Denník N

Vypočúvanie na polícii s duševným ochorením

Skrývame sa zo strachu pred neochopením..?
Skrývame sa zo strachu pred neochopením..?

Bývajú dni lepšie, bývajú dni horšie. Pomáha mi množstvo vecí, napríklad hudba; každý rok sa preto teším na hudobné festivaly, ktoré za niečo stoja. No štvrtok šiesteho nebol klasickým dňom, bol dňom bizarným. Vypočúvali ma na polícii.

Mal to byť Deň Pohodový s veľkým P. Všetko bolo zbalené, mala som kúpený lístok na vlak, no predtým som na skok vybehla do mesta vybaviť zopár vecí. Vstúpim do obchodu, čakám na kamoša, s ktorým idem nakúpiť. Zatiaľ si obzerám handry naokolo, zrazu zahliadnem pekný hnedý klobúk. Vtom mi volá kamoš, čaká ma kdesi pred vchodom. Rýchlym krokom sa vyberiem von z obchodu a vtom čosi zapípa. Asi pol sekundy mi trvá, kým si uvedomím čo to je. Veď to sú také stĺpikové pípače, ktoré detekujú zlodejov. Ale čo kradnem..? Ďalšiu polsekundu venujem skúmaniu nevráteného klobúka v mojej ruke. Chvíľu mi trvá, kým mi to celé dopne. Že ja som ten klobúk zabudla vrátiť. Že som v rýchlosti utekala von a držala ho v rukách a nič si nevšimla…Ale…To predsa nie je normálne…

Strih. Prichádza esbéeskar, pýta sa, čo som s tým klobúkom plánovala urobiť. Fakt debilná otázka. Ako odpovedať? Stres sa vo mne podvedome kumuluje, zúfalstvo narastá. Vo vypätých situáciách nanešťastie nereagujem normálne, je to zrejme môj obranný mechanizmus. Neprimerane sa smejem, nechcem uveriť, že daná situácia je skutočná. Popieram realitu. Esbéeskar ma spolu s ďalšími dvoma chlapíkmi, ktorí sa medzičasom objavia na scéne (vekovo môžu byť mojimi rovesníkmi!) odvedú kdesi do útrob obchodu. Vtom mi napadne šialená myšlienka. Z tohto by predsa mohol byť strašne zaujímavý film! Ale natáčať ani telefonovať mi veru nedovolia, tak len sedím a odpovedám na otázky.

O iks minút dorazia ozbrojení policajti. Začína mi trochu lepiť, veď nie som zločinec! Podrobne sa povypytujú na môj spoločenský status a odvedú ma na policajnú stanicu. Opätovne mi kladú otázku: „Čo ste chceli urobiť s týmto klobúkom?“ Ale čo mám povedať? Zabudla som, že ho držím a šla von z obchodu? To znie ako z blázinca. Lenže ja tak trochu mimo som, ale ako to vysvetliť im? Pravda nezaberá, je príliš hlúpa, primitívna, veď ako som aj mohla zabudnúť?

V minulosti sa mi to stalo viackrát; pamätám si, keď som raz nakupovala s otcom a z drogérie som vybehla s balzamom v ruke. Zabudla som, že ho držím. Ak by pred obchodom nestál on, ako by to dopadlo? Mala som 17 rokov. Jeden večer som pre zmenu doma našla knihu, ktorá mi nepatrí, omylom som ju zobrala z kníhkupectva.

Z vlastných myšlienok ma prebudia úškľabky na tvárach policajtov. Zdá sa, že som na smiech. Uchýlim sa preto k niečomu, čo používam veľmi nerada. Snažím sa naznačiť, že mám psychický problém, kvôli ktorému neustále strácam a zabúdam veci. V tom momente idem proti sebe, nechcem predsa zhadzovať zodpovednosť za vlastné prečiny na svoju poruchu. Ale stalo by sa mi čosi podobné, ak by som poruchu netrpela? Reakcie sú neprívetivé. „A prečo teda nie ste zavretá v ústave, keď ste chorá?“ Au. To by ste zavreli každého štvrtého človeka len kvôli tomu, že má, čo ja viem, depku? Nelichotivá predstava. Prečo by som mala byť za mrežami, ak nie som nebezpečná pre seba alebo pre okolie? Tieto relevantné argumenty nikoho nezaujímajú, zostávajú suchými výhovorkami vo vzduchoprázdne.

A keď si tak sedím na extrémne špinavej lavičke policajnej stanice a jedinú spoločnosť mi robia špaky od cigariet naľavo odo mňa, kladiem si znova tú istú otázku. Kde je ten pohodový deň? Vyparil sa a nahradila ho absolútna bizarnosť. Veď ako môže táto situácia pôsobiť zvonku? Mám približne 50 kíl, pokožku bledú ako stena, pôsobím mierne dezorientovane, je mi na odpadnutie a absurdne sa smejem na vážnej situácii.

Bizarnosť situácie narastá, keď si predstavím všetky tie peniaze, ktoré každú minútu môjho výsluchu pretečú slovenskými korupčnými vodami. A ja sedím tu. Na policajnej stanici. Lebo som „podozrivá z odcudzenia tovaru.“

Foto: Klára Kusá (archív)

Teraz najčítanejšie

Klára Kusá

Som človek, druh kultúrno-umelecký, dve nohy, dve ruky, vlasov tak akurát, myšlienok priveľa, racionality primálo. Cieľom môjho blogu je šírenie osvety v oblasti duševného zdravia. Svoje ťažkosti sa zároveň snažím ukazovať vo svetle pozitívnom, svetle inakosti a daru. Občas si odskočím aj do kultúrno-umeleckých vôd či tém, ktoré sa ma bytostne dotýkajú.