Denník N

Seriózne médiá „stredného prúdu“ neklamú?

Politika a žurnalistika – dva svety, v ktorých sa to očividne hmýri Pinocchiami. Foto – Flickr/Tristan Schmurr (CC BY 2.0)
Politika a žurnalistika – dva svety, v ktorých sa to očividne hmýri Pinocchiami. Foto – Flickr/Tristan Schmurr (CC BY 2.0)

Je možné, že nás aj Pinocchiovia zo zdanlivo nespochybniteľne ctihodného stredného prúdu žurnalistiky neraz vodia za nos?

V ráznej českej hudobnej kritike (à la Jan Rejžek) býval kedysi termín „stredný prúd“ najhoršou nadávkou. V kontexte dnešnej žurnalistiky však akoby slovo „mainstream“, teda „stredný prúd“, v určitých kruhoch nadobudlo svätožiaru zaručujúcu punc serióznosti každému, kto sa prosto prihlási k „mainstreamu“ v časoch, keď sú módou u neosvietených más „konšpiračné“ weby či „alternatívne“ zdroje spravodajstva.

Akoby len tým, že sa niekto prihlási k mediálnemu „mainstreamu“, už si automaticky zaistil „alibi“ a nemusel sa sám snažiť o dodržiavanie najprísnejších – i nepísaných – štandardov žurnalistickej integrity.

Píše Fareed Zakaria pravdu?

Fareed Zakaria (Washington Post, CNN – „strednoprúdovejší“ sa už byť nedá) napísal článok, v ktorom lamentuje nad tým, že prezident Trump je klamár. Áno, je – a kolosálny klamár. (Už v Biblii sa píše, že „všetci ľudia sú klamári“; o politikoch to potom platí dvojnásobne, a Trump tomu zrejme nasadil korunu – oproti nemu bol aj Mečiar amatér.)

Ale práve preto, že Trump je klamár, až sa z hory práši, jeho kritici by si mali dať pozor, aby sami v jeho kritike neklamali. Treba sa vyjadrovať precízne, na rozdiel od Trumpa. Ak kašleme na precíznosť vyjadrovania, výsledkom môže byť aj z našej strany – úmyselné či neúmyselné – klamstvo.

Vo svojom článku Fareed Zakaria tvrdí, že Trump údajne hlásal, že Obama sa nenarodil v Spojených štátoch. Politiku sledujem len zbežne, ale pokiaľ viem, nie je to tak, ako tvrdí Zakaria – potom by sa však klamstva dopustil aj Zakaria. Pokiaľ viem, Trump len vytrvalo spomínal možnosť, že sa Obama nenarodil v Spojených štátoch; vytrvalo požadoval predloženie dôkazov (ešte… a ešte… a ešte presvedčivejších) o Obamovom rodisku. To však rozhodne nie je to isté ako „Trump tvrdil, že Obama sa nenarodil v USA“. Snažiť sa (hoci aj škandalózne okatým spôsobom) vyvolávať o niečom pochybnosti nie je to isté ako tvrdiť, že to tak nie je.

Nebuďme v našej kritike Trumpa ako on sám, ako Humpty Dumpty od Lewisa Carrolla: že si prispôsobujeme významy slov tak, ako sa nám práve hodí. Trumpa ako Humptyho Dumptyho som vo svojom blogu viacnásobne skritizoval už počas minuloročnej prezidentskej kampane, v predvečer Trumpovho volebného víťazstva, ako aj po nástupe do úradu.

Hovorí Jim Acosta pravdu?

CNN včera zverejnilo video, kde sa ťažko skúšaný (Trumpovými nohsledmi, pardon, hovorcami pravidelne verbálne týraný) reportér CNN v Bielom dome, Jim Acosta, možno dopúšťa toho istého, čo Zakaria: klamstva (či už úmyselného, alebo neúmyselného).

Ak Acostovi po tom všetkom, čo si musel vytrpieť od Trumpovho nástupu do funkcie, tečú nervy, je to ľudsky pochopiteľné. Je to však licenciou na klamstvo?

Možno ma niekto zbehlejší v politike opraví v komentároch pod týmto článkom, keďže politiku sledujem naozaj len útržkovito, ale Jim Acosta vo videu v čase od 30. sekundy o Trumpovi tvrdí:

  1. Trump údajne „šíril mýtus“ o tom, že Obama sa nenarodil v USA.
  2. Trump údajne tvrdil, že na inaugurácii mal väčšie obecenstvo ako Obama.
  3. Trump údajne tvrdil, že ho Obama nechal odpočúvať v Trumpovom domovskom mrakodrape.
  4. Trump údajne povedal, že možno má nahrávky svojich rozhovorov s bývalým šéfom FBI Comeym.

Pokiaľ viem, Acostove tvrdenia o Trumpovi č. 2 a 3 sú správne. Pri tvrdeniach č. 1 a č. 4 mám však svoje pochybnosti. Pri tvrdení č. 1 platí rovnaká výčitka ako voči Zakariovi – požadovať doklady o mieste narodenia je „šírenie mýtu o tom, že sa niekto niekde určite nenarodil“? Ak nejde priamo o „klamstvo“ v podaní Jima Acostu, prinajlepšom ide o zlomyseľnú interpretáciu vyjadrení inej osoby, teda takú interpretáciu, ktorá má danú osobu postaviť do čo najhoršieho svetla. Takáto interpretácia slov či skutkov osoby, o ktorej má žurnalista prinášať spravodajstvo, však zrejme nebude v súlade s ideálmi spravodajskej nepredpojatosti.

Podobne som v súvislosti s Acostovým tvrdením č. 4 nezaregistroval, že by Trump bol niekedy povedal: „Možno mám tie nahrávky!“ Trump začvirikal niečo v tomto duchu: „Comey radšej nech dúfa, že z našich rozhovorov nie sú nahrávky!“ To je, samozrejme, slabo zahalená vyhrážka na takej úrovni vyjadrovania, ktorá je nedôstojná pre úrad prezidenta, ale ako lingvista musím skonštatovať, že obsah tejto vyhrážky nie je zhodný s Acostovou parafrázou („možno mám nahrávky“).

(Ak je však Trump autorom aj ďalších vyjadrení, ktoré som nezaregistroval a ktoré by dokladali pravdivosť Acostových tvrdení č. 1 a č. 4, tak sa Jimovi Acostovi i Fareedovi Zakariovi zahanbene ospravedlňujem.)

Nádej nie je vyhrážka?

Už v predošlom blogovom článku som poukázal na to, že Trump sa z obvinenia, že (Trumpom dnes už odvolaného) exšéfa FBI údajne „nútil“ zastaviť vyšetrovanie Trumpovho kumpána, môže vyvliecť tým, že návrhy v tomto zmysle v rozhovoroch so šéfom FBI vždy uviedol vetou „Dúfam, že…“. Ako by ste však kohokoľvek mohli k čomukoľvek prinútiť tým, že vyjadríte svoju nádej v taký či onaký vývoj?

Že aj v tomto prípade nepochybne šlo o slabo zahalenú vyhrážku z Trumpovej strany voči vtedajšiemu riaditeľovi FBI, nehrá rolu. Ako sa niekto vyjadril v ktorejsi online diskusii, keď prezident Trump šéfovi FBI povie: „Dúfam, že ho už nebudete vyšetrovať,“ je to podobné, ako keď mafiánsky boss poklepe po pleci ctihodného občana: „Počul som, že máte peknú rodinku!“

Nič viac netreba povedať – nič zlovestné netreba vysloviť nahlas. Každý hneď vie, o čo ide, ktorá hodina udrela. Paradoxne tu práve Trumpovi, ktorý tak ledabolo a s implicitným pohŕdaním narába so slovami a s jazykom, musíme vysloviť uznanie za to, ako šikovne diplomaticky naformuloval svoju žiadosť (či preferenciu) v rozhovore so vtedajším riaditeľom FBI. (Som si istý, že aj tu sa Trump nechal „slepo“ viesť svojou intuíciou, ktorú považuje za prakticky neomylnú; na premýšľanie tento pán veľmi nie je.)

Na presnom význame slov teda skutočne záleží. Nádej nie je (?) vyhrážka. Pár týždňov po tom, čo som zverejnil svoj článok poukazujúci na v kauze kľúčový význam slovesa „dúfať“, sa rovnakej téme vo svojom každodennom spravodajskom podkáste, konkrétne vo vydaní z pondelka 12. júna 2017, venoval aj New York Times. Už aj New York Times konštatuje, že prípadné formálne obvinenie prezidenta Trumpa z prekročenia právomocí môže závisieť od jazykov(edn)ej analýzy významu slovesa „dúfať“ („hope“), teda od štyroch písmen, jedinej slabiky. Možno až takáto tenká bude – jazyková! – hranica medzi legitímnym výrokom a zneužitím prezidentských právomocí.

Snímka obrazovky z mobilnej apky Pocket Casts. Predmetný podkást NYT si možno vypočuť aj na webe.

Seriózni žurnalisti – a to „strednoprúdoví“, „nezávislí“ aj „alternatívni“ – by jazykom, teda svojím hlavným pracovným nástrojom, mali narábať v prvom rade vždy precízne, nikdy nie nedbalo a povrchne, akoby na presných významoch slov nezáležalo. Záleží na nich, a veľmi. V presnom používaní slov je kľúč ku kvalitnej žurnalistike. Ledabolé používanie jazyka, implicitne vyjadrujúce pohŕdanie jazykom, prenechajme Trumpovi a jemu podobným.

Krušné časy pre stredný prúd žurnalistiky?

CNN sa v posledných dňoch musí pasovať so svojím vlastným „žurnalistickým škandálom“. Je to paradox: keď sa udeje čo i len najmenší, trebárs aj domnelý škandál(ik) u hlavného konzervatívneho konkurenta CNN, teda na stanici Fox News (napríklad na rovine údajného sexuálneho obťažovania sporo odetých moderátoriek v podaní „hviezdnych“ obstarožných moderátorov), CNN o týchto (údajných) škandáloch svojho konkurenta informuje v obrovskej šírke a so všetkými detailmi – a s neskrývanou škodoradosťou. Keď sa však niečo podobne nepríjemné (vraj) udeje samotnému CNN, márne na titulnej webstránke CNN hľadáme čo i len stručnú zmienku o tom, čo sa stalo. Anderson Cooper vo vyššie uvedenom videu len akoby mimochodom naznačuje, že traja žurnalisti zo CNN zverejnili údajne faktami nedostatočne podloženú reportáž o Trumpovom poradcovi, za čo boli potrestaní výpoveďami. Mne sa však (v „minúte“ práve tu na Denníku N) dostala do uší trocha iná verzia: spomínaní traja žurnalisti vraj sami podali výpoveď na protest proti tomu, že získali dojem, že vedenie CNN ich prácu cenzuruje. Kde je pravda?

Ďalšiu Jóbovu zvesť dnes Denník N priniesol o vlajkovej lodi „stredného prúdu“ žurnalistiky – o ťažkotonážnom parníku menom New York Times: 45 zo 100 dnešných editorov spravodajstva údajne dostane vyhadzov. Úhlavným nepriateľom NYT je, pravdaže, Trump – a hneď si spomenieme na mnohopočetné Trumpove čvirikania na Twitteri za posledný rok, v ktorých tvrdil, že NYT stroskotáva a masívne stráca čitateľov. NYT vždy promptne oponovali, že práve naopak: po Trumpovom zvolení im údajne dramaticky narástli počty predplatiteľov. Teraz však dáva NYT vyhadzov takmer polovici editorov spravodajstva? Udialo by sa niečo také v prosperujúcom médiu? Kde je pravda?

Je možné, že nás aj Pinocchiovia zo zdanlivo nespochybniteľne ctihodného stredného prúdu žurnalistiky neraz vodia za nos?

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.