Denník N

Dva tábory Hiraxových čárymáryfuck books

Alebo kde sa všetko prelína.


,,Samuel Marec

18 hrs ·

informacia, bez ktorej by vas svet bol krajsi:

Hiraxove knihy vysli aj v anglickom preklade.“

Povedal si Samo Marec, že napíše status, tak i učinil.
Moje ráno by zasa asi bolo krajšie bez tejto vety, lepšie povedané komentárov pod ňou.

Ako by však napísal nielen Hirax: ,,Nič nie je dobré ani zlé, cez to, čo sa ti nepáči rastieš, hľadaj pochopenie“, či ako to tam má ten holohlavý exot. No, debilina. Kto do faka dnes hľadá pochopenie, sebalásku, kto má čas si odpúšťať? Kto by čítal špiritistické hatlaniny a ešte v angličtine! Všetko potrebné sa predsa vyrieši mimo nás, máme tu cirkev, tá nám odpustí, máme zákony, tie nám povedia, čo máme robiť. Hurá, #životidemimomňa #baricakjeblazon

Mám rada Sama Marca, jeho štýl písania som si obľúbila ešte keď sa voda sypala. V niektorých názoroch sa však s nim nezhodnem, nie je to hejt, je to nadovšetko potrebná rozmanitosť. Pokorne.

Spochybňujete niečo, čo mnohým ľuďom pomohlo, nazývate to hlúposťami? Vysmievate sa z niečoho, čo ste nikdy v rukách nedržali? Nesúhlasíte s niečím, po čom ste nikdy nepátrali? Pýcha.

Hirax je iba médium. To, o čom píše si nevymýšľa medzi tým, ako sa fotí v ateliéri so svojou rodinou a behá po Bali. Vychádza z indického Osha či ruského Sinelnikova a iných duchovných guruov, lekárov, ktorí preukázateľne pomohli ľuďom priamo či knihami žiť efektívne a v harmónii. Vyložte si to ako chcete.

Ja tiež nemôžem naflusať na Keleovú Vasilkovú. Zamestnanej žene stredného veku po šichte s nohami vyloženými pri káve, pravdepodobne jej knihy spôsobujú efektívnu psychohygienu. Tak keď plnia svoj účel, nech. Veď je to paráda. Ešte dlho potrvá, kým budeme všetci chcieť čítať Franzena, Dewitta, Kafku či Tatarku. Tak zatiaľ čítame Marca, Baričáka a Keleovú.

Absolvovala som prednášku doktora teológie Martina Kolejáka. Zaoberá sa väčšinou bioetikou, tentoraz rozprával o zadosťučinení – že hriechy nestačí oľutovať, ale i odčiniť, polopate.

Tento týždeň som dostala otázku, prečo Boha hľadám v ruskej literatúre a nie v Biblii. Ako katolík vychádzajúci z kresťanstva som teda v teologickej prednáške hľadala styčné body s literatúrou Sineľnikova, pretože on sa často obracia i na Bibliu. Áno, ten Sineľnikov, z ktorého vychádza Hirax. (Tieto riadky vznikli aj preto, že mnoho ľudí hľadá odpovede na životné otázky v kresťanstve a títo, alebo iní považujú knihy ako Šlabikár šťastia v nesúlade s cirkvou.)

Doktor Koleják rozprával o oľutovaní a odčinení hriechu, v súvislosti s tým spomenul, že nevyhnutne dôležité je odriekanie a premáhanie. Sineľnikov: ,,Človek vnútorne presvedčený o zmene, je schopný zmeny.“ Prikláňam sa k druhému.

Koleják ďalej pokračoval príkladmi nápravy hriechu a pokánia: ,,Kradol si? Nielen vráť, ale buď štedrý.“ Naproti tomu Sineľnikov/Hirax tvrdia, že ak človek prejde vnútorným pochopením, prestane so svetom bojovať, odpustí sebe a druhým, zmení sa i jeho uhol pohľadu a takéto skutky začnú byť pre človeka prirodzené. Nie kradnutie, štedrosť mám na mysli. Bez premáhania, bez toho, aby nám to kňaz udelil ako skutok pokánia. No, ale podstata tá istá. Meňme sa k lepšiemu.

,,Žena, ktorá prešla potratom musí odpustiť druhým, no najmä sebe“, hovorí Koleják. Zhoda. Primárnym zámerom Sineľnikových/Baričákových kníh je sebaprijatie, odpustenie sebe.

,,Do neba príde iba ten, kto je oslobodený od každej pýchy, hnevu … Do neba prídu iba čisté duše“, pokračuje Koleják. Podľa Sineľnikova/Baričáka sa máme počas života snažiť otvoriť svoju myseľ, začať žiť v rovnováhe so sebou a so svetom, tým pádom sa prirodzene eliminuje hnev, pýcha, prejavovaná ľútosť, žiadostivosť, lebo človek, ktorý žije v harmónii so sebou, prejavuje ostatným pochopenie, dobro, nerozčuľuje sa, nečiní priek, je duchom slobodný.

Rozdiel medzi týmito dvoma tvrdeniami je takýto: Katolícka cirkev verí v to, že človek duchovne rastie počas života na zemi, snaží sa nežiť v hriechu a zvyšok sa doladí v očistci. Jednoducho, dáva duši jeden pozemský život na vytvorenie kreditov pre vstup do neba. Hirax píše o opakovanej reinkarnácii duše, ktorá sa v každom živote rastie, a keď pochopí na tomto svete úplne všetko, prejde všetkými skúškami a čistá sa dostane do neba. „Neba“, ,,vesmíru“, ,,domov“, ako to nazveme.

A takto by sa dalo pokračovať v tom, v čom sú slová doktora teológie a čudáka z Martina podobné a odlišné.

To sum up aby sme to poangličtili, veď čo ak sa aj mňa niekto rozhodne prekladať:

Kňazi sú niekedy vo svojich vyjadreniach neprehľadní. Nie som sama, ktorá často krvopotne musí uvažovať o liturgickom slovníku. Nehovoriac o Biblii, ktorá je knihou kníh, no je to samá metafora, určite nie oddychová Keleová po robote pre priemerného Slováka. Preto ľudia pátrajú po literatúre, ktorá rozpráva ich jazykom. A Baričák píše ľuďom. Aha, počkať, práve mi vyčítate, že ak chcem slovo pre ľudí, nech zájdem do kostola? O tom možno nabudúce.

Nemusíte sa stotožňovať s reinkarnovaným životom, gro Hiraxových kníh spočíva v sebapoznaní, odpustení a sebaláske. A nie je to ezoterika šibnutého charakteru, malo by to byť to, k čomu by sme či už cez Bibliu, Rusov, Indov, mali v živote chcieť dospieť.

Boli by sme menej cynickí a viac by sme si rozumeli.

 

A, Samo, tvoja knižka leží v mojej polici hneď vedľa Paľovej.

Teraz najčítanejšie