Denník N

Ľudmila Cervanová – corpus delicti

V posledných dňoch ma zaujala mediálna aktivita, ktorá vznikla po tom, ako novinár Martin Hanus zverejnil ku Kauze Cervanová na stránke postoj.sk svoje vyjadrenie: „…mám dnes na celý prípad celkom iný názor, než som zastával v uplynulých rokoch.“

Nad čím som sa najviac pozastavila sú dve hlavné veci:

  • otvorený list Pavla Beďača, jedného z odsúdených, adresovaný prezidentovi republiky Andrejovi Kiskovi, ktorého ťažisko spočíva v tvrdení, že mŕtve telo ženy, nájdenej 14.7.1976, nebolo znásilnené, a preto nemôže byť vinný; tento list bol publikovaný na stránke tyzden.sk desať dní po zverejnení názoru Martina Hanusa;
  • opakovane zverejňované pochybnosti o znásilnení (ale aj o identite) nájdeného tela, s čím vo veľkej miere súvisí pitevný protokol MUDr. Martina Koklesa a MUDr. Vladimíra Porubského z roku 1976 a znalecký posudok MUDr. Patrika Fialu, PhD. vypracovaný 25.6.2004 na objednávku obhajoby po vynesení odsudzujúceho rozsudku Krajského súdu dňa 20.1.2004; k týmto pochybnostiam sa prikláňajú aj ľudia, ktorí tvrdia, že sa prípadom zaoberajú už niekoľko rokov.

Tak najskôr k napísaniu toho listu a potom k rozhodujúcemu dôkazu.

V prvom rade je pre mňa zaujímavé, prečo tento list a prečo teraz. Jeho autor to odôvodnil nasledovne: „(…) V roku 2016 Peter Tóth napísal ďalšiu knihu Kauza Cervanová II. Vzhľadom na osobu Petra Tótha som ani na túto knihu nereagoval. V apríli 2017 vyšiel v denníku Postoj rozhovor so sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Jurajom Klimentom, (…) až v tomto rozhovore sa dozvedáme, že zhluk nactiutŕhačských lží nenapísal Peter Tóth sám od seba, ale pod vedením sudcu Juraja Klimenta. Vzhľadom na jeho neudržateľné vyjadrenia a tvrdenia som dnes nútený zverejniť celú špinu rozsudku, na ktorom je podpísaný.“

Keď vyšla koncom roka 2015 kniha Kauza Cervanová I., vôbec nebolo žiadnym tajomstvom, že túto knihu písal Peter Tóth v úzkej spolupráci so sudcom Jurajom Klimentom. Sú v nej zverejnené mnohé citáty zo spisu a aj konkrétne dokumenty. Nebolo práve vtedy namieste písať o „celej špine rozsudku“?  A ak nie, tak teda prečo až dva mesiace po spomínanom rozhovore z apríla 2017, keď to boli už „neudržateľné vyjadrenia“?

Natíska sa mi myšlienka, že tým spúšťačom bola skôr osoba a článok Martina Hanusa, v ktorom vysvetlil, prečo zmenil svoj postoj v Kauze Cervanová. Reakcia odsúdeného Pavla Beďača  prišla po desiatich dňoch a vo forme otvoreného listu adresovaného priamo prezidentovi!

Skutočnosť, že tento list bol zverejnený redakciou .týždeň, nie je až tak zaujímavá, ani prekvapivá. Odsúdení majú v nej svoje „útočisko“, nakoľko jej redaktori sa dlhodobo prikláňajú k nevine a argumentujú v ich prospech. A nie je ani žiadny tajomstvom, že vzťah s prezidentom majú priateľský a nadštandardný. Ale to len na okraj.

Skôr je pre mňa zaujímavejšie pozrieť sa na prezidenta ako na „kartu“, ktorá má v spoločnosti z pozície verejnej mienky celkom vysokú hodnotu a ktorou by nebolo zlé zahrať v „morálnom“ boji. Mám totiž z toho všetkého dojem, že sa tu viac zobral ohľad na osobu ako na celú „špinu“.

Takže Pavol Bedač vzhľadom na Petra Tótha nemal potrebu reagovať a zdá sa, že ani v prípade sudcu Juraja Klimenta to zrejme nebolo až také „horúce“, aj keď na ten rozhovor v médiách to už zrejme prestalo byť „vlažné“. Veď Tóth aj Kliment sú tí „zlí“ a  v novinárskej obci, ktorá tak „excelentne“ vytvára verejnú mienku, boli svojim spôsobom veľakrát diskreditovaní.

No Martin Hanus, to je predsa len iný „káder“. Dlho pracoval v .týždni, roky bol presvedčený o nevine odsúdených, je známy a rešpektovaný novinár. Čo keď je tu reálna obava, že práve zmena jeho postoja, názory a argumenty, výraznejšie zamútia vody vo verejnosti? Treba reagovať! Na čo na Tótha? Na Hanusa! Ale nie otvorene. Treba to prekryť „diskreditovaným“ Klimentom a ísť na to cez osobnosť „obľúbeného“ prezidenta.

Možno to tak v skutočnosti ani nie je, ale ten dojem mám. Dojem, že to bol práve článok Martina Hanusa, ktorý bol impulzom k reakcii – k reakcii, ktorá neprišla ani po vydaní kníh Petra Tótha, ani  po rozhovore so sudcom Jurajom Klimentom. Dojem, že sa tu kalkuluje so silou verejnej mienky, ktorá (ako vieme) je vystavená silnému vplyvu novinárov, médií a osobností.

O čo tu ide? Zúfalstvo vinného? Zúfalstvo nevinného? Taktizovanie nevinného alebo taktizovanie vinného? Niečo iné?

Po Martinovom vyjadrení, ktoré urobil 13.6.2017, reagovali hlavne v .týždni. Vyšli články Andreja Bána, Martina Mojžiša, Lucie Piussi s priaznivou podporou a propagáciou Štefana Hríba. Nasledoval rozhovor bývalého redaktora .týždňa Mareka Vagoviča s Martinom Hanusom na stránke aktuality.sk a nechýbali ďalšie reakcie na webe postoj.sk. Svojim spôsobom zareagovali aj iné média, či rôzni ľudia a treba tiež spomenúť množstvo diskusných komentárov, ktorých počet pod niektorými článkami dosiahol vysoké trojciferné čísla.

Takže máme tu aktualizáciu prípadu zavraždenia mladej medičky Ľudmily, balansovanie medzi rôznymi argumentmi za a proti a corpus delicti. Rôzne argumenty za a proti si môže každý zhodnotiť ako chce, najlepšie jednotlivo a tiež vo vzájomných súvislostiach. A invektívy, pohŕdanie, či dešpekt tiež. Poďme teraz od mediálnej aktivity späť k listu Pavla Beďača a k rozhodujúcemu dôkazu.

Ťažisko svojho vyvinenia položil na tvrdení, že mŕtve telo ženy, nájdenej 14.7.1976, nebolo znásilnené, a preto nemôže byť vinný zo znásilnenia. A nakoľko absenciou znásilnenia zaniká motív vraždy, nemôže byť vinný z vraždy. Konkrétne vo svojom liste píše:

„Je to jedinečný príklad súdnej krágľovačky, ktorá nemá nič spoločného s hľadaním pravdy pri dodržaní atribútov spravodlivosti, ako to vyžaduje zákon. Pritom ide o rozhodujúci dôkaz v tomto trestnom konaní, pretože dôkaz súdneho patológa o znásilnení poškodenej zakladá motív vraždy. Pokiaľ by súd akceptoval, že Cervanová pred smrťou znásilnená nebola – čo jednoznačne dokazuje pitevný protokol – bolo by jeho povinnosťou obžalovaných spod obžaloby oslobodiť.

Primár Vladimír Porubský, súdny patológ, ktorý urobil pitvu mŕtvoly, nikdy nespochybnil svoj pitevný protokol z roku 1976 a ani nikdy neklamal. Len postupne upravoval, modifikoval a prenášal význam svojho posudku mimo merita veci prejednávanej súdom. Tak sa stalo, že súdy pojednávali o vražde Cervanovej, ktorej motívom malo byť jej predošlé znásilnenie, ale MUDr. Porubský pred súdom monotónne rozprával o možnej súloži poškodenej pred smrťou. Keďže súlož nie je trestným činom, ale znásilnenie áno…“

Skôr ako sa vyjadrím k pitevnému protokolu 1976 a znaleckému posudku 2004, chcem sa krátko zastaviť pri tom „súlož nie je trestným činom, ale znásilnenie áno“. Nechcem tu robiť právne rozbory, ale nakoľko každý má o znásilnení svoje vlastné predstavy, treba tu povedať dve základné veci.

  • Bez trestného činu niet viny.
  • Definícia znásilnenia podľa trestného zákona znie: „Kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti ženu k súloži alebo kto na taký čin zneužije jej bezbrannosť, potrestá sa… “ Zákon následne určuje rôznu výšku trestu vzhľadom na spôsob vykonania, osobu obete, dôsledky činu alebo situáciu.

Dôležité je všimnúť si:

  • násilím,
  • hrozbou bezprostredného násilia,
  • donúti,
  • zneužije jej bezbrannosť.

Z uvedenej charakteristiky skutkové stavu trestného činu znásilnenia je teda zrejmé, že k znásilneniu dochádza aj tak, že žena nemusí mať žiadne poranenia, či stopy násilia na tele. Násilie, donútenie a bezbrannosť má totiž veľmi veľa spôsobov a foriem.

Lenže obhajobná argumentácia ľudí v Kauze Cervanová sa nás ani nesnaží presvedčiť, ale rovno tvrdí, že znásilnenie je výlučne spojené s fyzickým násilím a ublížením, a tak pokiaľ žena nemá na tele známky fyzického násilia, nemožno tvrdiť, že bola znásilnená.

Vo svojom otvorenom liste to Pavol Beďač formuluje takto:

„Pitevný protokol dokumentuje skutočnosť, že známky násilia na pitvanej mŕtvole zistené neboli. Znásilnenie pritom sprevádzajú i ďalšie znaky vonkajšieho i vnútorného násilia, ktoré nemusia byť len na pohlavných orgánoch, ale vyskytujú sa na rukách, nohách, hlave, krku, takmer na všetkých častiach tela. 

Znásilnenie je špecificky brutálny, násilný trestný čin. Opakované znásilnenie viacerými mužmi tento trestný čin umocňuje na jeden z najťažších násilných zločinov, čo sa sprievodných znakov týka. Tu je však stručná rekapitulácia posudkov MUDr. Porubského:

1976: Pitevný protokol bol podaný písomne: „Pri podrobnej pitve vonkajších a vnútorných ženských pohlavných orgánov sme nezistili žiadne stopy násilia, ktoré by poukazovali na to, že na menovanej bola vykonaná súlož alebo iná sexuálna manipulácia. Pre hnilobu nebola zisťovaná prítomnosť spermií.“

Bez hodnotenia viny a neviny odsúdených chcem povedať, že do určitej miery mám pochopenie pre takýto postup obhajoby v konaní pred súdom, ktorá vyvíja úsilie s cieľom či už vyviniť vinných alebo vyviniť nevinných. Snaží sa hľadať „všetko“ v ich prospech a spochybňovať „všetko“, čo hovorí v ich neprospech. A tak sa môžu objaviť naozaj relevantné dôkazy, ale aj „logicky znejúce“ nezmysly.

Do „určitej miery“ som napísala preto, lebo mám za to, že prvoradou úlohou obhajcu v trestnej veci nie je obvineného vyviniť, ale zabezpečiť, aby v trestnom procese neboli obmedzené, či porušované jeho práva. Ale v tomto prípade tu už nemáme argumentáciu obhajcu v konaní pred súdom, ale otvorený list prezidentovi republiky a argumentáciu odsúdeného. A keďže zákony sú písané aj nepísané, v konaní pred súdom a v „konaní“ mimo súdneho konania môže nabrať právna a morálna rovina úplne odlišnú dimenziu.

Vráťme sa naspäť ku „korunnému“ dôkazu.

Dňa 14.7.1976 večer bola v Kráľovej pri Senci vykonaná obhliadka nájdeného tela mŕtvej ženy a miesta nálezu. Prevedenou obhliadkou bolo zistené, že na ľavej ruke boli prstene, podľa ktorých bola na druhý deň svojim otcom identifikovaná nezvestná Ľudmila Cervanová.

V popise miesta činu sa uvádza: „V dolnej časti nájdenej mŕtvoly sa žiadne odevné časti nenachádzajú, takže v tejto časti telo mŕtvoly je vyzlečené. Prevedenou obhliadkou tela mŕtvoly bolo zistené, že mŕtvola má na svojej ľavej ruke prsteň okrúhleho tvaru s priemerom cca 1,4 mm, zo žltého kovu na hornej časti s písmami I love you a to na čiernom podklade. Šírka prsteňa je cca 3,5 mm v oblasti okruhu a v hornej časti v oblasti čiernej plochy s uvedeným textom so šírkou cca 5,5 mm. Okrem toho na jej prste s uvedeným prsteňom sú tri kovové krúžky čiernej farby s priemerom cca 1,6 mm, ktoré sú široké cca 1,1 mm, ktoré prstene boli pri vykonávaní obhliadky zaistené. Bolo zistené, že sa jedná o mŕtvolu s výškou cca 160 cm, strednej postavy, ktorej telo bolo naduté od vody.“

Telo náhodne našiel domáci obyvateľ obce a hneď zavolal kompetentné osoby, ktoré vykonali obhliadky. Je pre mňa zarážajúce ako sa mohli rozšíriť a ujať tvrdenia, že telo vlastne ani nepatrí Ľudmile Cervanovej. Kto to vymyslel a prečo vlastne? Telo obete bolo nájdené vo vode a bolo naduté. Vážne si niekto myslel (myslí), že v čase nájdenia tela si mohol „ktokoľvek“ dovoliť len tak nebadane a zámerne navliecť, či vyvliecť z prstu napuchnutej obete prstene? Je to absurdné. Žiaľ stále existujú ľudia, ktorí identitu nájdenej ženy spochybňujú a ktorí neberú do úvahy, že kriminalistická ohliadka si všíma množstvo ďalších vecí, než tá lekárska. Okrem prsteňov na ruke obete boli na smetisku obce nájdené aj osobné veci patriace Ľudmile Cervanovej.

Nasledovala súdna pitva. Vo vzťahu k násiliu, pitevný protokol uvádza dve podliatiny v podkoží zasahujúce až do svalstva (na zadnej strane pleca a vnútornej strane stehna) a obe ruky skrížené smerom dozadu, zviazané v zápästiach dvanástimi otočkami špagátu. Ináč celé telo bez stôp vonkajšieho násilia.

Pitevný protokol uvádza:

„V. Stupeň hnilobných zmien na povrchu tela ako aj na orgánoch svedčí o tom, že Ľudmila Cervanová mohla byť mŕtva vo vode asi 4-5 dní.

VI. Spôsob zviazania rúk na chrbáte pomocou 12-tich obtočení zápästí a zauzlovania poukazuje na to, že si tento spôsob zviazania nemohla urobiť Ľudmila Cervanová sama, ale musel byť vykonaný druhou osobou.

VII. Pri podrobnej pitve vonkajších a vnútorných pohlavných ženských orgánov sme nezistili žiadne stopy násilia, ktoré by poukazovali na to, že na menovanej bola vykonaná súlož alebo iná sexuálna manipulácia. Pre hnilobu nebola ani zisťovaná prítomnosť spermií.“

Nakoľko podľa stôp násilia nebolo možné jednoznačne usudzovať, že došlo k znásilneniu, začalo sa trestné stíhanie pre trestný čin vraždy. Rozbehlo sa vyšetrovanie a po piatich rokoch boli vznesené obvinenia. Začalo sa súdne konanie a v roku 1982 bol vynesený odsudzujúci rozsudok. Ten bol v nasledujúcom roku potvrdený v odvolacom konaní Najvyšším súdom SSR.

A ako to prebiehalo so znaleckým posudkom týkajúcom sa mŕtveho tela na súdnom pojednávaní? Pavol Beďač to vo svojom liste opisuje takto:

„1982: Posudok bol podaný písomne. Znalec sa odvoláva na to, čo bolo napísané v roku 1976. Návrh obžalovaných a ich obhajoby na ústne vypočutie znalca bol súdom odmietnutý.“

„1983: Posudok bol podaný opäť len písomne. Znalec sa odvoláva na to, čo bolo napísané v rokoch 1976 a 1982. Posudok doplňuje poznámkou, že nič viac sa nedalo zistiť v dôsledku hnilobných zmien. To však nevylučuje možnosť opakovanej súlože. Znalec sa teda vyjadruje o súloži, hoci súd pojednáva o znásilnení. Návrh obžalovaných a obhajoby na ústne vypočutie znalca bol súdom opäť odmietnutý.“

„1993: Posudok sa odôvodňuje prvýkrát ústne. Znalec sa odvoláva na to, čo bolo napísané v rokoch 1976, 1982 a 1983. Svoj posudok zrazu doplňuje nasledovne: „Pokiaľ ide o stopy po znásilnení, tie sme nezistili. Ale nemožno ich vylúčiť v dôsledku hnilobných zmien.“ Vyhlasuje tiež, že pitva nebola zameraná na znásilnenie (toto vyhlásenie neskôr vyvoláva úžas u viacerých patológov, s ktorými som vyjadrenie MUDr. Porubského konzultoval). MUDr. Porubský aj v neskorších modifikáciách svojich prejavov pripúšťa, že na poškodenej mohla byť pred smrťou vykonaná súlož.“

„2003: Posudok je odôvodňovaný druhýkrát ústne. Znalec sa odvoláva na to, čo bolo napísané v rokoch 1976, 1982, 1983 a povedané v roku 1993. S nechuťou, ale predsa len opäť doplňuje posudok a na otázku, či mohlo byť na poškodenej vykonané viacnásobné opakované znásilnenie viacerými mužmi, udáva: „Ak by bolo znásilnenie sprevádzané hrubým násilím, ktoré by zanechalo stopy na tele vzdor pokročilým hnilobným zmenám, tak by to bolo prípustné. My sme však takéto stopy nenašli, preto sme formulovali v našom posudku, že súlož aj s viacerými mužmi je možná bez stôp násilia /číslo listu 1 000, strana 15 súdnej zápisnice zo dňa 4. 2. 2003/.“

Pavol Beďač sa tiež vyjadruje: „MUDr. Porubský pred súdmi v rokoch 1982 až 1983 plácal na papier. (…)  Dňa 4. 2. 2003 na hlavnom pojednávaní sa ho štyrikrát pýtali, či bolo na mŕtvole, ktorú spolu s MUDr. Martinom Koklesom pitval, vykonané znásilnenie. MUDr. Porubský štyrikrát odpovedal, že na tejto mŕtvole mohla byť vykonaná súlož.“

Podľa „obhajoby“ a niektorých ľudí je to manipulácia, ktorá potvrdzuje nevinu odsúdených.

Napríklad Lucia Piussi píše: „Neviem ako vy, ale ja už v Kauze Cervanové nemám žiadne pochybnosti. Nedávno som vo svojom stĺpčeku napísala, že ani my, ktorí veríme v nevinu Nitranov, si nemôžeme byť svojou pravdou stopercentne istí. Po prečítaní textu Pavla Beďača s názvom Rozhodujúci dôkaz v kauze Cervanová je sfalšovaný už nemám absolútne žiadne pochybnosti. Úľava je ohromná. (…) Chýbal mi zásadný argument, aby som sa nemusela opierať len o vlastné hlboké presvedčenie. Chýbalo mi v ruke to správne eso. (…) Pavol Beďač, jeden z tých odsúdených, ktorí sa ani pod nátlakom k ničomu nepriznali, priniesol takýto dôkaz priamo zo spisu. Ale nie z toho vykastrovaného účelového torza, ktorým sa oháňa Kliment s Tóthom vo svojej pofidérnej knihe. Nebudem sa púšťať do detailov, ak ste ten Beďačov text nečítali, prosím spravte to. Jeho hodnota je nesmierna. Po všetkých stránkach. Verím, že raz to bude zásadný text tejto doby. Je brilantný ako pesnička Karla Kryla, a nie je to náhoda. Ale o tom neskôr. Zásadný dôkaz o tom, ako sa pravda – pitevná správa – pomaly obrusovala a prispôsobovala potrebám vyšetrovateľov a súdu, to je čosi také nehorázne a zároveň také symptomatické v realite nášho súdnictva, až sa chce plakať! Tento rukopis je – na rozdiel od tej netalentovanej verzie o znásilnení – priam diabolsky verný realite.“

O pár dní neskôr ešte dodáva: „Milý Martin Hanus, to, čo ma na texte Pavla Beďača definitívne presvedčilo o nevine Nitranov, nie je štýl, akým píše. Ani sila textu. Ale rukolapný dôkaz, ako slovenské súdy narábali s pitevnou správou počas všetkých tých súdnych pojednávaní dávno po Novembri! To, o čom niet žiadnych pochýb, je spôsob, akým sa z pitevnej správy, ktorá vylučuje znásilnenie, ktorá popisuje pohlavné orgány ako intaktné a zároveň nepodliehajúce hnilobným procesom, postupne stal pred súdom dôkaz, že na tele mohla byť teoreticky vykonaná súlož! Veď to je nonsens.“

Ale je to naozaj tak?

MUDr. Porubský a MUDr. Kokles vykonali pitvu a do pitevného protokolu uviedli, čo videli a zistili. Ak nenašli na tele stopy násilia, ktoré by poukazovali na to, že bola na obeti vykonaná súlož alebo iná sexuálna manipulácia, môže to znamenať nasledovné:

  • Súlož nebola vykonaná.
  • Súlož bola vykonaná dobrovoľne.
  • Súlož bola vykonaná nedobrovoľne – bez známok vonkajšieho násilia.

Ako som už vyššie uviedla, k znásilneniu dochádza, ak bola žena proti svojej vôli donútená k súloži. Nemusí pri tom vždy dôjsť k fyzickému ublíženiu, nakoľko násilie, donútenie a bezbrannosť má veľmi veľa spôsobov a foriem. Bez pochybností vieme povedať, že na  Ľudmile Cervanovej bolo vykonané násilie, nakoľko mala za chrbtom zviazané ruky. Išlo o mladé 19 ročné dievča, ktoré malo dlhodobý vzťah a nebola panna. Ak by jej páchateľ, dvaja, či viacerí zamedzili v tom, aby sa bránila a v dôsledku jej bezbrannosti na nej vykonali súlož, išlo by o znásilnenie, ktoré by mohli sprevádzať len drobné poranenia alebo aj žiadne. A nesmieme tiež opomínať, že telo sa našlo nielen zviazané, ale aj od pása dole obnažené.

Takže ak MUDr. Porubský celý čas trval na tom, že sa nenašli na tele stopy násilia, ktoré by poukazovali na to, že bola na obeti vykonaná súlož, ale zároveň nevylúčil, že súlož mohla byť vykonaná (či už dobrovoľná alebo nedobrovoľná), hovoril „holú“ pravdu. Nemyslím si, že manipuloval, ale že skôr odolával manipulácii, ktorej cieľom bolo za každú cenu vyvrátiť trestný čin znásilnenia, a tým aj vinu. Lebo bez trestného činu niet odsúdenia a bez odsúdenia niet trestu.

Poďme ešte o kúsok ďalej.

Po roku 1989 došlo k zrušeniu pôvodného rozsudku a k novému prejednaniu veci. Súdne konanie sa skončilo opätovne odsudzujúcim rozsudkom zo dňa 20.1.2004. Obhajoba sa odvolala na Najvyšší súd SR a zabezpečila si svoj vlastný znalecký posudok, ktorý vypracoval MUDr. Patrik Fiala, PhD.

Čo sa z tohto posudku dozvedáme?

1. Znásilnenie zo súdnolekárskeho hľadiska a z právneho hľadiska nie je totožné.

„Zo súdnolekárskeho hľadiska je znásilnenie charakterizované dvojakým spôsobom uplatnenia násilného aktu:

  • v úvode alebo počas celého znásilnenia ide o násilné jednanie rôznej intenzity a rozsahu k dosiahnutiu eliminácie odporu obete a 
  • následne často násilie rôznej intenzity a rozsahu smeruje k dokonaniu súlože. Často ide o uplatnenie fyzickej sily voči viktíme. Dôležité je, aby sa potvrdili znaky fyzického násilia, ktorého pôsobenie sa prejavuje bežnými nálezmi od odrenín, podliatin, pomliaždenín prípadne rán, alebo až smrteľnými poraneniami.“

2. Znásilnenie nebolo vykonané spôsobom ako sa uvádza v rozsudku.

„Na základe pitevného nálezu z mŕtvoly neznámej totožnosti stotožnenej s Ľudmilou Cervanovou je temer s istotou vylúčené, aby menovaná bola znásilnená spôsobom ako sa uvádza vo výrokoch súdu a prokuratúry a ako o tom vypovedajú obvinení a svedkyňa. Negatívny nález zranení na tele mŕtvoly vylučuje uvádzaný priebeh celého činu.“

MUDr. Fiala to vysvetľuje nasledovne: „Na základe vyšetrení aktu znásilnenia mala sa Ľudmila Cervanová brániť, intenzívne brániť až natoľko, že šiesti páchatelia museli poškodenej pred znásilnením zviazať ruky. (…) Počas opakovaného znásilnenia mala byť menovaná  pridržiavaná  napriek tomu, že mala zviazané ruky za chrbtom. Je možné predpokladať, že sa asi bránila, k čomu mohla požiť najmä dolné končatiny, prevracanie sa a vzpieranie sa súloži. Je nemysliteľné, že takýto akt sa nezaobišiel bez hrubého násilia v oblasti dolných končatín, panvy, brucha, hrudníka, krku, horných končatín a tváre.“

Takže podľa MUDr. Fialu je nemysliteľné, aby uvedené znásilnenie bolo vykonané bez hrubého násilia a teda negatívny nález zranení na tele vylučuje uvádzaný priebeh celého trestného činu. A nie je to len predstava, ktorá sa nemusí zhodovať s realitou?

Čo myslíte? Ak je žena na zemi so zviazanými rukami a páchatelia si ju pridržiavajú tak, že je úplne paralyzovaná v pohybe a bezbranná, aké hrubé násilie na tele už len môže vzniknúť? Pokiaľ páchatelia nie sú devianti, ktorí majú potrebu zámerne žene ubližovať na zdraví a škodiť jej fyzicky, tak možno ani žiadne výrazné.

Takže tvrdenie, že Ľudmila Cervanová nebola znásilnená vôbec alebo nebola znásilnená uvedeným spôsobom môže byť len presvedčenie, predpoklad, či domnienka, čo však nevylučuje, že Ľudmila Cervanová znásilnená bola. Znova a zas, absencia hrubého násilia znásilnenie nevylučuje.

ZHRNUTIE A ZÁVER

Pavol Beďač sa vo svojom liste venuje korunnému svedectvu, teda dôkazu. Ide o telo Ľudmily Cervanovej, ktoré považuje za rozhodujúci dôkaz v tomto trestnom konaní preto, lebo „dôkaz súdneho patológa o znásilnení poškodenej zakladá motív vraždy. Pokiaľ by súd akceptoval, že Cervanová pred smrťou znásilnená nebola – čo jednoznačne dokazuje pitevný protokol – bolo by jeho povinnosťou obžalovaných spod obžaloby oslobodiť.“

Odvoláva sa na pitevný protokol, v ktorom je uvedené: „Pri podrobnej pitve vonkajších a vnútorných ženských pohlavných orgánov sme nezistili žiadne stopy násilia, ktoré by poukazovali na to, že na menovanej bola vykonaná súlož alebo iná sexuálna manipulácia. Pre hnilobu nebola zisťovaná prítomnosť spermií.“

Spochybňuje a napáda výpovede MUDr. Porubského na súde, keď tvrdí, že súlož s poškodenou bez známok násilia nevylučuje.

Znásilnenie je podľa neho „špecificky brutálny, násilný trestný čin“. Sprevádzajú ho „ďalšie znaky vonkajšieho i vnútorného násilia, ktoré nemusia byť len na pohlavných orgánoch, ale vyskytujú sa na rukách, nohách, hlave, krku, takmer na všetkých častiach tela“.

„Opakované znásilnenie viacerými mužmi tento trestný čin umocňuje na jeden z najťažších násilných zločinov, čo sa sprievodných znakov týka.“

Jeho záver je nasledovný:

„Čo to znamená? Znamená to, že pitvaná mŕtvola nebola pred smrťou znásilnená. Znamená to, že všetci obžalovaní, ktorí sa v prípravnom konaní k znásilneniu Cervanovej doznali, boli k tomuto doznaniu donútení, pretože nie je možné sa doznať k niečomu, čo objektívne neexistuje. Znamená to tiež, že chýba motív vraždy. Znamená to, že súdy sa nevysporiadali s objektívne zistenými skutočnosťami. A znamená to tiež, že všetci sudcovia, ktorí podpísali ktorýkoľvek z rozsudkov v kauze Cervanová, sa podľa mňa dopustili trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa, marenia spravodlivosti a úmyselného pošliapania sudcovskej prísahy.“

„Je to jedinečný príklad súdnej krágľovačky, ktorá nemá nič spoločného s hľadaním pravdy pri dodržaní atribútov spravodlivosti, ako to vyžaduje zákon.“

* * * * * * *

Bez ohľadu na to, či považujem Pavla Beďača za vinného alebo nevinného, nemôžem s ním súhlasiť.

  • Znásilnenie

Znásilnenie nie je výlučne spojené s fyzickým násilím zanechávajúcom stopy na tele. Znásilnenie je súlož z donútenia. Je síce spojená s násilím alebo s hrozbou bezprostredného násilia, či so zneužitím bezbrannosti, ale nemusia ju nutne sprevádzať známky vonkajšieho a vnútorného násilia. Preto ak pitevný protokol uvádza, že stopy násilia nasvedčujúce znásilneniu neboli zistené, neznamená to, že pitevný protokol jednoznačne dokazuje, že Ľudmila Cervanová znásilnená nebola. Znásilnenie zo súdnolekárskeho hľadiska a z právneho hľadiska nie je totožné.

  • Znalecké posudky

MUDr. Porubský a MUDr. Kokles vykonali pitvu a nezistili na tele také stopy násilia, ktoré by nasvedčovali tomu, že žena bola pred smrťou znásilnená. MUDr. Porubský sa uvedeného celý čas držal a nevylúčil, že na žene mohla byť vykonaná opakovaná súlož bez zanechania stôp hrubého násilia. V dôsledku hnilobných zmien nebolo možné zistiť drobné a povrchové poranenia. Tieto tvrdenia vôbec nemožno považovať za manipuláciu alebo modifikovanie znaleckého posudku v neprospech obžalovaných. Lekári zaznamenali objektívnu skutočnosť a nemohli vylúčiť reálnu možnosť znásilnenia. K modifikovaniu znaleckého posudku skôr dochádza u MUDr. Fialu, ktorý má určitú predstavu o opísanom znásilnení, ktoré jednoznačne a bezpochyby muselo sprevádzať hrubé násilie zanechávajúce stopy na tele a podľa toho robí záver. Ale ak sa aj Ľudmila Cervanová bránila a vzpierala, mohla byť privedená do takého stavu bezbrannosti, pri ktorom známky hrubého násilia nevznikli. A to treba pripustiť, a nie vylúčiť.

  • Vyvodzovanie vinný/ nevinný

Na Ľudmile Cervanovej bolo nepochybne vykonané násilie. Bola zavraždená a nájdená so zviazanými rukami za chrbtom, s vreckovkou okolo krku a od pása dole vyzlečená. V dôsledku hnilobných zmien nebolo možné zistiť drobné známky násilia, zistené boli dve podliatiny. Tvrdenie, že Ľudmila Cervanová podľa pitevného posudku jednoznačne nebola znásilnená, nie je ani pravdivé, ani korektné. Nemôžem sa stotožniť s tvrdením, že pri posudzovaní korunného dôkazu, ktorým je telo zavraždenej, došlo k súdnej krágľovačke. Nedošlo. Ak tu k niečomu došlo, tak to bola krágľovačka Ľudmily Cervanovej. Na tomto mieste by som od tých, čo tvrdia, že sú nevinní a od ľudí, ktorí to o nich tvrdia tiež, očakávala skôr vyjadrenia v tom zmysle, že áno, Ľudmila Cervanová bola zavraždená a nemožno vylúčiť ani to, že bola znásilnená. Vzhľadom na to, v akom stave bola nájdená, je to dokonca vysoko pravdepodobné. Niekto to spraviť musel, ale ja som to nebol (oni to neboli). Lebo tvrdenia typu, že Ľudmila Cervanová určite znásilnená nebola a preto som nevinný (sú nevinní) je zavádzajúce, bezcitné a účelové. A to aj v prípade, že by išlo o rozhorčenie nespravodlivo odsúdeného. V opačnom prípade, teda ak by išlo o tvrdenia vinného, na to už nemám slov.

  • Corpus delicti

Páchateľ, či páchatelia brutálne umlčali Ľudmilu Cervanovú, mladú študentku medicíny. Buďme opatrní a dajme si pozor, aby sme my dnes svojimi vyjadreniami a tvrdeniami neumlčiavali Ľudmilu Cervanovú a jej telo dôkazu. Všetci sa môžeme mýliť. Možno je Pavol Beďač právom rozhorčený z krivdy, ktorá sa mu stala. Možno sa len zaprisahal, že sa nikdy neprizná a neustále bude presviedčať okolie o svojej „nevine“. No bez ohľadu na to, či je vinný alebo nevinný, jeho list nepovažujem za silný text a vôbec sa nemôžem stotožniť s tvrdením, že rozhodujúci dôkaz v Kauze Cervanová je sfalšovaný. Nie je.

Preto mi otvorený list Pavla Beďača prezidentovi republiky vyznieva skôr ako diverzia, ktorá spolu s diskreditáciou má determinovať nevinu.

Teraz najčítanejšie