BLOG
Jakub Goda
Jakub Goda
28 975

Nesmrteľné mýty o médiách a propagande, ktorým veria nielen zemavekári

Vo svete, kde sa pravda vybrala na dovolenku, už nestačí len loviť bludy a hoaxy. Mali by sme sa naučiť rozprávať o tom ako pracujú tí, ktorých úlohou je podávať nám informácie. Médiá a novinári sú dnes najslabší a zároveň najdôležitejší v histórii.

Postupne sa učíme, že bludy a hoaxy netreba ignorovať, ale poctivo sa im venovať a rozoberať aspoň tie najrozšírenejšie z nich, skrátka normálne makať a vysvetľovať. Okrem toho by sme si mali začať všímať aj nesmrteľné diskutérske mýty a internetové legendy, ktoré nie sú len na zemavekárskych perifériach, ale v samotnom centre internetových diskusií. Je to typ argumentácie a rétoriky, ktorá je intuitívne veľmi ľúbivá a vďaka tomu častokrát rezonuje aj u rozumných ľudí.

Toto je moja zbierka nedorozumení týkajúcich sa médií, ktoré sa v rôznych variáciách pravidelne opakujú a prispievajú k stavu všeobecného informačného chaosu a nedôvery.

“Tak ako existuje ruská propaganda, rovnako existuje aj americká propaganda”

O masívnom zlyhaní amerických médií pri pokrývaní vojny v Iraku sa dnes píše na ich vlastných stránkach z pier ich vlastných autorov. New York Times v ich slávnom ospravedlnení The Times and Iraq“ čitateľom priznali, že “vo viacerých prípadoch nebolo naše spravodajstvo také dôsledné, aké by malo byť”. Noam Chomsky, západný neomarxistický slniečkar, ktorého radi citujú aj naši konšpirátori, napísal vplyvnú knihu Výroba súhlasu, v ktorej opisuje ako mainstreamové médiá vytesňujú okrajové názory.

Prečo teda všetci stále točia len o ruskej propagande?

Takmer všetky národné aj regionálne televízie a väčšina novinového trhu v Rusku sú priamo alebo nepriamo vlastnené a kontrolované štátom. To isté platí pre v anglickom jazyku fungujúce Russia Today a Sputnik News. V praxi to vyzerá tak, že každý týždeň prebieha stretnutie Putinovho komunikačného stratéga so šéfmi najvýznamnejších médií, kde sa rozoberie agenda a témy na najbližší týždeň. Tie sa potom rozoberú na poradách v rámci jednotlivých redakcií a tak sa tvorí propaganda v krajine, kde štát kontroluje väčšinu významných médií. Ak neveríte mne, tu vám to popíše bývalý zamestnanec Russia Today (video pochádza z tohto článku, v ktorom sú ďalšie detaily zo života bývalého ruského novinára):

 

Existuje niekoľko výnimiek a zopár ruských (najmä printových) médií funguje nezávisle od vlády a prinášajú aj kritický pohľad ako napríklad Novaja Gazeta. Majú ale iba obmedzený dosah, prežívajú ťažké časy a sú pod sústavným tlakom. Byť pod tlakom v Rusku znamená 50 vrážd novinárov od roku 1992, čo radí Rusko na 10. miesto na svete v tejto štatistike.

Nekritickosťou k americkým médiám netrpíme, ale faktom je, že americký mediálny svet je jednoducho slobodný a tým pádom politicky nekontrolovateľný. Novinári sa tam nevraždia a môžu sa síce mýliť a aj sa mýlia, ale píšu si čo chcú. V USA existujú tisíce súkromných médií, ktoré reprezentujú rozmanité a častokrát protichodné názory. Žijú z predplatného od svojich čitateľov alebo z príjmov od súkromných inzerentov. Americká vláda, ani Obamova, ani Trumpova, na ne nemajú žiaden dosah. Je to aj vidieť, pretože časť týchto médií je s vládou v takmer nepretržitom konflikte, čo je v Rusku nepredstaviteľné.

Keď sa hovorí o ruskej propagande, myslí sa tým systematické a vládou koordinované šírenie informácií a dezinformácií prostredníctvom najsilnejších médií v krajine. Taký Trump by možno aj rád robil niečo podobné, ale nemá ako, pretože v USA existuje slobodná súkromná tlač narozdiel od Ruska.

Neznamená to, že neexistuje nič také ako americká propaganda. USA, tak ako každá krajina, sleduje v zahraničnej politike hlavne svoje záujmy. Je bežné, že favorizovaným politickým spojencom v rôznych krajinách pomáha s kampaňou, prípadne na ňu aj finančne prispieva. Americkí politici tiež klamú a šíria dezinformácie, Trump s Putinom by si v tomto mohli podať ruky. Rozdiel je v tom, že Trump nemá v rámci USA takú moc, akú má Putin v rámci Ruska.

Nemaľujem tu čiernobiely svet, nikoho nedémonizujem a ani z nikoho nerobím vlastníka absolútnej pravdy. Len upozorňujem na objektívne rozdiely, ktoré existujú medzi ruským a západným mediálnym svetom a na dôsledky, ktoré z toho vyplývajú pre možnosti šírenia propagandy.

Takže ak významné americké, alebo britské, nemecké, francúzske médiá tvrdia, že Majdan vznikol ako spontánny protest nespokojných Ukrajincov a na druhej strane ruské médiá hovoria o Majdane ako o Amerikou zorganizovanej akcii, tak ja ti nejdem hovoriť, čo si máš myslieť. Ale mal by si vedieť, že na jednej strane stojí názor tisícok nezávislých novinárov z rôznych krajín a na druhej strane stojí nariadenie pána Putina.

“Nielen konšpiračné médiá širia lži a manipulácie, to isté robia aj mainstreamové médiá”

Rozdiel medzi normálnymi novinármi, expertmi alebo vedcami na jednej strane a hlásateľmi “skutočnej pravdy” na strane druhej, nie je v tom, že by jedni mali vždy vo všetkom pravdu a druhí naopak vo všetkom klamú.

Aj novinári zo SME alebo z N-ka robia chyby, ich prognózy sa pravidelne ukazujú ako úplne mylné, ich komentátori hocikedy tresnú hlúposť, ich editori niekedy dajú prekvapivý priestor textom, pri ktorých nie je jasné, čím si to vyslúžili.

Poznám viacerých slovenských novinárov a spravidla sú to ľudia s dosť vyhraneným svetonázorom. Je iluzórne myslieť si, že sa to neprejaví v celkovom vyznení novín, ktoré tvoria. Žiadať objektivitu a vyváženosť v rámci jednotlivých spravodajských textov (nie v komentároch, nemýliť si) je na mieste, ale dokým budú noviny tvoriť ľudia, fantazírovať o absolútne objektívnom médiu je naivné. Z každého média je vo väčšej alebo menšej miere cítiť názor jeho tvorcov.

Podstatná nie je samotná neobjektívnosť, ale jej mierka, nerozhoduje samotná existencia rôznych pochybení, ale ich frekvencia a intenzita. SME možno publikuje zle vyargumentovaný komentár, ale na jeho stránkach nenájdete vymyslený a neoverený hoax. Skladba textov v .týždni alebo v Trende možno do nejakej miery odráža presvedčenie jeho tvorcov, ale tí si nikdy nepomáhajú preberaním a zdieľaním anonymných textov, ktoré sa objavili hocikde na internete. V N-ku sa seknú v prognóze, ale nebudú vám splietať o ďalšom sprisahaní, ktoré si niekto vymyslel vo facebookovej diskusii. Chyby robia všetci, ale nie všetci robia rovnako hrubé chyby, rovnako často a s rovnakým výpadkom sebareflexie.

Vzdajme sa mokrých snov o dokonale objektívnom médiu, cesta k informovanosti vedie cez paralelné sledovanie správ z rôznych zdrojov, počúvanie aj takých názorov, s ktorými nesúhlasíme a najmä čo najväčší dištanc od šíriteľov bludov a hoaxov.

“Aj hlúpe názory by mali dostať priestor, inak je to cenzúra”

Hlúpe názory, ale nielen názory, ale aj totálne bludy a hoaxy, majú v súčasnosti viac priestoru než kedykoľvek predtým. Nikdy v novodobej histórii nemali konšpirátori a fašisti toľko možností ako prejaviť svoj názor, ich hlas nikdy nemal takú silu a toľké publikum, ako má dnes.

Najvirálnejšie bludy a hoaxy majú väčší dosah ako Markíza alebo Jojka v prime time, najčítanejšie správy z konšpiračných webov majú porovnateľnú čítanosť ako najčítanejšie správy z normálnych médií. Hovoriť v tomto kontexte o cenzúre len preto, že si časť odbornej verejnosti napríklad myslí, že by takéto veci nemali dostávať priestor ešte aj v odborných paneloch na univerzitnej pôde, je totálna mimóza a nepochopenie slova cenzúra.

Máte viac moci, vplyvu a priestoru než ste si mohli kedykoľvek vysnívať, tak už by ste mohli prestať fňukať o cenzúre. Radšej ukážte, že viete byť aj užitoční a prineste na svet prvý korupčný škandál odhalený konšpiračným médiom. Zatiaľ všetku korupciu, Bašternákov a spol. odhaľujú tí nenávidení mainstreamoví novinári, zatiaľ čo vy to všetko komentujete a preberáte srandy z internetov.

“Mainstreamové médiá mlčia”

Ak sa o niečom nepíše, tak to väčšinou býva z úplne jednoduchých dôvodov. Napríklad, ako mi vysvetlil kamarát z nemeckého der Spiegel, nemeckí novinári po masových útokoch v Kolíne čakali na oficiálne vyhlásenia polície, pretože spočiatku kolovali protichodné a nejasné informácie, ktoré považovali za nezodpovedné šíriť ďalej.

Ďalší z častých dôvodov je, že informácia nie je taká významná, aby o nej písali celoštátne noviny. Na Slovensku sa ročne udeje 48 vrážd. V Nemecku je ich 662. Keby mali média písať o každom jednom prípade vraždy alebo znásilnenia, ktoré sa stane v nejakej európskej krajine, tak ako to robia konšpiračné weby selektívne pri moslimských páchateľoch, o ničom inom by sme nečítali. Zodpovedné médiá sa preto snažia informovať skôr o štatistikách ako o individuálnych prípadoch. Je to nudnejšie, menej virálne, ale oveľa poctivejšie.

Učebnicový príklad, ktorý vystihuje oba spomínané dôvody, sa odohral na začiatku tohto roka. V Nitre bol požiar v ubytovni pre utečencov. Nikomu sa nič nestalo a škoda bola relatívne malá – 30 000. Podobných požiarov sa na Slovensku stane niekoľko desiatok každý týždeň. Pre veľké médiá to prirodzene nebola téma a keďže polícia o tom proaktívne nevydávala správu, ani tie regionálne o tom najprv nevedeli. Chytil sa toho Zem a vek a celú správu zarámcoval typickým spôsobom:

Výsledok: Stal sa z toho virálny hit, najčítanejšia správa mesiaca na Zem a veku (cca 80 000 videní, 4 000 zdieľaní), ľudia písali besné komentáre o nevďačných utečencoch, ktorí tam mali radšej zhorieť a podobne.

Čo sa tam reálne stalo: Požiar spôsobil bezdomovec, ktorý tam prespal v sklade, odhodil ohorok a odišiel. O celej veci potom normálne informovali regionálne noviny naša Nitra, ale mysle desaťtisícov našich spoluobčanov presvedčených o zákernej agresivite utečencov, to už nezachránilo.

“Kto vás platí? Soros?!”

Viete čo je najkrajšie na online onaniách Sorosom? Prichádzajú v dobe, kedy je to celé presne naopak, Soros sa na Slovensko vykašlal a odkázal nám: chlapci, už ste veľkí, súťažte s ostatnými a pomôžte si sami.

Boli časy, keď reči o Sorosovom vplyve mali opodstatnenie aspoň v existencii Nadácii otvorenej spoločnosti, ktorá bola kedysi relatívne silná, významná a priamo Sorosom financovaná mimovládka. To sa zmenilo v roku 2013, kedy sa Soros rozhodol, že krajiny strednej Európy sú už dosť dospelé na to, aby sa vedeli o svoj občiansky sektor postarať samy. Svoje nadácie prestal financovať priamo a odkázal ich na jeho grantové programy, kde môžu so svojimi projektmi súťažiť s konkurenciou z celého sveta.

Výsledok je, že občas sa im síce niečo podarí získať, ale je to neporovnateľné s minulosťou.

V časoch, keď bola Nadácia naozaj priamo podporovaná Sorosom, príjmy od neho dosahovali až milión eur ročne a Nadácia mala 30 zamestnancov. Za roky 2014 – 2016 sa podľa výročných správ podarilo vysúťažiť od neho v priemere okolo 116 tisíc eur ročne. V Nadácii dnes pracuje dokopy 7 ľudí, ktorí majú od júna 2017 znížený plat o 25%.

Ja som, žiaľ, tiež žiadne peniaze od Georga stále nevidel (ešte aj odmenu za novinársku cenu hradí Slovenská sporiteľňa). Najväčší miliardári sveta z nejakého dôvodu nečítajú moje blogy, takže ich zatiaľ vôbec nenapadlo sa mi ozvať a niečo poslať.

“Stíhať ľudí za názor je choré, je to novodobá inkvizícia”

Ďalšia vec, v ktorej sa zvyknú mýliť aj ľudia, ktorí naozaj nie sú žiadni extrémisti. Naposledy napríklad Oliver Andrásy.

Existuje milión možností ako vyjadriť nespokojnosť, môžete kritizovať, dokonca aj vulgárne nadávať premiérovi, ministrom, mimovládkam, médiám, môžete kritizovať ich konkrétne kroky a ich politiku, môžete sa na nich do sýtosti verbálne vyblázniť. Môžete dokonca klamať a vymýšľať si. Môžete šíriť tie hlúpe hoaxy o tom, ako majú Rómovia lieky zadarmo, tak ako to urobilo 37 000 ľudí. Môžete napísať a povedať prakticky takmer hocičo.

Ale ak sa budete vyhrážať násilím, podnecovať násilie a nenávisť, verejne písať, že “treba vystrieľať všetky tie ku*vy čierne cigánske”, tak na toto je trestný zákon odkedy sa pamätám. Nie je to žiadna novinka, nie je to namierené proti žiadnej konkrétnej strane a podobným spôsobom je sloboda slova ohraničená vo väčšine demokratických civilizovaných krajín.

Komu sa to nepáči, odporúčam ísť do toho Ruska. Aj som vám pohľadal lacné letenky.

Poďme sa baviť o médiách

Samotní novinári by mohli začať hľadať spôsob, ako písať o médiách a ich vlastnej práci bez toho, aby pôsobili sebastredne. Ponúknuť náhľad do novinárskej kuchyne, zákulisné info o tvorbe správ, vysvetľovať ako pracujú, ako vznikajú správy, podobne ako to robí napríklad Audrey Cooper, šéfredaktorka San Francisco Chronicle. Možno skúsiť poodhaliť tváre, ukázať novinárske príbehy, naklonovať Zuzanu Hanzelovú a písať viac tak osobných textov ako tento od Moniky Tódovej. A možno treba novinárskych youtuberov, ktorý okrem práce samotnej, budú ešte aj hovoriť o sebe a svojej práci. Neviem, iba brainstormujem. Ale viem, že sa určite treba biť o stratenú dôveru a vysvetľovať, že aj keď ste prišli o monopol, tak ste nestratili význam, ale práve naopak.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Živím sa tvorbou reklamných vizuálov, animácii a vizuálnych efektov. Bežne sa motám medzi filmármi a kreatívcami. Občas niekde odbehnem, pracovne alebo cestovne, a naposledy som si odskočil na štúdium Philosophy, Politics and Economics na University of York v UK.

Blogy

|