Denník N

Deň trifidov

Deň, kedy ľudstvo osleplo.

Jeden z najznámejších postapokalyptických románov od anglického spisovateľa Johna Wyndhama z roku 1951. Kniha inšpirovala mnohé ďalšie romány a nespočetné filmy s touto tématikou, napr. aj film O 28 dní. Koniec koncov, je to jedna z prvých kníh s tematikou konca modernej civilizácie ako ju poznáme.

„Keď sa zobudíte v deň, o ktorom náhodou viete, že je to streda, a všetko naokolo pripomína nedeľu, začnete ihneď tušiť, že niečo nie je v poriadku.“ (Den trifidů, BB/art 2014)

Bill Masen je biológ pracujúci na výskume podivuhodného rastlinného druhu – trifidov. Kde sa vzali, tu sa vzali, objavili sa po celom svete.  Na základe vlastných rešerší sa Bill domnieva, že tieto jedovaté, mäsožravé a pohybujúce sa rastliny schopné istého druhu komunikácie sú výtvorom sovietskych bioinžinierov. A že tento globálny fenomén trifidov je dôsledkom nešťastnej náhody, kedy sa semená trifidov dostali do atmosféry a rozprášili sa po celom svete, keď havarovalo lietadlo, ktoré ich prepravovalo.

Jedného dňa sa Billovi dostal do očí jed z trifidieho žihadla a bol hospitalizovaný. V jednu stredu, deň pred tým, ako mu mali dať dole obväz z očí, zostane na smrť vydesený. Prebudí sa do hrôzostrašného ticha. Žiaden zvuk z ulice, žiaden zvuk v nemocnici. Na jeho vyzváňanie nikto nereaguje. Nikto za ním nepríde. Čo sa to len dočerta deje?

„Z historických prameňov sa dozviete, že v utorok 7. mája prešla Zem na svojej obežnej dráhe meteorickým rojom neznámej kométy. Možno to bola pravda. Neviem dokázať opak. Hovorí sa, že to bolo najpozoruhodnejšie nebeské predstavenie v dejinách sveta. A napriek tomu… až do poslednej chvíle nikto o tejto údajnej kométe alebo meteorickom roji jakživ nepočul…“

Zelené svetlo tohto „zvláštneho meteorického roja“ bolo poslednou vecou, čo ľudia, čo ho sledovali, videli. Oslepli. Ľudstvo osleplo a jeho prežitie ešte závisí na skupinkách ľudí, ktorým zostal zrak. A tí sú ohrození nielen rozpadom civilizácie, morovou epidémiou ale aj trifidmi, ktorých počet začína exponenciálne rásť a zaplavovať svet.

Bill však neverí tomu, žeby celosvetovú slepotu spôsobil nejaký meteorický roj. Kto kedy počul o tom, žeby v atmosfére horiace meteority spôsobili poškodenie zraku? Nie, pravda musí byť oveľa jednoduchšia a o to desivejšia. Svet sa pred katastrofou nachádzal na pokraji katastrofy. Studená vojna naberala na obrátkach a hrozba, žeby sa ľudstvo vyhodilo do vzduchu bola každým dňom reálnejšia. Preteky vo zbrojení narastali, svetové mocnosti sa navzájom skúšali v regionálnych konfliktoch, jadrové zbrane sa množili a strach sa stal všadeprítomným, keď sa vyslali prvé družice na obežnú dráhu Zeme. Rakety zrazu ľudstvu viseli nad hlavami a kedykoľvek sa mohol spustiť sled nezastaviteľných udalostí, ktoré by život vo svojej súčasnej podobe vymazali z povrchu zemského. Bill si myslí, že presne to sa stalo. Tam hore krúži okolo zeme neznámi počet vojenských družíc. Hromada spiacej hrôzy, čakajúca na svoj signál k prebudeniu. Bohvie čo v nich všetko je… Štepné látky, radioaktívny prach, baktérie, vírusy… Čo ak jeden typ bol špeciálne skonštruovaný pre uvoľnenie radiácie so zhubnými účinkami na náš zrak? „Dajme tomu, že došlo k nejakému omylu, snáď k nešťastnej náhode – snáď i k takej, že sa tie družice skutočne stretli s meteorickým rojom nejakej kométy – a zrazu začnú niektoré z nich vybuchovať… Niekto hneď začne o kométach. Popierať niečo také by asi nebolo politicky múdre – ostatne na to ani nebol čas. Začnú vybuchovať vysoko vo vesmíre, alebo snáď pri vstupe do atmosféry – tak vysoko, že žiarenie môže zasiahnuť obyvateľstvo celej zemegule… Čo sa skutočne stalo, si môžeme len domýšľať. Ale o jednom som presvedčený – že sme si tento osud tak či onak privodili sami. A bol tu ten mor… to predsa nebol týfus… Nemôžem proste uveriť v tak nešťastnú zhodu okolností, že by nejaká skazonosná kométa, ktorá by k nám musela letieť celé tisícročia, priletela práve niekoľko rokov potom, čo sme vyslali do vesmíru vojenské družice. Na tom napnutom lane nad priepasťou sme sa udržali dosť dlho – ale skôr či neskôr sa nám musela šmyknúť noha.“

Deň trifidov je veľmi sugestívna kniha vyvolávajúca miestami zimomriavky. Napätá a skľučujúca atmosféra sa dá skutočne krájať. Hrôza je stupňujúca a neutíchajúca od samotného začiatku až po samotný koniec. Slepí ľudia stratení na uliciach, vyplienené obchody, trifidi strašidelne prechádzajúci sa po krajine, číhajúci na nejaký pohyb, na nejaký živý cieľ, ktorý by mohli zasiahnuť svojim jedovatým žihadlom a hnijúcu mŕtvolu potom tráviť. Ľudia, ktorým zostal zrak sa začnú združovať a tvoriť malé organizované ozbrojené skupiny. Narastá napätie. Sú tu ľudia, ktorí chcú len plieniť, veď všetko je už beztak stratené, sú tu ľudia, ktorí chcú znovu vybudovať civilizáciu a sú tu náboženskí blúznivci, ktorí za celosvetovou pohromou vidia Boží trest. Kniha sleduje cestu Billa Masona z nemocnice, cez vymretý Londýn a tichú anglickú krajinu, až na ostrov neďaleko anglického pobrežia. Tam sa početná skupina ľudí zabarikádovala a pokúsi nájsť účinný a selektívny jed, ktorý by zlikvidoval trifidov a umožnil tak bezpčný návrat ľudí na pevninu.

„Myseľ má akúsi zvláštnu schopnosť obrody, ktorá jej nedovolí podľahnúť nadlho tragickej nálade. Nech už to je na prospech alebo na škodu, je to súčasťou vôle prežiť. Presne preto sme sa vedeli vrhať z jednej vysiľujúcej vojny k druhej. Ale stalo sa už nezbytnou časťou nášho mechanizmu, že i nad celým oceánom rozliateho mlieka dokážeme prelievať slzy len dočasne – ak má byť život znesiteľný, všetko mimoriadne sa musí stať všedným.“

Skutočne sa nechce veriť tomu, že toto klasické dielo katastrofickej vedeckej fantastiky vzniklo pred pol storočím. Kniha nominovaná na International Fantasy Award 1952, ktorý sa o rok neskôr stal prestížnym Hugo Award, ktorého prvým nositeľom sa stal Alfred Bester za svoj grandiózny román Zničený muž. Päťdesiate roky dvadsiateho storočia vyprodukovali pozoruhodné diela definujúce celý žáner. Deň trifidov však nie je len vynikajúca sci-fi, katastrofický príbeh, ale aj výborný psychologický román plný hrôzy za akú by sa nemusel hanbiť ani veľmajster hororového žánru Stephen King. Nie nadarmo patrí táto kniha v anglicku k povinnému čítania na stredných školách. John Wyndham týmto románom naplno ukázal svoj spisovateľský talent v chirurgickom dávkovaní napätia a právom patrí medzi klasikov vedeckej fantastiky a anglickej literatúry. Deň trifidov je skutočne nezabudnuteľný román a oplatí sa mu dať šancu, aj keď nie ste fanúšikom vedeckej fantastiky. Skutočne bravúrne sci-fi romány presahujú hranice žánru a často sú spoločensko-kritickými románmi, používajúcimi len iné vyjadrovacie prostriedky ako „realistické“ romány. Ak nás George Orwell a spol. varujú pred diktatúrou a totalitou, tak John Wyndham nám podáva svoje svedectvo z čias rozbiehajúcej sa Studenej vojny. Rok pred vydaním  Trifidov vypukla na Kórejskom polostrove vojna, ktorá odštartovala cestu ľudstva k priepasti nukleárnej apokalypsy. Našťastie ľudstvo z tejto cesty odbočilo. Otázne je, či sa na ňu znova nevráti. Wyndham nám v Trifidoch hovorí, že pri nespočítateľných tonách sofistikovanej smrtonosnej techniky môže aj nešťastná náhoda spôsobiť nepredstaviteľnú pohromu. A potom je už len na ľudskej vynaliezavosti a túžbe po pohodlí, aby sme sa znova vyhrabali z problémov, ktoré spôsobila naša hlúposť, proti ktorej ani sami bohovia nič nezmôžu.

 

 

Teraz najčítanejšie