Denník N

Ďalšia epizóda psychózy za mnou alebo ako sa mi po nej žilo ďalší štvrťrok

S príchodom tohto roku sa mi zas zrútil svet. Mala som strašné stavy. Málo som komunikovala, nemala som chuť do jedla, nespala som a prežívala som hrozné úzkosti. Prenasledovali ma bludy, že som sledovaná.

S novou epizódou mojej choroby som skončila v nemocnici. Tam nanovo nasadené psychofarmaká nezaberali, zabrala len elektrokonvulzívna liečba. Samozrejme, po nej ma nastavili na antipsychotiká a antidepresíva, takže z nemocnice som prišla s vyššími dávkami kedysi užívaných liekov s pridaním ďalších antidepresív na večerné upokojenie a uvedenie do spánku.

V kríze som takmer nejedla. Po návrate z nemocnice však nastal pravý opak. Zrazu mi všetko neskutočne chutilo. Doslova som sa vyžívala v rôznorodosti chutí. Akoby som ich práve objavovala. Časom som však prešla hlavne na sladké. Za dva mesiace od návratu z nemocnice som pribrala deväť kilogramov. S každým vážením rástlo moje sklamanie z toho ako sa moja rekonvalescencia vyvíja. Okrem zvyšujúcej sa hmotnosti ma trápilo i moje vyspávanie (lepšie povedané – ťažké, neraz i do obeda odkladané ranné vstávanie).

Potom mi raz zavolala spolubojovníčka, priateľka s rovnakou diagnózou. Keď som jej spomenula, aké lieky užívam, vysvitlo, že tie, čo beriem na večer, brala kedysi aj ona a za tri mesiace pribrala 30 kg. Rozhodla som sa preto o pokus. Znížila som večerné lieky na polovicu. Obávala som sa pritom, či sa mi nenaruší zaspávanie. Nenarušilo sa. Priberanie sa spomalilo, no problémy s ranným prebúdzaním a hlavne vstávaním z postele pretrvávali naďalej.

Keď som sa na kontrole psychiatričke zdôverila s mojou prudko stúpajúcou hmotnosťou a skutočnosťou, že som z toho dôvodu znížila večerné antidepresívum o polovicu, spýtala sa ma: „A máte väčšiu chuť na sladké?“ „Presne, napolitánky, čokoláda, koláče a zákusky,“ znela moja odpoveď. Večerný liek mi teda znížila na tretinu a pre prípad nespavosti, zaspávanie poistila prípadným pridaním ďalších liekov na inej báze. Vytvorila mi dve alternatívy. Zdôverila som sa jej aj s tým, že mám problém vytiahnuť sa po spánku z postele a aj so skutočnosťou, že v hlave mi neustále svieti slovíčko „musím“. „Musím vstať, musím už navariť, musím umyť riad, musím…“ Do každej činnosti sa doslova dokopávam a z ničoho nemám radosť. Všetko robím z donútenia. Spýtala sa ma ešte: „A aj tie činnosti odkladáte na neskôr?“ „Odkladám a nielen na neskôr, ale aj na zajtra, na pozajtra, na neurčito,“ povedala som jej. Už som jej dopodrobna nepopisovala, že keď mám menej riadu, umývam ho aj po dvoch dňoch, keď sa už nakopí, a to slovíčko „musím“ mi už bliká v hlave veľkými červenými písmenami. Ja si už vtedy v duchu nadávam do neporiadnych gazdín a vravím si: „To sme ale dopadli?!“ Povedala mi, že sa teší môjmu sebakritickému prístupu a že sa to polihovanie a nechuť do činností pokúsime eliminovať navýšením dávky ranných antidepresív.

Večerné lieky som teda znížila, no so zvyšovaním tých ranných som si povedala, že ešte počkám.

Počas Veľkej noci bol náš dom päť dní plný ľudí. Okrem manžela som mala doma i syna a aj dcéru so zaťom a musím povedať, že som domácnosť zvládala bez problémov. Zrejme, keď som doma nie sama, keď vidím, že sa to okolo mňa „hýbe a hmýri“, hýbem sa lepšie i ja. Horšie je to, keď dom utíchne a ja zostanem v dome osamotená, sama so sebou.

Koncom apríla počas niekoľkých dní za sebou hrozne fúkal vietor. Okrem samoty ma deprimovali i tie zvuky vetra. V jeden deň som vstala až poobede o trinastej hodine. Vlastne som bola parkrát hore, ale zakaždým som sa vrátila späť do postele. Ráno som vstala, vyprevadila syna do školy a zaľahla späť do postele. Potom ma zobudilo trúbiace poštárovo auto. Vtedy som vstala a pozrela sa či netrúbi pred nami. Trúbilo o pár domov ďalej. Napila som sa vody a snažila som sa znova nezaľahnúť. Potom som cez okno videla ako sa k nám vybrala manželova vyše osemdesiatročná teta Kristína. Sedela u nás pol hodinu a ja som sa nevedela dočkať, kedy odíde a ja budem môcť znova zaľahnúť do postele. Viackrát som si hovorila, že už by som mala vyjsť von a dať naším sliepkám, mačkám, psovi žrať. Nešla som však ani potom, čo odišla teta. Znova som zaľahla do postele. Vstala som až keď som sa po neviemkoľkýkrát prebrala a konečne sa odvážila pozrieť na hodiny. Ručičky sa blížili k jednej poobede. Prišiel aj Matej zo školy a ja som konečne zostala hore a šla aj nakrmiť.

Napriek tomu som ranné antidepresíva stále nenavyšovala a začiatkom mája som radšej úplne vysadila večerné lieky na spanie. Trikrát po sebe som každú ďalšiu noc spala horšie. „Asi sa k tej tabletke musim vrátiť,“ vravela som si. Akosi som to však ustála a v polovici mája som už konštatovala, že sa mám citeľne lepšie. Spávala som bez problémov. Jediný problém ostal so vstávaním. Faktom bolo, že ak som potrebovala niekam ísť, vstávala som načas. Horšie to bolo, ak ma čakal bežný deň doma. Darmo som si vtedy nastavila budík. Aj tak som vstala najskôr hodinu po jeho zvonení. Niekedy však prešli i dve, tri hodiny. Viem, že mám ísť zrána nakrmiť zvieratá, no ani to ma nedonúti vstať hneď. Viem, že počkajú.

Občas mávam dni, keď polihujem aj cez deň, hoci by som mala urobiť to alebo ono. V niektoré dni ma zmáha depresia. Niekedy sa mi stane, že si zrána zabudnem dať antipsychotikum a prídem na to až poobede. Potom si ho už v ten deň nedám. Zdá sa mi, že tie „horšie“ dni prichádzajú práve po dni, kedy antipsychotikum vynechám alebo po dni, ktorý je viac naplnený aktivitou. Akoby som na ten ďalší deň vyhorela. Nejde pritom o lenivosť, ale o maximálnu nechuť, nevôľu, nedostatok energie. Áno, možno by pomohlo zvýšenie antidepresív. Možno. Navyšovať ich však nechcem dovtedy, pokiaľ to nebude fakt nevyhnutné.

V júni ma čakal výlet do zahraničia. V lete plánujem dovolenku s manželom. Tak som si povedala, že možno tie zmeny prostredia, narušenie stereotypu, ma posunú k lepším dňom.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Renáta Holá

Renáta Holá

Roky žijem s diagnózou psychickej poruchy. Píšem o tom, aké je to byť na psychiatrických liekoch, aké je to byť bez nich, o vlastných stavoch a postojoch.