko v hlave napochytro prehadzoval slová vo vetách, ktoré sa chystal vysloviť, aby neobsahovali R, pretože ráčkoval a bol za to šikanovaný, aj ja niekedy radšej poviem niečo úplne iné. Rovnako sa vyhýbam mäkkému Ľ. Vždy radšej omnoho než oveľa. Aj to je riešenie. Navyše celkom kreatívne. Som sa zasa pochválila.

Zhrnutie omrviniek

Oddýchnime si chvíľu svižným preletením niekoľkých jednotlivostí.

Na ktorého koňa treba vsadiť. Staviť, nie? Skôr asi vyjsť z módy než odísť z módy, skôr debny než bedne. Keď zámeno ukazuje na mieru vlastnosti, zhoduje sa s prídavným menom, takže sme všetci takí, nie tak započúvaní. Slovo oprostený je po slovensky? Ak áno, môže byť niekto oprostený o ambície? Zlé slovo, zlá predložková väzba, myslím si. Tie letné plody mali byť lesné plody? Baskovia sú odkedy s malým? Ty ako slovák si s malým? Sáčky už nechceme, sáčky sú zakázané, iba vrecúška, prosím. D’Argentove filmy, tým myslíš filmy Daria Argenta? Pomýlil si si to s D’Agostinom? Nič to, malá vecná chyba. Doprovod, chcel si povedať sprievod. Chodíme po vodu, nie pre vodu. Delenie slov, ta-kzvaného života? Nepáči sa mi, nepáči. Prestal mať ambície by sa tiež dalo povedať lepšie. Ujsť z pozornosti, možno radšej uniknúť pozornosti? Poznal ju naspäť malo byť poznal ju naspamäť? Mať hlad, hneď niekoľkokrát, na Slovensku, no neviem, skôr sme skrátka hladní.

A čo je to dematerializovná aura?

To sme si nakoniec asi veľmi neoddýchli, že.

Je to môj problém? Keď sme sa vlani, ako každý rok, na Všetkých svätých vydali s rodinou navštíviť našich mŕtvych, videla som niekoľko chýb na náhrobkoch, bisťu, hovorila som si, ešte si tie chyby tesať do kameňa. Ale dobre, zbaví, veď to je niečo iné, to je cintorín. Naproti tomu – beletristický text – že chcem od korektora, aby opravil gramatiku – je to príliš? Nerušilo by ma, kebyže zubár nevie opraviť zuby? Bolo by to iné, keby boli jazykoví korektori platení rovnako štedro ako zubári? Keď sme pri tom, ja mám trebárs veľmi mladučkú zubárku, úplne na nej vidíte, že si nie je celkom istá tým, čo sa chystá spraviť. Verím jej, že teoreticky to vie, akurát sa bojí zasiahnuť, lebo toto je skutočný život. Ale nejako sa to naučiť musí, pravda. Ak sa na vás raz usmejem prázdnymi ústami, je to tým, že dávam ľuďom šancu.

Toto aj mňa pobavilo.

Hlavne, že sa ja bavím.

Mala tam byť čiarka? Áno, pretože je to vetná príslovka. Pri častici by nebolo treba. Nevedela som, chybu som si opravila.

Môžem preskočiť privlastňovacie zámená, ktoré zjavne ani Havran, ani Mikšík neovládajú, doštudujeme si doma. Poďme na štylistiku.

Štylistika

Kalman sa na Nyugati opil a vlak zmeškal. Keď sa zobudil na schodoch pred stanicou, mal vedľa seba mince od okoloidúcich a v sebe hlad. Vlak zmeškal. Nastúpil na iný spoj, ktorý ale nešiel až do jeho cieľa, odtiaľ mu ostalo ešte pár kilometrov.

Načo je to tam dvakrát?

Nedokázal som si ich smrť vysvetliť inak a Kalman bol prototypom človeka, ktorý dokáže nafingovať prirodzenú smrť aj u ľudí, u ktorých sa vďaka veku prirodzená smrť nevyskytuje.

Má táto veta zmysel? Nie som si istá.

Nenávidel ju aj po smrti, ľutoval, že ju sem priviedol, že ju vyhľadal, že podľahol pocitu »spoznať svojich rodičov.«

Podľahnúť pocitu sa istotne dá, ale spoznávať či spoznať, to nie je pocit. Zamyslela som sa však skôr nad čímsi iným – a to nie je jednoznačná výčitka, skôr pekné pripomenutie našej klasiky. Často si len tak pre potechu recitujem Pozdrav, úvodnú časť Hájnikovej ženy. Toto bude veľmi banálny postreh, možno sme to dokonca v škole rozoberali, ale vy si to istotne tiež nepamätáte:

…vy k žitiu privediete zas,
vy vzkriesite, vy zotavíte,
z jatrivých vyliečite rán…

Jemne to stupňuje – začne smrťou, od totálneho zmaru pomaly kriesi, až úplne vylieči.

O kúsok ďalej:

Len okamih tam pobudnutia:
už mŕtvie bôľ, už slabnú putá,
zrak čistí sa, tlak voľneje,
i oživujú nádeje…

To isté. Začneš tým najhorším, umŕtviš bôľ. Nato slabnú putá, prečisťuje sa ti zrak, je ti voľnejšie, voľnejšie, voľnejšie, a nato zrazu – aj tá nádej ožíva.

Vidím, že som utiekla. Že je to veľmi neadekvátne prirovnanie. Dalo by sa úplne stručne skonštatovať niečo o logickej následnosti, teda že Kalman matku najprv vyhľadal a až potom ju priviedol k sebe domov. Pretože tak to je. Na druhej strane, Havran vetu začína nenávisťou, to je dobré, silné, a tu sa navyše ani príliš barokovo nerozbieha, len to naseká; tak to mohol nasekať v logickom poradí, stupňovať, zabiť, vyber si, a mal by peknú vetu. Je pekná veta málo?

Často uvažujem, čo je možné sa v tom písaní niečo skutočne naučiť. Čo taká citlivosť k jazyku? Nemyslím svoj autizmus, myslím skutočnú citlivosť voči jazyku. Vedieť, prečo to, čo hovorím, hovorím práve takto. Alebo nevedieť, ale práve len cítiť.

Ale to hádam áno.

Čítala som nedávno rozhovor s T. S. Eliotom, kde vravel o zjednodušovaní. Na začiatku sa básnik – vezmime to teraz v najširšom zmysle – snaží skrátka niečo povedať. Na to, aby to povedal, potrebuje veľa slov, ináč to nejde, jediná ďalšia možnosť je nepovedať nič, a tak to po svojom skúsi. Potom by ideálne mal dozrievať, mal by sa v podstate zjednodušiť. Osekať balast. Dostať sa k veci bez zbytočných slov.

Samozrejme, dá sa proti tomu všeličo namietať – čo sú to zbytočné slová v umeleckom texte.

Havran:

Profánne opojenie malo za cieľ budovať nové vzťahové konštelácie, v skutočnosti sa stretával s rovnakými ľuďmi, ktorí do »ochutnávky« chodievali práve preto, že stratili funkciu opojenia. Ezoterické opojenie praktizoval iba teoreticky.

Neviem. Je to natoľko intelektuálne náročné, že sa v tom ja, ja ako konkrétny čitateľ, strácam, pretože na to nemám, alebo je to trebárs práve ten prípad, že mi to mohlo byť predložené trochu jednoduchšie?

Havran pritom, pravda, má skrátka bohatú slovnú zásobu, košaté vety, nesmeruje k žiadnemu lakonickému vyjadrovaniu, tlačiť ho k lakonickosti by znamenalo obrať ho o štýl, ak v jeho prípade o štýle môžeme hovoriť, ale dobre, trebárs hovorme o zárodkoch štýlu. Zrejme však aj v košatosti potrebujeme jasnú čiaru. Je to tak?

Niekde mu aj tá lakonickosť celkom svedčí:

Šlapem už tretí deň, mám herák s koksom, keď som si ráno umýval tvár, v umývadle som videl malú plachetnicu.

Mňa pochopiteľne ruší umývať umývadlo takto blízko pri sebe, vlastne aj to šlapať, keby o to išlo, ale pripíšme to autizmu a ináč – za mňa áno.

Lovím vety.

Môžem hodiť jednu, ktorú by som rozhodne vyškrtla:

V miestnosti bolo dusno a horúco nielen zo sviečok.

Podotknime, že ďalšie podobné lapsusy, ako vystrihnuté zo Steelovej, sa tu nevyskytujú. Nič tým neilustrujem, len som o to zakopla.

Uzavriem sa?

Kali mi vravel, že by som mohla nechať redaktorov na pokoji – to, ako vyzerá výsledný tvar, je zodpovednosťou autora. Súhlasím. Možno sa tým, že volám k zodpovednosti aj ostatných, čo sa na práci podieľajú, skrátka snažím rozložiť svoje fakovanie, aby to nepadalo len na jednu hlavu. Zároveň nepochybujem o tom, že kým sa človek nevypíše, redaktora potrebuje. A povedala by som, že aj keď už nejaké skúsenosti má, druhé oči sa mu vždy hodia.

Voľne tu poskakujem medzi redakciou a korektúrami, ale čo na tom záleží, Mikšík nespravil ani jedno.

Viem, že tento článok je dosť fragmentárny a celý rozhodený, nemám čo komu v tomto smere vyčítať.

Knihu vraciam do knižnice, poznámky som nevygumovala, metatext.

Nie, neuzavriem

Nemyslím si, že gorily by hentakým spôsobom zlikvidovali Borbélyho a tie jeho dve ľahké devy priamo v Rochátschekovej kúpeľni. Rochátschek očividne trpí nejakou kompulzívnou poruchou, dbá na čisté prostredie, a aj keby to muži nevedeli, načo si komplikovať situáciu a zmasakrovať troch ľudí rovno v byte. To už nikdy poriadne neupraceš.

Náhodný, s ničím nesúvisiaci príklad, kde je trebárs aj ten vulgarizmus použitý funkčne:

Až teraz sa oprel, natiahol si nohy, rohy kabáta pustil po stehnách a zapálil si kamelku bez filtra. Čašníčka doniesla dve kávy, čistý popolník s nápisom Gumárne Púchov a slané tyčinky. Jedny položila na vedľajší stôl, pre básnika, ktorý ich odsunul a povedal, Zanes to do piče, Marika, píšem.

Postava básnika sa zaskvie aj inde. Sedáva v tom šenku, kam jeden z protagonistov občas zájde, tentokrát napísať list jednej žene.

Jak to mám napísať, aby ju to dojalo a pochopila, že urobila chybu? zauvažoval Michal nahlas. Básnik sa pozrel na papier, zobral pero, potlačil ním do úst zvyšok rožka z Perličky a dopísal »dojebala si to«. Prežrel sústo a povedal mu, že ženy nemajú radi tragédov ani romantikov. Pozri sa na mňa. Všetko, čo som napísal, som venoval im a žerem v meste parížsky šalát.

Tú hrúbku som si predtým ani nevšimla, džízs.

Ale tu je aspoň Havran zrozumiteľný. A vie byť zrozumiteľný aj vo chvíľach, keď si od takýchto všedných scénok odbieha k zložitejším témam, filozofovaniu, biblickým príbehom. V knihe sú skrátka pekné momenty, pekné kusy rozprávania – ale sú stratené. Átrej sa brodí v močarinách, ešte zdvíha nohy, ale len sťažka a všeobecne sa nám až príliš odkláňa od cesty. Keď na ňu konečne zasa nabehne, už sme všetci dosť spotení a otrávení.

Ďalej by som sa asi jedine opakovala. A to nechceš.

Rozšafné slovo záverom

Už druhý deň mi v hlave hrá jedna pesnička od Tiny Turner. Nakazím aj vás, čo ste došli až sem, len na to musíte kliknúť: PESNIČKA. Trpme spolu.

A keď už klesáme, klesnime ešte hlbšie, dám aj gif, alebo nedám, nie je zas taký dobrý.

PROZBA. Ak niekto z vás náhodou pozná nejakého korektora, myslím naozaj korektora, nie »korektora«, povedzte mi. Rastie moja zbierka nevyriešených úloh, to nebola poetická narážka, mám mnoho otázok a nikoho, kto by mi vysvetlil prečo, prečo, prečo…

Nabudúce by som sa chcela – nežne, šetrne – vrátiť k Tomášovi Strakovi, kúpila som si totiž ostatné číslo časopisu Dotyky, kde sa, náhoda či osud, nachádza jedna jeho recenzia. Ale možno počkám, kým sa s jeho kritickou tvorbou neoboznámim bližšie. Nepripadá mi pravdepodobné, že by sa človek, ktorého hovorený prejav je, diplomaticky povedané, taký priamočiary, v prejave písanom vyjadroval tak kŕčovito. Musím ho pochopiť.

Zatát!

Teraz najčítanejšie