Ja som len také dievča z východu. Ale kečup ti k hranolkám nedám.

Dievčina z východného Slovenska si do hlavného mesta prišla plniť sen o vzdelaní a kultúrnom rozvoji. A teraz bez pátosu – jednoducho som sa zobrala a odišla študovať na vysokú školu, podobne ako tisíce ďalších. Žijem, dýcham, pracujem, študujem, čítam, počúvam. Dokonca som sa zbavila prízvuku. Fakt. No v celkovej atmosfére ľudskej nevôle to nestačí. Jeden by si mohol myslieť, že takéto žabomyšie vojny sú už prežitkom. Sú?

Neznášanlivosť netreba ignorovať. Niekto si možno povie, že takéto naťahovačky tu boli, sú a budú. Že boj východ – západ je priateľská doťahovačka medzi bratmi Slovákmi. Nie je. Je to prejav extrémizmu rovnako ako rasizmus, homofóbia či náboženská neznášanlivosť. Len je to ďalšia forma. A píšem o nej, lebo sa s ňou, prekvapivo, dá stretnúť aj dnes. Dokonca mám pocit, že čoraz častejšie.

1. Pred mesiacom. Nočná Bratislava, vonku popŕchalo, príjemný vzduch. O pár minút mi ide nočák, ponáhľam sa z podniku. Za mnou a kamarátkami mašíruje skupinka. Veľký chlap, okolo neho tri ženy, hlučne sa smejú. Po širokom chodníku ideme zarovno, a vtedy začujem, o čom je debata. ..zmrdov východniarskych. Poslať ich naspäť, tými ich vlakmi zadarmo, ako do koncentráku. Len nám tu robotu kradnúť prišli, nech pakujú naspäť. Z mojich daní žijú! (Prosím?) Holá hlava, bicepsy veľkosti menšej fitlopty. Ženy sa smejú, alfasamec sa cíti obdivovaný, mať trošku väčšie ego, tak sa bude vznášať ako obláčik. Nie som sama, tak sa nebojím, len na neho jedným okom fľochnem. Keby som bola sama, utekám.

2. Pred pár dňami. Vlak, kupé. Tu už som sama. Pristúpi chlap, pýta sa, či mám voľné. Prikývnem, usmejem sa. Dáme sa do reči. Na taške zbadám biely dvojkríž. Zháčim sa, ale hovorím ďalej. Vraj či idem na výlet, ja že nie, domov, na svadbu. Domov? A odkiaľ? Z Bratislavy, žijem tam. A si z východu? Som. Takže tebe sa to tam nepáči hej? Utiekla si preč, lebo ani tebe to tam nie je dosť dobré. A my vás tu máme trpieť. Narodili ste sa tam, ostaňte tam. Ako si potom my máme nájsť prácu, keď sem chodíte v stádach a my potom nemáme z čoho platiť nájom. Príval slov zastavil spomaľujúci vlak. Vystupoval, šiel len jednu zastávku. Ostávam sedieť ako obarená, našťastie pristúpi húf detí, ktoré mi sadajú pomaly na hlavu.

Ako sa dá bojovať proti extrémizmu v extrémizme? Kam ďalej sa dá posunúť nenávisť? Netreba byť ticho. Niektorí vravia, že s extrémistami sa netreba rozprávať. Že ich netreba počúvať, tolerovať, oponovať im. Ja si myslím, že treba hovoriť o nich. A aj o takýchto pre niekoho maličkostiach. V škole, na ulici, v telke, na internete. Aby boli dnešní dvadsiatnici poslední, ktorí si myslia, že chlapec z Albánska, ktorý robí pod Manderlákom kebab, ich všetkých prišiel vystrieľať, alebo že nejaká ryšavá krpaňa im prišla zobrať nádeje na kariérny progres v rodinnej stavebnej firme.