Denník N

Na konci samoty – román s pachuťou života

V ostatnom čase sa mi dostal do rúk a tiež pred oči krásny román o živote, láske a vyrovnávaní sa so stratou blízkych.

Čo všetko vplýva na výber kníh, ktoré si čitateľ plánuje kúpiť, požičať a prečítať? Občas rozmýšľam, nakoľko mám ešte pod kontrolou moje čitateľské preferencie a nakoľko odporúčania iných, odsúvajú moje pôvodné zámery.

Rozhoduje nálada, autor, názov, žáner, anotácia alebo obálka konkrétnej knihy?

V ostatnom čase sa mi dostal do rúk a tiež pred oči krásny román o živote, láske a vyrovnávaní sa so stratou blízkych. Taká tá vyzretá próza, ktorú očakávate od autora, ktorý má za sebou ak nie dlhý, tak aspoň bohatý bolestno-milostný život.

Priznám sa, ak by som sa rozhodoval iba na základe mena, pre mňa inak neznámeho autora, samotného názvu titulu, a v neposlednom rade aj prostredníctvom pohľadu na obálku, tak po knihe pravdepodobne nesiahnem.

Na prvý pohľad totižto všetko nasvedčovalo tomu, že to bude niečo romanticko-sladko-umrnčané, na čo vôbec nebola chuť. Dostal som však dosť dôrazný tip od kamarátky Jany Š. Povedala: Prečítaj si a poťukala pritom po obálke knihy s názvom Na konci samoty.

Začítal som sa a môžem konštatovať, že mi to veľmi sadlo, hoci je to taká tá životná písačka s poetickým príbehom, podobná tým od hviezd anglo-saskej literatúry ako Julian Barnes, John Irving, Ian McEwan, ktorých som už prečítal niekoľko.

Podobnosť spomínam, lebo to môže napomôcť k zorientovaniu sa, no napriek tomu je veľa atribútov úplne inak. Autor nie je ani Brit, ani spisovateľ s jeseňou v kostiach. Benedict Wells sa narodil v roku 1984 v Mníchove, takže z hľadiska odžitého by sa dalo povedať, že mu ešte mlieko po brade tečie.

Jeho relatívne krátka literárna tvorba je však napriek tomu celkom cenená a tento predmetný román v roku 2016 dokonca získal Cenu Európskej únie za literatúru. Hlavným hrdinom je Jules, ktorý ako desaťročný stratil rodičov.

O tejto tragédii sa čitateľ dozvedá retrospektívne, a to prostredníctvom spomienok už dospelého Julesa, ležiaceho na nemocničnej posteli po havárií na motorke. V spomienkach muža sa čitateľ dostáva do detstva troch sirôt, ktoré po smrteľnej autonehode rodičov zostali.

Súrodenci dospievajú v štátnej internátnej škole, ich cesty sa rozdeľujú a na každého z nich má pobyt v sirotinci iný vplyv. Z Julesa sa stáva introvertný a bojazlivý chlapec, ktorý nachádza iba jednu spriaznenú dušu. Je ňou rovesníčka Alva.

V dospelosti sa však aj ich životné púte rozídu, aby sa potom stretli v o to intenzívnejšom ľúbostnom vzťahu. Jasné, romantika ako bič, ale treba tiež podotknúť, že to nie je všetko. Ťažké detstvo je totižto podľa Julesa ako neviditeľný nepriateľ. Človek nikdy nevie, kedy zaútočí.

Atak ho napokon zasiahne na tom najcitlivejšom mieste. Prosto život zabalený do literárnej formy, ktorej som bol ochotný odpustiť aj mierne patetické múdra:

„Od narodenia sme na Titanicu… ideme ku dnu, neprežijeme to tu, o tom sa už rozhodlo. Nedá sa na tom nič zmeniť. Môžeme si iba vybrať, či budeme vrieskajúc v panike pobiehať dokola, alebo budeme ako hudobníci, ktorí udatne a dôstojne hrajú ďalej aj napriek tomu, že sa loď potápa“.

 

Benedict Wells: Na konci samoty, Vydavateľstvo: Plus, 2017

Teraz najčítanejšie