Denník N

Kolyma – ostrov na východe Ruska

Kolyma. To sú bane, zlatokopi, potomkovia väzňov z Gulagu, nikdy nekončiaca zima a jedna dlhá, vyše 2000 kilometrov dlhá cesta. Aké sú dôvody k návšteve tohto regiónu?

Kolyma je nehostinný a večne mrazivý región na východe Ruskej federácie, ktorý má dve zaujímavosti. Z geologického hľadiska má Kolyma bohaté ložiská nerastných surovín a z historického hľadiska sa v tomto regióne nachádzali jedny z najkrutejších sovietskych gulagov. Všetko čo v Kolyme stojí – budovy, bane, cesty postavili väzni z gulagov, pričom množstvo z nich za to platili svojimi životmi – preto sa aj hlavná dopravná tepna v Kolyme, cesta R504, nazýva cestou kostí. Kolyma nie je žiadnym lákavým miestom na dovolenku, či dobrodružnú výpravu, ale skôr žijúcim odkazom a odstrašujúcou pripomienkou sovietskych represií. Existuje len málo dôvodov pre jeden mesiac trvajúcu návštevu tejto oblasti. Poľský reportér Jacek Hugo-Bader píšuci pre Gazeta Wyborcza mal niekoľko dôvodov, prečo sa vybral na túto vyše 2000 kilometrov dlhú cestu smerujúcu z pobrežného Magadanu do Jakutska, hlboko ukrytom vo vnútrozemí. Jedným z hlavných dôvodov bolo pochopenie súčasného Ruska, pretože súčasný ruský naturel sa budoval aj Kolyme, kde sa okrem ťažby zlata a iných vzácnych surovín rodil aj homo sovieticus, nový sovietsky človek.

Aj keď Jacek Hugo-Bader cestuje po 2 031 kilometrov dlhej ceste, nenechajme sa zmiasť, Kolymské denníky nie sú tradičným cestopisom. Hugo-Bader porovnaní s jeho národovcom Ryszardom Kapuscinskim (ten tiež nepísal vyslovene cestopisy, no knihy z jeho ciest čas sa hemžili živými opismi zachytávajúcimi charakter a špecifiká miest, ktoré navštívil) venuje opisom sibírskej krajiny a miest cez ktoré prechádzal málo priestoru. Čitateľ si tak musí predstavivosť doplniť fotografiami Kolymy z iných zdrojov. Hugo-Baderovi však nemôžeme tak vyčítať absenciu opisov krajiny. Zamrznutá sibírska tajga neoplýva umeleckými podnetmi, ako napríklad iné časti Ruskej federácie. Tie najdôležitejšie charakteristiky Kolymy však autor vystihol bezchybne. Jedným je všadeprítomný mráz, najväčší nepriateľ väzňov, a absurdná rozloha celej oblasti. Kolyma, aj keď je pevne vsadená do kontinentu je popisovaná jej obyvateľmi ako ostrov. Od zvyšku Ruska nie je oddelená moriami, či oceánmi, ale nepreniknuteľnou, otupujúcou prázdnotou a rozlohou ruskej tajgy.

Najväčšie zaujímavosti sa neskrývajú v kolymskej krajine, ale v jej obyvateľoch. Viac ako na cestu, prírodu a celý kraj sa Hugo-Bader venuje jej obyvateľom. Kniha slúži ako vynikajúca sonda do života prostých kolymských obyvateľov. Hugo-Bader má akúsi nadprirodzenú schopnosť vždy natrafiť na ľudí s bohatými životnými príbehmi. Otázkou ostáva, či je to tak náročné, obzvlášť na Kolyme. Ak kniha niečo robí dobre, tak v čitateľovi od prvej do poslednej stránky vzbudzuje pocit absurdnosti. Kolyma je nielenže ostrov, Kolyma je iná planéta, ktorej obyvatelia sa nielenže líšia od ľudí iných štátov, ale aj od obyvateľov vlastného štátu. Jej obyvatelia majú predkov z troch rozdielnych skupín. Prvou sú bežní väzni, kriminálnici, tzv. blatní. Druhou sú politickí väzni, inteligencia rebelujúca proti sovietskej moci a treťou sú dozorcovia a administratívna moc Kolymy. Tento sociálny kokteil dáva každému obyvateľovi do vienka osobitý životný príbeh seba a svojich predkov. Aj napriek ich vzájomnej rôznorodosti spája všetky tieto príbehy nepredstaviteľná krutosť podnebia, väzňov a systému a nelogickosť, až absurdnosť celého väzenského aparátu.

Hugo-Bader sa počas svojej cesty stretáva s potomkami týchto ľudí a odhaľuje ich každodenné životy. Cestuje v kabínach nákladných áut, kde je vodka nevyhnutný prostriedok proti zamrznutiu. Stretáva sa tridsaťjeden ročným vynálezcom, ktorého snom je vyliečiť nacionalizmus, s potomkyňou fínskej rodiny deportovanej na Kolymu, ale aj s pracovníkom stavebnej firmy, ktorý sa zaprisahal postaviť drevené kríže na všetkých masových hroboch, ktoré objaví. Azda najzaujímavejším z nich je príbeh Natálie Nikolajevni, adoptovanej dcére Nikolaja Ježova. Ten bol jeden z šéfov NKVD a administrátorov Veľkej čistky, zvanej aj ako ježovčina.

Aj napriek týmto pohnutým životným osudom cíti len málo z nich odpor, či hnev ku svojej krajine a Kolyme. Nakoniec, veľa ľudí dokázalo po rozpade Sovietskeho zväzu na kolymskom zlate zbohatnúť a jej ložiská zlata sú doteraz neodolateľným lákadlom pre množstvo zlatokopov. Kolyma je z geografické a geologického hľadiska ako Aljaška, či sever Kanady,  dokonca majú spoločných pôvodných obyvateľov, no inak sú to drasticky rozdielne oblasti, ktorých súčasní obyvatelia sa líšia aj tom ako pristupujú k svojej minulosti. Keď som spomínal ako sa v knihe objavuje len málo náznakov odporu voči svojej krajine, tak si spomeniem na slová magadanského doktora Vlada „…ak Rusi odsúdia svoju minulosť, nič iné im neostane.“ Je toto výsledok snahy budovania nového sovietskeho človeka?

Vydavateľstvo Absynt svojimi predchádzajúcimi knihami nastavilo na slovenskom knižnom trhu veľmi vysokú kvalitatívnu latku, ktorú majú problémy dosiahnuť aj Kolymské denníky. Jacek Hugo-Bader má miestami problémy s koncentráciou a v texte zbytočne skáče od jednej témy k druhej, čím sa narúša celistvosť textu. Hugo-Baderov národovec, Ryszard Kapuscinski dokázal vo svojom fenomenálnom Impériu opísať šialenstvá Kolymy oveľa výstižnejšie a stačilo mu na to pár stránok. Aj keď spomedzi „absyntoviek“ majú Kolymské denníky určité nedostatky, stále ide o obohacujúce čítanie, ktoré sa vďaka Hugo-Baderovmu odviazanému štýlu písania (nehanbí sa použiť aj tvrdšie výrazy a nadávky) číta takmer samo. Ak vás však zaujíma história gulagov, či už tých na Kolyme, alebo v iných častiach Sovietskeho zväzu, dajte pred čítaním Kolymských denníkov príležitosť Kolymským poviedkam od Varlama Šalamova.

Ďalšie moje texty a vlastnú tvorbu nájdete tu.

Teraz najčítanejšie