Denník N

Prečo naše deti denne presedia hodiny za stolom (+video)

A nielen preto, že sú Francúzi. O mimoriadnej, ale málo známej stravovacej metóde ‚Baby-led Weaning‘

Raz som si všimla, že najkrajšie zábery v mojom telefóne, sú svoje mamy cucľajúce dojčence a celé to začalo zapadať. Prečo naše babičky tak nadchýnalo pozerať, ako sa prepchávame bálešmi; prečo nás mamina za každých okolností zásobuje lekvármi; a prečo prežívam bizarný pocit satisfakcie, keď sa moje vlastné potomstvo, ako kŕdeľ supov, pobije o poslednú porciu praženice. Vďaka tisíckam hodín strávených sledovaním detí za stolom, dnes viem, že jedlo má byť pôžitok. Od úplného začiatku.

Teóriu ‚Baby-led Weaning’, ktorá vďaka dule Gill Rapley (roky študovala detský vývin a kŕmenie) vyšla knižne, a ktorú som „testovala” na všetkých našich troch deťoch, tu prekleniem s konkrétnymi príhodami, aby ste uverili, že nejde o žiaden prelud ani podfuk. Ide o to, nechať dieťa od začiatku, od 6 mesiacov, čo je čas, kedy sa už načahuje za jedlom, a podľa WHO aj oficiálny vek na podávanie tuhej stravy, nech sa kŕmi samé. Táto metóda umožňuje neparkovať lyžičkou stíhačku do pusy a negrankovať špagety namiesto carbonary.
Cítim povinnosť zdieľať tento patent, nielen preto, že jeho neznalosť môže zásadne ochudobniť spoločné chvíle za stolom, ale najmä preto, že ňou neobvykle prešla aj naša prvá dcéra, ktorá má Downov syndróm, čiže ešte o to menej si ktokoľvek dokázal predstaviť, ako si to predstavujem, ponúkať jej jedlo vcelku!? V knihe sú rovnako spomenuté rôzne druhy hendikepu ako neprebádané, ja by som však vyslovene ďeťom so špeciálnymi potrebami odporučila, pod dohľadom lekára či sedliackeho rozumu, čo sa dá, vyskúšať. Lebo ak nie je iná prekážka, u nich má tento prístup dosah ešte zásadnejší ako u zdravých detí. Manon napríklad v 10.-tich mesiacoch cuckala choucroute a v roku jedla sama jogurt lyžičkou, čo sú zatiaľ (z pohľadu spolupráce a samostatnosti) nevídané rarity.
Výhody, ktoré sme tým získali, sú ohromné, BLW tak dnes ostáva jednou z najvzácnejších rodičovských rád, ktoré sa ku mne dostali.
Od záujmu o jedlo, cez jeho dôležitosť, po stolovacie móresy. Darček? Snáď najväčšiu radosť majú, keď dostanú jedlo! Vycibrená jemná motorika, samostatnosť, reč a zdravý apetít.

V sobotu večer Louis (16 mesiacov) vyjedol mušle a nad hranolkami ohrnul nos.
Emma (4 roky), ich nevyberá vypinzetovaním mäsa z mušle inou prázdnou mušlou, ako sa patrí; príliš jej chutia, málo má trpezlivosti, kmáše ich prstami.
Manon (6 rokov, DS) je tu snáď jediná pravá Slovenka. Guláš, kapustnica od 9.-tich mesiacov, triviálne ryby a maximálne tak lososa. Morské plody ju nikdy nevzrušovali a zeleninu nemusí. Ale ak nie je iné, tak po povinnom otestovaní, či sme dnes naklonení vyjednávaniu, jednoducho každý deň zje, čo je.
Jej sestra má pocit vyvolenosti, keď nájde v jednej mušli dve, keď nájde mušlie mláďa; Louis si prosí, hlási sa, dopredu ďakuje, len aby sme mu ešte naložili, akurát už nič neostalo. No vysvetli mu to, keď on vidí na stole štósy (prázdnych) vápenatých schránok; a ako ich sypeme do koša, ostane mu len pohľad zhrozený nad toľkým plytvaním.

Nehovorím, že nepoznáme krízy okolo stolovania s deťmi. Pravidelne po nich pri stole vykrikujeme a posielame ich bez večere spať.
Hovorím len, že sa mi bábo napije jednou rukou zo šálky akejkoľvej veľkosti a zdvihne a podá mi tanier, keď zbadá, že nakladám, a keď má vyložené, pritiahne si ho späť. Hovorím, že na celé Potraviny vykrikuje “K stolu! K stolu!”, lebo je to už príliš pokušenia a najradšej by tam poochutnávalo všetko doradu. A že, ak sú naše deti v škôlke, určite budú mať v ten deň napečené, lebo personál pochopil, že to aspoň bude mať kto zjesť. Ostatné (malé neslovenské) deti, už nie sú veľmi naučené na domáce múčniky a hlavne majú kvantum osobných, s kolektívom nekompatibilných preferencií.

Ako sa dopracovať k takémuto výsledku, ktoré fázy rešpektovať

Potrebujete dieťa okolo 6.-teho mesiaca, ktoré sa na detskej stoličke alebo na vašich kolenách drží vzpriamene. Z veku vyplýva, že rukou dočahuje všetko (na stole) a strká si to priamo do úst. Sedieť doslova nemusí, keďže prirodzený sed prichádza až po fáze lozenia (cca po 9.-tich mesiacoch), podstatné je len, vždy mu napolohovať (napr. poduškou) chrbát vzpriamene. To dieťa potom posadíte k stolu vždy spolu s vami/ s celou rodinou.
V prvých týždňoch nič skutočne nekonzumuje, len cmúľa, žužle a vypľúva. Postupne si aj niečo odkusne (ďasnami, zuby sú ešte ďaleko), ale prehltne to len náhodou – v tomto štádiu je ešte mrkvu len zo zvedavosti a nie od hladu. Keď sa po pár týždňoch naučí pracovať so svojou ústnou dutinou a s jazykom, začína jedlo prehĺtať. (Dôkaz: Moje deti mali prvý zub až po roku, ale už predtým zjedli celé surové nepokrájané a neošúpané jablko.)

K zásadám tejto metódy patrí aj variť zdravo. Pod zdravo ale rozumiem občerstvujúce veci jesť chcieť a byť rád, keď v decembri zoženiem veľkú kapustu, v júli čerstvé rajčiny. Zdravo neznamená, že každý náš chod bude fotogenický a že by som bez cenzúry vykladala detskej doktorke, že včera batoľa aj obedovalo aj večeralo parmskú šunku, v ktorej má vyššiu dávku soli, ako na mesiac potrebuje.
Znamená to, že v rámci možností jeme lokálne, sezónne, bez obalov a bez závislostí; ale len v priemere. Ak nie sme doma, 10-mesačné bábo kľudne večeria vaflu a pizzu s chorizom. Hlavná vec nie je dokonalé menu, ale že každý člen rodiny vie, aké sú pravidlá, a že sa podľa nich viac menej zariadi a naučí sa s nimi žiť. Nie, že ich pretrpí, ale aj sa teší, keď príde po jedle pol políčka horkej, 80%-nej čokolády. Lebo to nie je žiadna povinnosť, lebo každý dezert sa ráta.
Môže vám to pripomenúť Čenkove deti, ale do určitej miery by podľa mňa deti reálne hladné mali vedieť byť. Veď čo je akože elegantnejšie, keď má fafrnok surové, varené, či necukrené potraviny za nechutné a potrebujete celý fascikel na dokumentáciu všetkých jeho znášanlivostí? Keď s ním prenášate aj jeho príručnú kuchyňu a kupujete doradu, na čo mu padne zrak?

Toto nie je popis vášho potomka, ale ak by predsa len náhodou v niečom bol, nemusí to tak byť, nemusíte s tým žiť! Keď dočítate tento návod, môžete to šmahom ruky pozmeniť. Ako sme už povedali, na zdravo hladné deti sa skrátka lepšie pozerá.

V úplných začiatkoch stačí ponúkať
Varenú zeleninu, mäso, syr, ovocie, bielko z vajíčka, všetko, čo je veľké približne ako prst (pre uchopenie), a čo netreba upratovať po celej kuchyni, keďže dieťa zatiaľ len trénuje základy. Najviac sa mu darí, ak ste ho predtým nakojili/dostal mliečnu formulu, tým pádom nie je nervózne a môže sa sústrediť na učenie nových vecí. Keď časom zbadáte, že z jedla začalo ubúdať, môžete pridávať varianty a stupňovať náročnosť, resp. kurióznosť potravín.
Jedlo treba dávať na začiatku bez taniera a len v pár exemplároch. Ak by malé malo pred sebou celú porciu, tá ho bude rozptylovať a zo zmätenia ňou začne posýpať podlahu. Keď naopak vidíte, že už to samé ovláda, môžete pridať väčšie dávky, tanier, príbor, (nie, ročné bábo si pri tejto metóde príborovým nožíkom neublíži, lebo už vie, že je pri stole kvôli tej hostine, nie aby si strkalo predmety do hrdla, či do očí. A má skutočný pocit hladu ako my, nemá kedy sa takými nápadmi zaoberať.) Kedykoľvek začne odsúvať trebárs zemiak, stačí ponúknuť, čo iné ešte ostalo. Ak aj na to reaguje rovnako, je čas ísť od stola, určite už jesť nebude.
Piť dávame rovno z pohára, žiadne cumľové fľaše ani zobáčikové poháriky, po pár razoch prevrátenej vody na tvár, dieťa pochopí, kde to prešvihlo a pije opatrne, od tohto najrannejšieho veku.

Základné bezpečnostné pravidlá sú nasledovné
Pred servírovaním do roka dieťaťa vždy každý produkt zvážte (je zoznam vecí, ktoré sa pravdaže neponúkajú ani v BLW: napr. pukance, pritvrdá surová zelenina, príliš nakrájané jedlo). Ak si nie ste istí veľkosťou alebo druhom ingrediencie, pozrite na fórum alebo ju skrátka odložte. Dilema nebude trvať večne, po roku už bude malé jesť všetko doradu (áno, aj hrozienka, orechy, citrusy…). Ideálne sú doma pripravené chody, čo práve jete vy, lebo to je aj základný motivátor, dieťa túži jesť to, čo ostatní. S dôrazom (vo fáze od pol roka do roka) na minimálne ochucovanie, organizmus ešte nie je na spracovanie toľkej soli nachystaný a tiež netreba zbytočne vytvárať sladké závislosti, radšej umožniť chutnať jedlá “na čisto”. Plynulejšie tak dosiahnete, že deti nebudú nevyhnutne preferovať od iných jedál sladkosti.

Prvý aj posledný argument býva dusenie
Keďže sme všetci boli odchovaní na výživách a vidličkou pretláčaných banánoch, je správne a zdravé sa nad týmto rizikom pozastaviť. Moje prvé dieťa má navyše svalovú hypotóniu, preto ma zaujímala táto otázka nadovšetko. V prvom rade BLW narába s anatomickým faktom a so skúsenosťou, že je tu paradoxne menšia pravdepodobnosť zabehnutia ako u detí kŕmených lyžičkou (vyjadrenie pediatričky s odkazom na výskum), z prostého dôvodu. Spomeňte si na vlastnú reakciu, keď sa vám muž rozhodol dať niečo ochutnať. Mieri vám bez výstrahy lyžičkou do úst, kým vy neviete, čo v nej je. Máme tendenciu sa cítiť ohrozene, aj keby bola plná nutelly. Nevieme, na čo sa pripraviť, chuťovo, emocionálne, a asi ide aj o dosť osobný priesor, do ktorého sa zdráhame iných pustiť. Deti sa rovnako radšej obslúžia (vo všetkých sférach, à la Montessori).
Dieťa, ktoré si dáva jedlo do úst samo, naplno testuje celý svoj dostupný ústny aparát a v prvých týždňoch naozaj párkrát zakašle. Ale keďže reflex, ktorý na túto aktivitu “dozerá“, je vo veku 6.-tich mesiacov spúšťaný úplne na začiatku hrdla, ďalej od hrtana, to, čo okoloidúci nazvú dusenie, duseniu nezodpovedá. Ide o ‚gag reflex’, ktorý posúva jedlo, priveľké na prehltnutie, smerom von, (nie dnu, preto nutne tá vzpriamená poloha). Deti sú dokonale schopné cuckať ovocie a povyplúvať kúsky, ktoré nespracovali. (V tomto videu je veľmi presne zachytený, môžete si ho tak dopredu odpozorovať.) Dôležité je, nechať dieťa urobiť ten vlastný pokus a nechať ho aj “vyvrátiť” (trochu silný slov. preklad), čo ešte nebolo pripravené prehltnúť a najmä zachovať pokoj, aby sa nezľaklo našej reakcie, v okamihu, keď sa potrebuje plne sústrediť na svoje sústo. Potom dokáže, akoby sa nechumelilo, pokračovať v jedení. Ide tiež pravdepodobne o kľúčový moment učenia. Pred odchodom od stola môžete skontrolovať prstom ústa, či v nich nič neostalo.
Dovoliť dieťaťu jesť samostatne, by malo byť v konečnom dôsledku bezpečnejšie. Samé sa sústredí na svoju “prácu”, a platí, že keď si dokáže priniesť do pusy hrozno alebo hrášok (pinzetový úchop), bude s ním vedieť narábať aj v ústach, ktoré už dobre ovláda.

Ďalší pádny (fyziologický) dôvod je, že po saní je nasledujúcim prirodzeným vývojovým stupeňom prežúvanie. Čiže potreba kašičiek, predtým, ako dokážu zvládať tuhé jedlá, nie je pravdivá. V rannom veku majú ešte ‚thongue thrust’ (ďalej len t.t.), čo je pravdepodobne bezpečnostný mechanizmus, aby sa u novorodenca predišlo hltaniu a vdychovaniu všetkého tuhého. Pri priskorom lyžičkovaní sa snažíme t.t. obalamutiť, čo tiež dovysvetľuje, prečo dieťa málokedy spolupracuje. Tento reflex pomaly prirodzene vädne po 4.-tom mesiaci života. V BLW si lyžičkou môžeme pomôcť pri jogurtoch, polievkach a omáčkach, ale jedine, ak to dieťa dovolí, inak si namáča napríklad kúsky jedla do dipu.

Zvykne si
Obraciam sa od drezu k stolu, skontrolovať, prečo je tu ticho. Emma lúpe Louisovi krevety, Manon po nej dojedá grapefruit. Emma po nich oboch dojedá myšie chvosty, čím myslím reďkovkové korene. A tuk zo šunky.

Fascinujúce je pozorovať, akým štýlom si privádzajú do úst maliličké kúsky šmykľavého jedla, aby im náhodou nespadlo. Niekedy si efektívne napchajú celú pästičku do pusy, s čím pravdaže prestanú, keď im prsty trochu podrastú.
Najlepší spôsob zdokonaliť tieto schopnosti, je trénovať ich na rôznych jedlách rôznej textúry, čo tiež pridáva na pôžitku a zážitku. Jesť chrumkavé, krémové, lepkavé, ťahavé jedlá, je pre ne garantované dobrodružstvo, čo dokazuje, prečo si tieto deti aj radi sadajú k stolu, a teda aj do budúcnosti spájajú s jedlom pozitívnu emóciu. Hovorieva sa, že ak neponúkneme niektoré chute medzi 4-6 mesiacmi, budú si na ne ťažko zvykať. BLW dokazuje, že najlepší na štart (ako aj v ostatných detských mílnikoch – chodenie, rozprávanie), je čas, kedy dieťa začať chce a je teda pripravené. Zdá sa totiž, že čo deti v tomto veku v skutočnosti odmietajú, nie je jedlo samotné, ale spôsob, akým im je podávané. A teda, že odpor k mnohým chutiam, má viac, ako so žalúdkom, prepojenie so zlým pocitom. Všimnite si, ako Louis (po druhej minúte videa) odmietne mušľu, takmer sa urazí, že ju nedostal rovno do ruky. Ak by mu potom nebola položená na vlastný tanier, možno by ich tiež nikdy viac neochutnal. Vo videu konzumujú aj špenát, sušené rajčiny, zelené fazuľky, alebo sa dohadujú na terase, komu sa ujde posledný kus vyzretého pár-mesačného kozieho syra.

Do akej miery sa tento proces dá zvrátiť u staršieho dieťaťa, neviem, ale nemyslím si, že ak má vaše dieťa 5, 15, či 50 a zle je, všetko ste zmeškali.
V každom veku bude stále platiť pravidlo hladu. Zdravé dieťa potrebuje jesť a takmer vždy sa naučí jedálenským tradíciám svojej rodiny/krajiny. Ak by si ho zajtra adoptovali do Číny, naučí sa jesť inak, ako jedia jeho slovenskí rovesníci a pretvorí si aj spomienkové vône a chute, ktoré v ňom budú v budúcnosti vyvolávať nostalgiu. Rovnako, ak odzrazu začnete piecť koláče bez múky, či kupovať len sezónne ovocie, deti si do pár týždňov zvyknú. Teda pod podmienkou, že nemajú voľný prístup k sekretáru.
Manon napríklad na raňajky zbožňuje bagetu s maslom. Ak ale máme obdobie, keď raňajkujeme vajíčka a zeleninu, po pár dňoch zabudne vyjednávať, lebo si jednoducho, na jej vlastné prekvapenie, zvykne. Zabudne na iné možnosti.

Ak sa jednať takto s kojencom desíte, možno vás ubezbečí detailné zvládnutie teórie, keď prelistujete knihu. Ak pracujete v tejto brandži, dajte ju prosím preložiť do slovenčiny. Alebo sa o túto informáciu podeľte s detským lekárom; bez ich mienky sa ľudia pochopiteľne neradi púšťajú do inovácií. Všetci naši doktori sa nechali presvedčiť a s obdivom o tomto know-how rozprávali, ale až keď uvideli výsledky.

Súkromné doladenie
Názov metódy pochádza z približne storočnej skúsenosti, keď sa testovalo, že ak deťom od začiatku dovolíme výber z viacerých potravín, často siahnu práve po tej, ktorú ich telo aktuálne potrebuje. Tu by som ale rada podotkla, že odvtedy už práva dieťaťa v demokratickom svete v mnohom pokročili, a nechať dieťa systematicky vyberať, čo chce jesť, by mohlo plynulo skĺznuť do rovnakého modelu, ako pri deťoch nejedákoch – nepriamo riadia domácnosť.
Keďže považujem pokoj v rodine za prioritnejší ako rovnováhu živín v organizme, absolútne nenahraditeľné sú pre mňa tieto zlepšováky:
-Jesť len 3-4x denne, aby boli deti hladné. Ak napriek tomu nie sú alebo zásadne nechcú, čo sa navarilo, skrátka nejedia, veď oni raz vyhladnú (to bude vplyv z nášho francúzskeho prostredia, kde mimo hlavných chodov nikto chladničky nenavštevuje)
-Servírovať v prirodzenom poradí, najprv piť, najprv tie zdravšie veci, na zaplnenie žalúdka
-Nevariť každému na mieru! Napríklad Louis ešte nemá rád rajčiny (tak ju nepokrájam a celá sa mu zapáči) a šalát, ten prichádza skôr okolo druhého roka, dovtedy považujú deti listy za trochu papierovú chuť. Jedna dcéra má husiu kožu pri citrusoch a čomkoľvek prekyslenom, prekorenenom, hoci sa z nás všetkých stravuje najpestrejšie a najzdravšie. V každom prípade sa varí pre všetkých jedno jedlo. Ak existuje ingrediencia, ktorú neznesú, tak si ju nedajú, ale ak jedlo nie je ich obľúbené, tak to jednoducho prežijú. Stáva sa aj, že sa pri stole záhadne veľa diskutuje a nikomu z taniera neubúda. To je vždy v prípade, že recept nikomu nesadol, lenže každý vie, že keď dospelí dojedia, spratáva sa zo stola a idú si umyť ruky. A to aj robia, lebo žiadnu inú možnosť nepoznajú.
-Keď dostanú tanier woku s množstvom karfiolu a akurát si predstavovali steaky a spustia prirodzenú vlnu frflania, tanier im okamžite zoberiem. Majú tak možnosť si spočítať, o čo prišli, a zväčša si ho do minúty vyprosia naspäť. Ak to jedlo skutočne nechcú, sami od seba odídu od stola. (Tento tip bude mať najskôr dočinenia so slovenským “niektoré deti nemajú čo jesť”.)
-Niekedy treba riešiť situácie spúšťané povahou potomka. S Manon sme mali napríklad, z časti aj pre tvrdohlavosť vyplývajúcu z jej diagnózy, epizódy, keď dokázala týždne fungovať na štýle “prečkám od raňajok k olovrantu”. Tak sme to na čas zatrhli a párkrát si na ňu počkalo jedlo, čo nedojedla v predchádzajúcom chode, prípadne sme prestali podávať chlieb s maslom na raňajky a vysadili olovrant. Z tejto skúsenosti usudzujem, že každé dieťa má svojský prístup k vyjednávaniu, ale na každé niečo v konečnom dôsledku funguje. A to niečo sa väčšinou vždy nejako týka starého dobrého hladu.

Tiež si nemyslím, že by mali všetci kŕmiť deti rovnakým štýlom, nedajbože len tým naším. Ale ak sa vám pozdávajú benefity, ktoré ďeťom a rodičom z tohto stravovania vyplývajú, tak prečo si ich odopierať?

Na záver 5 neodmysliteľných negatív tejto fenomenálnej metódy
Po prvé, od 6 mesiacov do roka drobca budete mať pocit, že nerobíte iné, len drhnete pod stolom a bielite dekolty a rukávy detských zvrškov. Túto časť dňa ťažko znášam, ale predpokladám, že si tým musí každý rodič prejsť, ak nie s BLW, tak neskôr, prípadne pri vypľúvaní pyré. Uisťujem vás, že dieťa nie je lepkavé preto, že sa v jedle čľapká. Naopak, triafa si vždy do úst, len neberie v prvé mesiace na čistotu ohľady. V konečnom dôsledku je to pre mňa výhodná investícia, lebo od roka už deti nechám samé za stolom a normálne tam sedia! Chcú sa vášnivo stravovať a nie experimentovať s tekutinami a porcelánom, to už majú dávno za sebou. Stalo sa mi aj, že sme veľa cestovali a nemala som čas (aj mesiac) po kojencovi upratovať, tak toho veľa okrem mlieka nedostal. Nič to na jeho apetíte nezmenilo, ani nič nezmeškal.
Po druhé, musíte mať zdravý úsudok a dokázať rozoznať, že nerobíte veci nebezpečne. Napríklad, keď budú vaše odhodlanie znevažovať staršie radkyne. Ale tak je to, a bude, aj v každej inej doméne života dieťaťa.
Po tretie, nesmiete patriť k rodičom, ktorí chcú mať samé jednotky. Ak považujete dátumy prvých zručností za záruku úspešného života, nepodarí sa to, lebo toto jedenie funguje na cykly a do roka sa dieťa toľkokrát rozje, ako aj zasekne. U nás bol napríklad 7. mesiac prejedací, gurmánsky a v 10.-tom nezjedli okrem materského mlieka vôbec nič. Toto by vám nemuselo spôsobovať migrény, naopak, ak viete, že ide o prirodzené fázy osamostatňovania sa v stravovaní, tak jednoducho prežijete pár mesiacov bez grafov a od roka budete mať kvalitného jedáka až naveky.
Po štvrté, keď som doma sama, takmer si nesadnem. Kým obslúžite pospolitosť, už tu zas niekto oroduje o duplu. Na toto čiastočne platí francúzsky bontón “nedotýkať sa taniera, kým všetci nie sú obslúžení“.
A nakoniec, nebudete môcť dávať deťom koštovať víno, kávu, cigarety ako odstrašujúci príklad, s garanciou, že potom už im to ani na um nepríde. Všetky naše deti by bez akéhokoľvek chuťového odporu dopili šálku kávy, či alkoholu a vypýtali si viac. Takže im ho jednoducho zakázať musíte.

Rada vám odpoviem na prípadné nejasnosti a Bon appétit!

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: