Denník N

Literatúra má silu odstraňovať väzenia a ploty v našich hlavách

Základným kameňom ostnatých plotov, koncentračných táborov a gulagov boli vždy predsudky a frustrácie, ktoré počas „priaznivých“ spoločenských podmienok vyvreli na povrch ako davová psychóza.

Máme tu leto, čas prázdnin a dovoleniek,  a tiež tak trochu problém so širšou akceptáciou extrémizmu, akoby by bolo normálne. Čím nechcem povedať, že je normálne ak niekto sympatizuje s politickým extrémom akéhokoľvek druhu, no na druhej strane by bolo obrovským preceňovaním ľudskej spoločnosti, ak by sme uverili, že všetci ľudia budú bezvýhradne schopní hájiť princípy humanity, tolerancie, solidarity a demokracie.

Dejiny ostatných dvoch storočí, množstvo utopických, dystopických diel, manifestov, a celkovo literatúra a umenie sú tiež dôkazom, že ľudské spoločenstvá boli  a sú permanentne v ohrození. Časy mieru boli prehlušované konfliktami a v 20. storočí si Európa prešla bolestnou skúsenosťou v podobe diktatúr, ktoré väčšinou vznikli na pôvodne menšinovom poblúznení časti obyvateľstva.

Varovania zvyknú byť žiaľ ignorované a tí, čo by najviac potrebovali usmernenia, majú často averziu voči intelektuálom a písanému slovu. Napriek tomu, a aj vo svojom blízkom okolí, apelujem na podporu čítania kníh, pričom vôbec nemusí ísť o filozoficko-vedecké traktáty. Inšpirujúcimi sa môžu stať aj útle knihy, eseje alebo aj romány pre mládež.

Myslí si to aj autorka môjho prvého knižného tipu, ktorý je zbierkou piatich esejí Doris Lessingovej. Zbierka vyšla v slovenskom preklade pod názvom Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť.

Svojím rozsahom (112 strán) a prístupnosťou jej texty spĺňajú podmienky letného dovolenkového čítania, a to aj napriek tomu, že sú to eseje apelujúce na oslobodenie sa z väzení predsudkov a myšlienkových skratiek, ktoré sú často príčinami polarizácie a konfliktov.

Hoci eseje vznikali v roku 1985, zarazila ma ich aktuálnosť, a to aj napriek tomu, že Lessingová v tom čase nemohla byť konfrontovaná s virtuálnymi sociálnymi sieťami tak ako my. Jej konštatovania však často evokujú, akoby si autorka počas písania, z času na čas, odskakovala do budúcnosti.

Jej súčasnosť sa odohrávala v čase vrcholiacej studenej vojny. Bipolárny svet, diktatúry a aj sociálne konflikty v západných krajinách jej ponúkali množstvo príkladov iracionálneho správania, intolerancie  a ohrozovania občianskych princípov.

Veľká časť textu sa zameriava na mladých ľudí. Nechýba kritika pomerov a ani apely, aby mladá generácia prevzala zodpovednosť za ochranu občianskych cností. Práve v takýchto pasážach som našiel najviac paralel s našou spoločensko-politickou realitou.

Doris Lessingová na jednom mieste kriticky píše: „veľké množstvo mladých ľudí, ktorí dosiahnu vek politickej aktivity, prijíma postoj alebo názor, ktorý je vo veľkej miere súčasťou atmosféry, ktorú žijeme. Ide o názor, že demokracia je len podvod a pretvárka, maskovanie vykorisťovania, ktoré treba odmietnuť.

Takmer sme sa dostali do štádia, v ktorom je človek vážiaci si demokraciu označený za reakcionára. Myslím si, že to bude pre budúcich historikov veľmi zaujímavé. Totiž, mladí ľudia, ktorí si tento postoj k demokracii pestujú, zvyčajne nezažili jej opak: ľudia, ktorí žili v tyranskom režime, si demokraciu vážia“.

Keďže v osemdesiatych rokoch boli aj v západných demokraciách na vzostupe ultrapravicové a ultraľavicové hnutia, mysliteľka venuje jej prívržencom z radov mládeže aj tieto slová:

,,Dúfame, že obdobie, čo strávite ponorení do skupinového šialenstva, hlboko presvedčení o skupinovej pravde, sa neprekryje s nejakým dejinným obdobím vo vašej krajine, ktoré by vám umožnilo zaviesť tie vražedné a hlúpe myšlienky do praxe. Ak budete mat šťastie, vynoríte sa z tejto skúsenosti poučení v tom, čoho ste schopní v oblasti fanatizmu a netolerancie. A úplne pochopíte, ako príčetní ľudia v obdobiach verejného šialenstva dokážu zabíjať, ničiť, klamať a prisahať, že čierna je bielou“.

A teraz späť k zdieľanému názoru, že knihy a aj romány môžu otvárať oči a napomáhať k precitnutiu ešte predtým, ako nastane skutočná katastrofa. Podľa autorky esejí je literatúra jedným z najužitočnejších spôsobov, ako sa dostať k pohľadu na seba z odstupu. Tým druhým je záujem o dejiny, pričom sama Lessingová za najväčší paradox tohto konštatovania považovala fakt, že čoraz viac mladých ľudí nepokladalo literatúru a históriu za nevyhnutný návod na život.

Napriek tomu to ešte jedným knižným tipom skúsim. Je určený najmä mládeži a originálne spája dejiny a literatúru do jedného celku. Tieto atribúty podľa mňa spĺňa kniha írskeho spisovateľa Johna Boynea – Chlapec v pásikavom pyžame. Je prístupná už pre deti od 12 rokov a ponúka veľmi poeticko-tragický príbeh z miesta, kde sa naplno prejavili dôsledky eskalovaného skupinového šialenstva.

Komorný príbeh sa totižto odohráva v koncentračnom tábore Osvienčim, v blízkosti ktorého musí stráviť časť svojho detstva deväťročný Bruno – syn nacistického pohlavára. Rodina sa na toto miesto presťahuje z Berlína, kde je malý Bruno nútený zanechať kamarátov a starých rodičov.

Chlapec sa v novom domove nedokáže adaptovať, chýbajú mu priatelia a v podstate ani netuší, čo je náplňou práce jeho otca. Nové bydlisko nazýva Ašicom, a keď z okna svojej izby v podkroví uvidí za ostnatým plotom ľudí v pruhovanom oblečení, naivne sa domnieva, že sú to iba ľudia s nižším sociálnym statusom.

Hoci jeho otec ho presviedčal, že v nacistickom ponímaní bytosti za plotom, ani nie sú ľudia, Bruno si za plotom nájde kamaráta. Je ním židovský chlapec z Krakova. Volá sa Šmuel a je Brunovým rovesníkom. Dve deti na dvoch stranách plota sú veľmi konkrétnou alegóriou obludnosti akéhokoľvek dehumanizovania ľudských bytostí, ako následku rasovej nenávisti a nástroja cielenej genocídy zároveň.

Obidve knihy vlastne dvoma rôznymi formami naznačujú, že všetky tie ostnaté ploty, koncentračné tábory a gulagy vznikajú najskôr v našich hlavách. Ich základným kameňom sú vždy predsudky a frustrácie, ktoré počas „priaznivých“ spoločenských podmienok vyvierajú na povrch ako davová psychóza.

V záujme zachovania optimizmu však na záver pridávam ešte jeden úryvok z knihy Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť.

„Žijeme desivú dobu, v ktorej je ťažko premýšľať o ľudskej bytosti ako o racionálnom stvorení. Všade, kam sa pozrieme, vidíme brutálnosť, hlúposť, až sa nám zdá, že nič iné tam ani nie je, že všetko sa rúti k barbarstvu a nie sme schopní to nijako ovládnuť. Ale domnievam sa, že aj keď je pravda, že vo všeobecnosti sa všetko zhoršuje, že je to také desivé, až sme hypnotizovaní, nedokážeme si všimnúť – alebo aj keď si všimneme, tak tomu neprikladáme váhu – rovnako mocné sily na druhej strane, v skratke, sily zdravého rozumu a civilizácie“.

 

Doris Lessing: Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť, Vydavateľstvo: Inaque.sk, 2017, Preklad: Aňa Ostrihoňová

John Boyne: Chlapec v pásikavom pyžame, Vydavateľstvo: Slovart, 2014, Preklad: Alena Redlingerová

Teraz najčítanejšie