Denník N

Prechod rumunského Fagaráša a Pietra Craiului za 6 dní

Ako sa najľahšie dostať do Rumunska, užitočné linky na mapy a najmä report zo 6 dní v prekrásnych horách, kde som stretol nových rumunských priateľov :).

Po 4 dňoch v Tatrách som vydržal doma iba týždeň. I to som bol viac u kamošov ako doma. Keď som po troch dňoch acroyogovania dvakrát denne vo štvrtok nikoho nenašiel na lietanie, začal som rozmýšlať, že by som opäť niekam vypadol na hory. Síce festival na lúkach (Zaježová) znel lákavo, avšak možnosť 12 dní voľna bola silnejšia. Na Slovensku už mám všetky viac ako 3-4 dňové túry, ktoré by ma lákali, pochodené. Už dlhšie som rozmýšľal o Rumunsku.

Predpoveď počasia hlásili od pondelka 19.6.2017 priaznivú, pozerám mapy (online mapy pre turistiku a niektoré aj do mobilu, druhá možnosť, tretia možnosť), čítam články. Z pohorí rozmýšlam o Retezate, ale nakoniec volím Fagaráš (najmä preto že pohorie je dlhšie).

Doprava: Kamoška Andrea (Rumunka, žila v Bratislave) mi píše, že najľahšie po zemi sa dostanem do Rumunska buď stopom alebo blablacarom. Vlaky sú drahé a v Rumunsku pomalé (prestupuje sa v Budapešti, kde nie je isté, že sa vlaky čakajú), autobusom to tiež trvá dlhšie. Letecky sa dá ísť z Bratislavy do Cluj na severe, ale keď beriem veľký ruksak a nechcem na mieste hľadať plynovú bombu a idem na poslednú chvíľu, tak lacné by to nebolo.

 

Nedeľa – Cesta do Rumunska

V sobotu nachádzam auto. Večer prichádzam ku kamošovi Jurovi v Bratislave, ktorý mi požičiava mapy Fagarášu a Pietra Craiului, kde bol pred dvoma rokmi. Ráno o piatej ma Rumun vyzdvihuje priamo pred domom. Cestuje z Vilniusu do Bukurešti a našiel som ho na stránke tak, že som hľadal odchody a spoje do Sibiu aj z okolitých miest (mal mať zastávku v Budapešti) a odpísal, že ma vezme v pohode aj z Bratislavy.

V aute cestuje ešte jedna Ruska, ktorú pol hodinu hľadal po Waršave. Rumun vie plynulo perfektne po anglicky, ale Ruska iba po rusky. Komunikovali spolu cez google translator s výslovnosť, po mojom príchode som mu prekladal. Zaujímavá situácia nastala v Budapešti. Prišli sme na adresu, kde mala mať ubytovanie. Normálny 3-4 poschodový bytový dom, žiadne označenie ubytovania. Trvala na tom, aby šofér zavolal na jedno číslo, na pána menom Suleman. Aby prišiel dole. A tak sa aj stalo. Keď dvere dole otvoril černoch a Ruska bola rada, že je na mieste, so šoférom sme nechápali a prišlo nám to divné, ale Ruska bola rada, že je na mieste. Potom len volal známemu, že v poriadku dorazila. Namiesto nej si prisadol do auta mladý rumunský študent  Central European University so zameraním na Internal Relations. Zameriava sa na bezpečnosť a vysvetlil mi to tým, že napríklad aké bezpečnostné opatrenia a vnímanie máme, napríklad ak porovnáme Severnú a Južnú Kóreu. Netušil som, že aj takéto zameranie sa dá študovať. Raz pred Budapešťou a raz za ňou si dávame polhodinovú prestávku, počas ktorej si šofér trochu zdriemne a pokračujeme ďalej. Občas si to valí aj 150-170 km/h. V Rumunsku presúvam hodinky o hodinu dopredu. O tretej prichádzame do Sibiu, kde ma berie priamo pred dom couchsurfera, u ktorého som mal dohodnutý nocľah. Alex býva v dlhom trojdome. V prvej časti bývajú jeho rodičia, ktorí mi otvárajú. V druhom spojenom dome jeho sestra s rodinou. A on je v tretej samostatnej jednotke. Ako prichádza, zoznamujem sa s couchsurferkou z Číny, ktorej meno po piatich sekundách nevie vari nik zopakovať. Práve bol v meste posledný deň Medzinárodného divadelného festivalu. Alex mal ešte prácu, a tak sme išli sami. Najviac nás dostalo predstavenie Enana z Portugalska. Teda, okrem toho sme videli iba pár koncertov a pár ľudí čo žonglovalo s nožmi. Enano bol super. Kopec srandy, radosti, zábavy. Celé Sibiu ma milo prekvapilo. A to nielen trdelníkom a pekárňami s dobrotami. Nie nadarmo ho domáci považujú za jedno z najkrajších v krajine.

 

Pondelok – Prvý deň túry, keď mi prefučalo hlavu

Verejnou dopravou môžete ísť buď zo Sibiu autobusom do Sebesu do Sus alebo vlakom do Tornu Rosu (365m). Do Lazaretu, odkiaľ by to bol hrebeň z najzápadnejšieho bodu, nie je verejná doprava. Vlak ide skôr, túra je dlhšia, idem ním. Takto išiel aj Juro pred 2 romi. Vlak vyráža o 6:42. Stretávam v ňom Rakúšana a dvoch Nemcov. Idú o zastávku ďalej, do Caineni Mici, odkiaľ sa dá ísť tiež na hrebeň. Prečo odtiaľ? Čítali, že tam je pekný les a chodník nie je taký strmý (po pár hodinách sa všetky cesty stretnú na hrebeni).

V miestnom obchode ešte kupujem za pár drobných keksíky (podľa váhy – míňam všetky mince) a sladký chlieb na prvý deň.

Stúpam hore dedinou, až sa dostávam do lesa. Po normálnej ceste stúpam asi polhodinu až hodinu, kým prichádzam ku kláštoru. Pokračujem ďalej, až sa chodník dostáva do lesa a začína strmo stúpať. Cez krásny les stúpam a stúpam. Je pekne, viditeľnosť dobrá. Len čo sa končí pásmo lesa, ocitám sa v hmle. Pár hodín stúpam v hmle najskôr v lese, potom kosodrevine, až po hrebeni. Pol hodinu až hodinu duje taký silný vietor, že ak by som nemal ruksak, možno ma aj odfúkne. Jeden z najsilnejších, aké som kedy zažil. Aj kovový stĺp so značením s dierami občas vydával zvuk akoby niekto hral na fujare. Po jednej sa vietor trochu upokojuje, hmla a oblaky stúpajú a nechávajú schované už iba vrcholky hôr.

Tempo mám slušné a ťahám to až do útulne Refugio Scara (2146m). Prichádzam niekedy medzi šiestou a siedmou. V nej sú už dva české páry. Predošlý deň pršalo 14 hodín v kuse a boli v chate po ceste aj s ubytovaním a občerstvením. Táto útulňa je jednou z mnohých, ktoré sú po hrebeni, otvorené a celkom zadarmo. Líšia sa iba veľkosťou (od 2 do 20 ľudí) a stavom (niektoré sú nové a dajú sa zatvoriť dvere, niektoré majú dvere vylomené, či prší do nich – a stav človek úplne zistí až na mieste). Dve hodiny po mne prichádzajú Levi, Cezar a Silvana z Rumunska, ktorých som stretol ráno pri kláštore (chalani boli na prechádzke naľahko a išli po kamošku do dediny a mysleli, že ma dobehnú). Levi je hotový šoumen. Všetkých zabáva. Napríklad keď idem von, tak mi odporúča, že je dobré cikať na spôsob helikoptéry. A tak sa vrtí a robí krúživé pohyby panvou…

 

Utorok – Pri zostupe v hmle z Negoii po snehovom poli lámem paličku

Po ôsmej až pol deviatej ráno vyrážam z chaty ako prvý. Češi idú tak 15 minút po mne a Rumuni hovoria, že pôjdu tak za polhodinku až hodinku. Aj by som ich počkal, ale ktovie, ako sa budú šuchtať. Vonku stále fúka, zo severu sa prevalujú oblaky. Iba južné svahy občas poskytujú nejaký výhľad.

Stúpam a stúpam až prichádzam k stúpaniu na Negoiu (2535m), kde je pár reťazí a na vrchol stúpam skalách a po strmom snehovom poli. Od 13:20 štyridsať minút som na vrchole. Čakám či niekto príde. Nik. Je stále totálna hmla.

Iba na minútu sa mi dvakrát otvára výhľad smerom na juh. Pri jednom takomto okne sa pozerám, či sa niekto aspoň približuje. Ale zdá sa, že tak skoro nikto nepríde. Z Negoiu vedú dole dve cesty. Jedna ľahšia a druhá ťažšia. Snažím sa nájsť ľahšiu. Je hmla, hlboký sneh v strmých snehových poliach. Najskôr ide všetko v pohode. Potom sa však šmýkal 10-15 metrov po zadku a ohýbam jednu paličku. Keď o pár minút sa šmýkam opäť, a aj keď iba dva metre a druhú paličku lámem, tak mi nie je všetko jedno. Na chvíľu sa vyjasňuje a konečne vidím do vzdialenosti väčšej ako 15 metrov. Bol som stále na značke. Hlavne som však videl chodník dole, ku ktorému sa dalo dostať aj po ešte jednom menšom traverze po strmom svahu po skalách. Idem po ľahšom chodníku. Náročnejšia varianta bola celkom nevyšlapaná a neviem si predstaviť reťaze v metrovom snehu… Ako klesám, začína sa vyjasňovať, objavuje sa dokonca modrá obloha.

O piatej som pri útulni Refugio Caltun (2150m). Je jún, dlhé dni, konečne vidím, kam idem. A idem ďalej.

Opäť stúpam hore a po hrebeni pokračujem nad jazerom Balea, pri ktorom vedia diaľnica s tunelom pod Fagaras až k jazeru Capra, pri ktorom si staviam stan.

Prichádzam medzi pol deviatou až deviatou, hodinu pred stmievaním. Spoznávam dvoch Poliakov, ktorí si sem odskočili so spodného jazera Balea.

Jún je mesiac, keď nielen že sú najdlhšie dni, ale je i dostatok vody. Kým prvý deň som bral 3 litre vody, od tohto dňa všetky nasledujúce som bral maximálne liter až liter a pol. Vody, topiaceho sa snehu a prameňov bolo po ceste dosť. Iba posledný deň na Piatra Craiului som bral 3 litre, lebo tam nič nie je. Oproti kamošom, ktorý tam boli pred dvoma rokmi v auguste a brali každý deň 4 litre, je to na váhe ruksaku veľký rozdiel.

 

Streda – Hmla sa dovalila po poslednom kroku na vrchol

V noci riadne fučalo a ráno sa opäť ocitám v hmle. Stále fúka a len sa tak prevaluje zo severu na juh. Našťastie, už medzi desiatou a jedenástou sa začalo vyjasňovať. To už som cez hodinu šliapal. Najskôr suchou nohou, neskôr cez rozsiahle snehové polia. Cez snehové polia, po ktorých posledný 1-2 dni nikto nešiel (áno, išlo sa dole cez to snehové pole a potom popod skalu – ako je vidno na fotke nižšie).

A občas bolo aj pár reťazí. Ale nič zložité.

Šliapem čo to dá až pri modrej oblohe, priamo pod najvyššou horou Rumunska Moldoveanu (2544m) stretávam oproti idúceho Vaška. Rozprávame sa riadnu chvíľu. Najskôr po anglicky, potom po našom 😊. Ide opačne, z východu na západ, od Pietra Craiului cez Fagaráš a chcel by pokračovať cez ďalšie dve pohoria. Práve testuje ultraľahkú výbavu (polkilový špeciálny stan), sám si namiešal jedlo, ktoré iba dopĺňa vodou, v teniskách, kde jeho celý komplet ruksak s jedlom na mesiac a 4 litrami vody váži 19 kilogramov! Vyzvedám ho iba trochu a dúfam, že ho na jeseň privediem na festival, kde snáď prezradí viac.

Čokoláda mi už takmer všetká došla, cukor som žiadny nezobral, mám už iba hrozienka. Na horu Vistea Mare (2527m), ktorá je predvrcholom najvyššej hory začínam stúpať pri slnku. V polovici stúpania sa zaťahuje. Začína fúkať. Len čo urobím posledné kroky a pozdravím sa s Belgičanom, dovalili sa oblaky. Sme v mlieku, vidno je iba na 10 metrov. Chvíľu čakám, ale nakoniec na najvyšší vrchol Rumunska, ktorý je iba 20-30 minút po hrebeni, nepokračujem. Však načo sa tam budem trepať, keď aj tak nič neuvidím. Výhľad na Negoiu a okolie z polovice stúpania mi však ostane navždy v pamäti.

Na útulňu Refugio Vista Mare (2310m), ktorá je priamo pod kopcom ďalej na východ, prichádzam pred siedmou.

Som celkom vyšťavený. Mám liter a pol vody, po ďalšiu sa mi nižšie do údolia vôbec nechce. Dvere sa nedajú celkom zavrieť a tak ich zavieram s pomocou turistickej paličky. Varím, občas sa pozerám, či sa počasie zlepšilo (ale nezlepšilo sa) a ľahýňam si. O pol desiatej sa dovalili do chaty Levi, Cezar a Silvana. Potiahli to až z Refugia Caltun. Mali riadne dlhý deň. Idú naľahko, bez stanu. Ak by pršalo, proste musia dojsť po ďalšiu útulňu. Často počas ultramaratónov v Rumunsku pôsobia ako dobrovoľníci. Keď pred pár dňami po jednom zo závodov hovorili, že idú prechod Fagaráša, tak závodníci sa len opýtali, či idú klasicky za 3 dni. Iba odpovedali nie, že pokojne, a 4-5 dní. Rekord prechodu celého pohoria je vraj 17 hodín. Hovorím im o Nízkotatranskej stíhačke a spomínam, že aj tak väčšina ľudí chodí hrebeň oveľa pomalšie. I Juro s kamošmi, ktorí tu boli pred dvoma rokmi, sa dostali na toto miesto nie na tretí, ale až šiesty večer.

 

Štvrtok – Relaxový deň

Po včerajšku toho máme všetci dosť. Teda najmä ja so Silvanou. Levi, ten má energie za dvanástich. Pôsobí aj ako amatérsky hokejista a ráno uvažuje, že si ešte raz odskočí na najvyššiu horu. Je však stále v oblakoch. Keď im ráno o 9-10 hovorím, že by som asi išiel ďalej s nimi, iba hovoria, že im to bude chvíľu trvať. Že sa vytrepeme až o pol jednej, to by ma ani vo sne nenapadlo. Ale nikam som to nesilil. Je s nimi príjemne a kráčame pohodových 4-6 hodín až k útulnu Refugio Zarna (1936m).

Pomaly sa dostávame zo skál do oblasti rozsiahlych údolí, na zelené pláne, plné rúžových rododendrónov.

Na útulni stretávame domáceho Bohdana. Tak ako predošlý deň, i tu je zdroj vody aspoň 15-20 minút peši dole strmým svahom.

 

Piatok – Trinásť hodín na nohách

V piatok vyrážame už o ôsmej. Sme plní síl. Keď už okolo obeda míňame útulňu Refugio Comisu (1865m), je nám jasné, že chalani a Silvana to dnes dajú až domov, do Brašova.  Kráčame cez úžasné dlhokánske plániny. Väčšinu klesáme. O jednej si dávame uprosted lesa prestávku. Cezar s pomocou GPS vie, kde sme a že blízko by mal byť potok. Iba naľahko ide stromo krížom cez les a prináša vodu. Varíme. Hotová hostina. Ostalo im ešte kopec jedla a tak jeme do sýtosti. Po ceste im aj ďalší cestovatelia dávali jedlo a rovnako aj mne ponúkajú pre nich viac nepotrebné zásoby. Poslednú časť spoločnej cesty nachádzame až s pomocou GPS. Najmä ich odbočka za sedlom (Curmatura) Lerescului (1396m), smerujúca ku Cabani Plaiul Foii a civilizácie nebola vôbec značená. Ja pokračujem ďalej. Ďalej po červenej značke, ktoré je na mape preškrtnutá. I Bohdan chalanom predošlý deň hovoril, že tam sa veľa ťažilo drevo, cesta je nepriechodná alebo ťažko nájditeľná. Prvé mierne blúdenie mám už po pár metroch. Viem, že mám ísť stále po hrebeni, ale za malou vyrúbanou časťou lesa to vyzerá nepriechodné. Idem tak inou trasou, ale tá sa po pár minútach zvažuje smerom dole a smeruje viac na juh. Tak si to valím stromo krížom cez les až na hrebeň. A tu, chodník a značka. A toto sa počas nasledujúcich hodín, keď chodník a hrebeň ide cez vyrúbané úseky, alebo úseky popadaných stromov, deje niekoľkokrát. Stúpam hore, klesám dole. Stále. Znovu a znovu. (Keď sa pozriete na fotku nižšie, tak áno, išlo sa rovno po hrebeni cez popadané stromy.)

Približujem sa k pohoriu Piatra Craiului, ktoré som len deň predtým videl v diaľke na obzore. Obrovské, viac ako 500 metrov vysoký bielý vápencový hrebeň pohoria mám stále bližšie a bližšie.

Po ceste nachádzam tri pramene vody hneď po sebe okolo štvrtej až piatej. Potom to valím, posilnený výbornou stravou až do deviatej večer. To som si už dve hodiny želal a prosil som mraky, aby ešte chvíľu s dažďom vydržali. Prichádzam k prameňu Izvorul Otetelea (nájdete už na mape Piatri Craiului pri čísle 35) a tesne za nasledujúcej odbočke, priamo v polorozpadávajúcom sa starom salaši si staviam stan. Do pol hodiny začína búrka, ktorá leje celú noc. Fúčí ako divé. Vietor však vďaka stenám starého salaša vôbec nevnímam. Po prvýkrát po 13 rokoch (odkedy som bol v Yosemitoch v USA) som jedlo schované v taške dal v nepremokavom obale mimo stan a schoval ho 20 metrov od miesta môjho nocľahu. Hovorí sa predsa, že medveďov je tu riadne veľa.

Sobota – Kráska Piatru Craiului

V noci som sa viac vrteľ ako spal. Žiadne zviera sa mi počas búrky ani nepriblížilo a tak celý šťastný ráno varím jedlo, o ktorom som rozmýšľal, či mi ho v noci nezjedia. S troma litrami vody idem ďalej po červenej na miesto La Zaplaz, odkiaľ sa po reťaziach štverám malým kaňonom uprostred strmých vápencových skál až na vrchol. Je sobota, je tu množstvo domácich s malými ruksami.

Teda, iba pár exotov má veľký ruksak, ale 99% ľudí je naľahko. Aj kamoši mi odporúčali, že ideálne je prísť večer do Cabane Plaiul Foii, odložiť si tam veci, ísť naľahko okruh a na rovnaké miesto sa vrátiť. Ja však nerád chodím z hora celkom dole do údolia a rád by som zostúpil ďalej na východ.

Výstup na hrebeň a 2238 metrový Varful La Om (Piscul Baciului) dal riadne zabrať. Tu sa musím veľmi poďakovať všetkým yogovým a acroyogovým učiteľom a flyerom, s ktorými som počas posledného roka cvičil. Pri vyšvihovaní sa po reťaziach viem dávať nohy oveľa vyššie, flexibilnejšie ako v minulosti. Po kamenistom náročnom hrebeni, kde už síce neboli železá, ale všetky štyri končatiny bolo potrebné stále zapájať, sa dostávam až po útulňu Refugio Ascutit, pri ktorom už mám dosť.

Z neho už len klesám okolo Cabane Curmatura (1470m) po žltej bodkovanej trase ku krásnym roklinám Prapastiile Zarnestilor až k parkovisku autám. Veľa ľudí šliape peši až do dedinky Zarniesti (722m). Mne sa ešte na polceste od parkoviska podarí stopnúť domácich, ktorí ma berú do Rašnova, na polceste do Brašova.

To už píšem štyrom couchsurferom, na ktorých mám čísla. Rodinná oslava, obsadené, žiadna odpoveď… Keď Irine, ktorá už má hosťa, píšem, že pokojne môžem byť aj na balkóne, odpovedá, že nech tak prídem. Z Rašnova mám do 5 minút odvoz až do centra Brašova. Keďže Irina ešte má iný program, mám hodinu voľna. Koštujem dobroty miestnej pekárne a prechádzam sa po korze. Veľká pekná ulica s kaviarňami, pekárňami, trdelníkom, a stoličkami uprostred. Na konci je veľké rozľahlé námestia a ešte ďalej katedrála. Sympatické mesto.

Sprcha po túre je vždy taká úžasná, že sa človek cíti ako znovuzrodený. Rozprávam sa s Irinou i ďalšou couchsurferkou zo Srbska, ktorá je v Rumunsku na projekte a má deň voľna. Aj ona rieši dopravu na ďalší deň, a tak si o desiatej večer začínam pozerať spoje domov. Pôvodne som myslel, že v Brašove nejakú dobu budem, ale keď vidím, že na druhý deň ráno ide auto priamo do Viedne, má 1 miesto voľné za 28 eur a potom 2-3 dni žiadne spoje a stopovaním či prestupovaním by mi to trvalo aspoň 2x toľko, skúšam rezervovať jazdu. O jedenástej v noci potvrdzuje a Irina mu po rumunsky píše správu. O polnoci volá a dohadujeme sa, že o pol ôsmej ma vyzdvihne pred domom. Keď som deň predtým, v piatok kráčal 13 hodín, ani som netušil, či prídem k prameňu a dúfal som, že snáď v utorok či stredu budem doma na Slovensku. Ale že už v nedeľu večer, potom ako ešte som aj vystúpil na blbom mieste na diaľnici v Rakúsku, odkiaľ som však stopol Máriu z Partizánskeho v priebehu 5 minút až do Pezinka, som ani vo sne nestíval.

 

Keď človek cestuje, život je oveľa intenzívnejší. Opäť som si to trochu pripomenul. Najmä prvý deň bol tak intenzívny. Cesta, slávnosti, divadelné prestavenie a dokonca som Číňanku a potom aj Leviho a Cezara učil na túre acroyogu 😊.

 

Po návrate nemohlo byť nič lepšie, ako sa ísť ponaťahovať na yogu s Erikom, zalietať si v Medickej a ísť na Capre na Drienok. Teším sa na ďalšie dobrodružstvá.

 

Bonusové zistenia:

  • Pýtal som sa, ako sa zachovať, ak stretnete pastierske psy (nestalo sa mi). Odpoveď: človek by sa mal zachovať tak, ako to cíti. Nemal by prejaviť, že sa bojí. Cezar povedal, že on sa často rozbehne proti nim a kričí. Zato Vašej mi hovoril, že on na nich pokojne rozprával a psy nechápali, že niekto pokojne rozpráva. Je však dobré mať turistické paličky, ktorými si ich aspoň trochu držíte od tela (teda aspoň psychologicky). A je potrebné počkať na baču. Dokonca mi Alex v Sibiu hovoril, že je aj antidog aplikácia do mobilu, ale toľko voľného miesta v mobile som nemal. Či funguje, netuším.
  • Levi, Cezar a Silvana sú z brašovského turistického oddielu (alebo z takej skupiny priateľov, ktorí chodia na hory). Pýtal som sa na poistenie a hovorili mi, že u nich netreba žiadne príplatky, že zásah horskej služby je plne hradený poisťovňou a predpokladajú, že kompletne všetky vrátane helikoptéry. Tá je však v Brašove iba jedna súkromná a štátna lieta asi z Bukurešti, takže väčšinou takmer všetko, ak sa človek vie hýbať, riešia po zemi. Teda cestovné poistenie na hory som mal, ale ak by…
  • Mal som väčšinu tejto turistickej výbavy, z ktorej by som rád vyzdvihol merino od Devoldu, bundu Klattermusen a ruksak Bergans Trollhetta 75 od norskamoda.cz, ktoré mi výborne slúžili.

Ak ste niečo podobné precestovali a chcete sa o svoje zážiky podeliť, či už formou článkou alebo prezentácií, stačí sa ozvať :).

 

Text: Michal Knitl

Fotografie: Michal Knitl (všetky okrem titulnej) a Silvana (titulná spoločná fotografia s chalanmi)

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Cestou Necestou

Inšpirujeme ľudí cestovať na všetky svetové strany a spoznávať nepoznané. Organizujeme viac ako 50 cestovateľských podujatí vo viac ako 15 mestách Slovenska. Prostredníctvom Expedičného fondu podporujeme cestovateľské expedície. Chceš sa inšpirovať, prezentovať alebo plánuješ dobrodružnú expedíciu? Viac na: www.cestounecestou.sk