Denník N

U2: The Joshua Tree po 30 rokoch

Pre niektorých starnúci rockeri a plytkí politickí aktivisti, pre iných dlhoročné hviezdy hudobného neba. Bez ohľadu na názor nemožno spochybniť, že U2 to na koncertoch stále vedia. Ich dvojhodinové vystúpenie na beznádejne vypredanom berlínskom olympijskom štadióne bolo oslavou The Joshua Tree, ktorý sa často považuje za jeden z najlepších hudobných albumov 80. rokov.

Štyria hrdí Íri – Bono, Edge, Adam Clayton a Larry Muller Jr. – sú ako skupina U2 na scéne už úctyhodných 40 rokov. Po pomalých začiatkoch z dublinských predmestí a londýnskych pubov sa postupne pretransformovali na jednu z najmegalomanskejších rockových skupín a dodnes sú za 5 minút schopní vypredať 100-tisícový štadión prakticky kdekoľvek na svete. Rozdielom medzi úspešnou írskou kapelou a celosvetovými gigantmi bol album The Joshua Tree z roku 1987 s hitmi ako „I Still Haven’t Found What I’m Looking For“ či „With or Without You“. Pri príležitosti 30. výročia vydania albumu sú U2 práve v strede svojej koncertnej šnúry, ktorá už predala viac ako 2,5 milióna lístkov.

Keďže na Slovensku ani v širšom okolí sa nenachádza nijaký štadión, ktorý by bol schopný splniť nároky skupiny, najbližšou voľbou bol koncert v Berlíne v stredu 12.7.2017. Upršaný deň pokračoval aj večer a predskokan Noel Gallagher, známy najmä ako gitarista Oasis, odchádzal z pódia do nitky premočený. U2 si, ako obvykle, dali načas a na scéne sa objavili až okolo deviatej hodiny.

Na rozdiel od predchádzajúcich koncertných turné, známych napríklad pódiom v tvare gigantického pavúka či obrovským zrkadlovým citrónom, koncert sa začal minimalisticky. Ako za svojich starých čias, štyria (už trochu vyrastení) chlapci prišli na malé predsunuté pódium a spustili niektoré zo svojich prvých hitov. Úvodné „Sunday Bloody Sunday“ a „Pride“ s nimi odskákal celý štadión. Nijaké svetelné efekty, premietacie plátna či gýče – iba štyria malí trpaslíci na pódiu a rev 70-tisíc divákov.

Pri skladbách z albumu The Joshua Tree, ktorý odohrali v celej svojej dĺžke, to už bolo opäť staré U2, neustále experimentujúce s novými nápadmi a technológiami. Prvé tóny „Where the Streets Have No Name“ rozjasnili za skupinou 60 metrov dlhú obrazovku premietajúcu scény západoamerickej prírody od slávneho holandského fotografa Antona Corbijna. Videá majestátnych kaňonov, nekonečných rovných ciest či slnku odolávajúcich stromov joshua (júk krátkolistých) spravili aj z U2 iba drobné mravce a dokonale dopĺňali jeden z najikonickejších hudobných albumov 80. rokov 20. storočia.

Málokto si uvedomuje, že album The Joshua Tree ovplyvnil nielen jednu celú generáciu dospievajúcich Američanov či Európanov a desiatky rockových skupín, ale mal významný vplyv aj na country. Najmä gitarové efekty Edga, predovšetkým jeho prevedenie delay, sú dnes kľúčovou súčasťou vari všetkých country hitov z USA. U2 sa svojho času s týmto hudobným štýlom zoznámili pomerne detailne a známa je aj ich spolupráca s americkou country legendou Johnnym Cashom.

Záverečná tretina koncertu sa venovala novším skladbám s politickým podtónom. Počas „Miss Sarajevo“, naspievanej v časoch balkánskych vojen spolu s Lucianom Pavarottim, sa na obrazovke premietali obrazce zo zničenej Sýrie. „Ultraviolet“ venoval Bono silným ženám, ktoré bojovali za svoje práva a práva iných, pričom sa za ním striedali fotografie od Virginie Woolf až po Angelu Merkel. Koncert ukončil azda najväčší hit skupiny „One“, príznačne napísaný práve v Berlíne niekoľko mesiacov po páde Berlínskeho múru.

U2 už nie sú najmladší a Bono sa v poslednom čase veľmi rád hrá na svetového prezidenta, matku Terezu a pápeža v jednom. Napriek tomu na pódiu zostávajú stopercentnými profesionálmi a neexistuje veľa ďalších skupín, ktoré by vedeli pripraviť takú obrovskú show, bezchybne ju odohrať aj odspievať. Okrem overených hitov oprášili v posledných rokoch aj svoje ďalšie, možno menej známe, no z hudobného a textového hľadiska vysoko hodnotené skladby.

Koncert The Joshua Tree určite mal mierne nostalgický punc, kapela sa však zjavne zatiaľ s nikým nelúči. Bonov hlas je v lepšej forme ako pred dvomi desaťročiami a jedno alebo dve veľké koncertné turné ešte určite odtiahne. Koniec-koncov, napriek štyridsiatim rokom na pódiách sú U2 stále len päťdesiatnici.

Teraz najčítanejšie

Martin Grančay

Vysokoškolský pedagóg, výskumník, projektový manažér, cestovateľ, sprievodca cestovného ruchu, obdivovateľ leteckej dopravy. Odborne sa venujem teóriám medzinárodného obchodu, gravitačným modelom a ekonomike medzinárodnej civilnej leteckej dopravy. Mám rád Slovensko a ako sprievodca ho predstavujem zahraničným turistom, aby sa sem chceli vrátiť a aby o nás šírili dobré meno. Milujem cestovanie, najlepšie všade tam, kde môžem spoznať nové kultúry. Čím dlhší a komplikovanejší let, tým lepšie. :-)