Denník N

Roma, Roma! Aká si mi nevyspytateľná… moje lekcie z Ríma…

Nie vždy sa všetko vydarí. Zmysel pre humor a v mysli priestor pre nový scenár – Vás urobia silnejšími♧..

Holandsko.

Tréning komunikácie…

Stratená batožina.

Rozbitý kufor z Amsterdamu..

2 hodiny na nákup nového kufra v Prahe pred odletom do Ríma..

Uffff… náročné, …. A toto je len začiatok príbehu (-:

Rím. Pristávame…

Cesta ďalej. Tam, kde doslovne ako sa hovorí „dávajú líšky Dobrú noc…“

(2 antény v jednom… prírodná a človekom vytvorená….)

Týchto zatáčok nikdy nie je dosť. Keď idete peši – nestretnete tu ani nohu… iba dych prírody a vy…..

Úžasný workshop s Erikom Iversenom, 5 rytmov. Jeho bodywork a prednáška o pohybových stereotypoch. Jeho lekcie, ľudskosť, … vtip..  dance, dance, dance. Úžasní ľudia… Jednoducho… Všetko fičalo…

Zmena nastala až neskôr. Moje plány sa definitívne zmenili smskou spoločnosti Alitalia… „Váš let bol zmenený, kontaktujte spoločnosť Student Agency.“ Večer sa dostávam na wi-fi a letenku mám zrazu v maili o tri dni neskôr… Vtip? Pýtam sa mojich spolucestujúcich – či takúto smsku dostali….??

Nie. Urýchlene volám kontakt Student Agency. Zdvihne ochotný chlapík. Alitalia v tento deň letu akurát štrajkuje, všetky lety v tento deň sú zrušené. Chlapík mi ponúka neskorší let v ten istý deň… Ok! Všetko nasvedčuje tomu, že odletím, .. a síce neskôr, ale ešte v ten istý deň ako bol pôvodný plán. Pýtam sa aj na moje spolucestujúce, ktoré majú ten istý let a smsku nedostali. Chlapík hovorí – ona im príde zrejme až večer. Ok! Správu podávam ďalej. Ak chcú ísť naneskorší let, pošlite aj ich rezervačné kódy leteniek… Posielam teda v maili chlapíkovi všetky rezervačné kódy,… aby sme odleteli spolu – tak ako sme prišli…

Do tohto procesu sa ale zapletie žena, ďalšia zamestnankyňa Student Agency.. „Kam čert nemôže, posle ženu“, hahaaaa  – v tomto prípade doslovné… (-:  Ona je rýchlejšia ako ten môj chlapík, s ktorým komunikujem. Mojim spolucestujúcim čoskoro príde smska, že majú potvrdenú rezerváciu… Zato mne nič neprichádza. Za malú chvíľu prichádza mail od chlapíka , že poletia buď moji priatelia alebo iba ja. Čo by ste napísali? Haha! A tu sa moje plány dramaticky pozmenili…. Pre mňa skrátka nebolo voľné miesto v lietadle. Nebola som dostatočne rýchla..  a zrejme ani dostatočne tak správne sebecká… Všetky božstvá sa mi vysmiali a to  rovno do ksichtu!

Haha… skoro ma porazilo! )-: Mala som čo recyklovať….

Boli sme na krásnej pláži a ja som musela telefonovať. Tento čas som si nemohla naplno užiť… Trvalo nejaký čas, keď som sa ukľudnila.. Ja, ktorá som to vybavovala? Použila moje dáta? Výsmech!!!!!

Najskôr mi spoločnosť ponúkala letenku do Prahy cez Paríž. Šialenstvo…. Prečo cez Paríž..?

LEKCIA ZDRAVEJ SEBECKOSTI! Ako myslieť viac na seba.. Pretože ak by som do toho nezahrnula ostatných, odletela by som ešte v ten istý deň, v nedeľu… Navyše bezo mňa by  moje spolucestujúce len horko ťažko vedeli o zmene. Nemali smartfón a g mail v mobile… Lenže ja som mala inú filozofiu… spolu sme prišli, spolu odletíme.. pozerala som sa aj na ostatných. A oni sa na mňa tak trochu vykašľali… Za dobrotu, na žobrotu…. lekcia, ktorá ma dobre sfackovala……

Neviem prečo,.. ale toto sa mi deje často so ženami. Práve preto najradšej cestujem sama. Ženy sa porovnávajú. Často hodnotia. Potom prichádza stret záujmov. Ak som v niečom schopnejšia – často závisť.. A ja potrebujem čas na túlanie – na moju samotu. Občas zariskovať a vôbec sa nedržať plánu.

Neznášam ustráchaných a priam nalinajkovaných ľudí, ktorí všetko musia mať úplne presne do bodky zorganizované!!! Je to pre mňa príliš tesný koncept! Potrebujem pozorovať a meditovať. Sem tam sa rozprávať s cudzími ľuďmi – ako žijú… zdieľať príbehy s ľuďmi, ktorých som nikdy nevidela, .. a predsa obe strany čosi získajú…. Nemám potrebu zakaždým byť „s niekým“. Navyše.. Každý človek má iný rytmus a iné nastavenie. Keď chcete spať a niekto je stále v notebooku a svieti Vám svetlo – tak toho veľa nenaspíte. A takto vznikajú malé nedorozumenia, ktoré Vás však môžu doviesť do hotového šialenstva….. hlavne, ak pár nocí po sebe spať kvôli niekomu – nebudete…

POČÚVAJ INTUÍCIU..
Pretože.. Na tento trip som chcela ísť sama. Ale ísť s niekým je pohodlnejšie. Naozaj? Ukázalo sa, že nie.. never again! Nakoniec som musela veci aj tak riešiť sama.. Žiadna pomoc. Ani psychická…. oni letenky mali, tak prečo by sa mali zaujímať o mňa? Len taký malý paradox,.. že ja som im ich vybavila… Nevadí! Poučenie, že ľudia môžu byť aj takíto. A poučenie, že mysli najskôr na seba a potom až na iných…

Nie! Nebudem teraz zatrpknutá! Všade sa nájdu rôzni ľudia. Bola to  v tomto prípade len smola…. moje svedomie je každopádne čisté….

ŠIKOVNOSŤ A KREATIVITA..
Lekcia zahŕňala ako nájsť signál v Montorgialli, … wifi sieť vypadávala každú minútu… najlepší signál wifi bol paradoxne na WC. Takže som na toalete strávila pol dňa, aby som si zariadila ďalší let. Na workshop som už mohla v tento deň zabudnúť…..

LEKCIA TRPEZLIVOSTI..
Asi 10 krát som mala otvorené webové stránky Ryanair, našla som dokonca letenku z Ríma do Bratislavy za 30 eur. To by vyšlo lacnejšie – ako presmerovať letenku do Bratislavy… storno v Prahe.. storno lístkov na vlak.. nasledovali správy ľuďom do Prahy, že nemôžem prísť… moje plány sa museli kompletne prehádzať.. hľadanie ubytovania v Ríme… bola sobota.. a ja som nevedela, čo bude zajtra….. Letenka prišla až na utorok, stredu…..

HOW TO BE HERE… ?? AKO BYŤ V PRÍTOMNOSTI..
Bola to aj lekcia o tom, ako byť v prítomnosti… na pláži som sa dlho spamätávala…. pred spolucestujúcimi som sa už nevedela tváriť, že som „v pohode“… Áno, hnevala som sa. Najskôr sama na seba. Potom aj na nich – ako sa k situácii postavili.. Vytratila som sa poobzerať sa po okolí. Chcela som byť sama.

A aká krásna pláž sa objavila!!!!! Bol to príjemný čas!

VŠETKO ZLÉ JE NA NIEČO DOBRÉ PREDSA!!!! (-:

Potom, keď som sa chcela odfotiť v mori, zrazu šiel okolo muž… požiadala som ho, aby ma odfotil a keď ma fotil, všimla som si jeho tričko : bolo tam – „I AM HERE!!!“… What? Ešte pred chvíľou som sa zamýšľala, ako to poňať…
Niekto mi poslal message? Aby som vnímala aspoň na chvíľku tú krásu mora a západu Slnka??? To „TU A TERAZ“?

How to be patient… TRPEZLIVOSŤ…. Mala som niekoľko krát otvorené mapy Ríma, ktoré každú chvíľu mizli výpadkom slabej a nevyspytateľnej wifi. Zrazu to máte. Ale v sekunde všetko zmizne! A zase odznova… again… Neporazilo by Vás??? Dráma aj groteska.

RÝCHLOSŤ.. Lekcia o tom, ako byť rýchly. Niekoľko krát som chcela letenku zaplatiť z karty a niekoľko krát mi to celé zmizlo. Lacná letenka sa už potom neobjavila. Vyhľadávače už majú Vašu IP adresu a už sa letenka za dobrú cenu druhý krát neobjaví…. oni vedia, že ste to vy a už ste to raz našli. Možno sa Vám to ešte na chvíľku objaví, ale možno už nie. A vyhľadávač Vam bude ponúkať už drahšiu letenku…. Neboli ste dostatočne rýchly!

A v hlave som počula iba tik tak tik tak…. Pomóóóc! Čas ubieha. Stala som sa lovcom a predátorom leteniek….

Ticket z letiska do mesta…. a opačne…

Ufffff… zapotila som sa…. chytila ma z toho bolesť hlavy…

Je večer.. hlava pracovala celý deň na plné obrátky.. Mám to… to bolo šialenstvo!

Večer ešte jednej švajčiarke ukladám jej novú letenku do iphonu. Náročné.. ona nerozpráva anglicky. Pomáham si nemčinou. Lufthansa sa s ňou pohrala podobne ako somnou Alitalia. Táto žena si niekde uložila novú letenku do priečinka ipfonu a nevie to  nájsť. Dcéra jej dala nový mobil. Iphony moc nepoznám. Som „samsungáčka“ niekoľko rokov.

„Don’t worry..“, ukľudňujem ju. Pôjde to… som majster v technológiách. Pokus a omyl.. radím jej, nech si to ešte vytlačí…

Vytlačenie letenky.. Skúšala som to u domácej – Mariny. Na ich starom počítači. Bol to zážitok. G mail nastavený v taliančine. Heslo mi nešlo. Mám e mail nastavený v mobile a už 100 rokov som nepoužívala heslo….
No groteska! Poslať e mail Marine. A ona to otvorí vo svojom maili..

Podarilo sa! Obe máme vytlačené letenky. Uff.. únava… Giovanni – syn domácej – mi večer ešte donesie uteráky. S radosťou, že sú pre mňa. Towel? Aleeeee… Ja som chcela deku…. Asi som mu povedala zlý popis. To „niečo na zakrytie“ – môže byť aj uterááák…. (-: Smejem sa sama sebe…..

POPISOVAŤ – veci, činnosti, javy a všetko čo chcete… že je to jednoduché? Vyskúšajte.. zábava zaručená… Tu v Taliansku musíte používať popisovanie… bez „describe“ ste stratený…. Na angličtinu zabudnite! Málo ľudí tu hovorí po anglicky. Hlavne v Toscany. Ale je to super! Popisovanie vecí a činnosti Vás dostáva do hravosti… (-:

Viem prvé talianske slová ako „indirizo“ – adresa…  atď. Učím sa za jazdy! Stiahla som si talianský slovník do mobilu. Rýchle a účinné…

Rím…. Všetko ide hladko… prvý deň som však unavená ako kôň….

Termini… blízko stanice mám ubytko… Iba na Roma Termini mám kopec inšpirácie….

Kabelky.. topánky… rada pre ženy: neskúšať a neobúvať, lebo si jednu zaručene odnesiete… (-:

_________

Pestrosť. Žiadna nuda. Topánky žlté. Oranžové. Kabelky tiež. Dnes zľava na červenú farbu! A môžete vyberať z červených kabeliek, či topánok….. Kabelky krásne spracované. Dokonca v mnohých je vytesaný citát…. Dokonalé! Taliani sú králi…. Kde sa hrabe slovenská univerzálnosť, kde je polovica vecí čiernych..?

________________

Toto sú topánky, čo obehli celý Rím a neboleli ma v nich nohy. Mám všelijaké topánky, ale tieto talianské sú THE BEST! Noha ako vo vate! Super pružné.. mäkké… nepremokavé… a ešte aj zlaté!♡

____________

Polievky… kúpiť polievku niekedy takmer nemožné… iba raz, za 6 eur som kúpila polievku, ale tá bola tak hustá, že to bola skôr zelenina s trochou vody. VYLEPŠOVÁK: namiesto polievky si všade dávam hot tea a každého udivujem…. (-:

Mr.Panini funguje nonstop! Pečivo  na Slovensku nejem, ale tu je fakt dobrééé… The best! Pravdepodobne taliani používajú kvalitnejšiu múku… chleby majú inú hmotu. Sú vláčnejšie. Akoby v nich nebolo toľko lepku. V čom je to? V múke??? Ja mám totiž nos na konzervanty, umelé chemické látky, sladidlá atď. Som hotovým senzorom….. mala by som sa stať skúšobným ochutnávačom (-:

Vždy raz denne si tu doprajem teplé jedlo… a to mi zostáva aj na večeru..

Som blázon do steakov….

Najradšej tu… famóózneeeeeee!!!

__________

Mäso chutí božsky… asi som lepšie nejedla.. zamýšľam sa nad kvalitou mäsa u nás………

Posielajú mi čašníka, ktorý hovorí anglicky. Super! Len keď už dojem a  zdvihnem sa, že chcem zaplatiť – má to jeden háčik… neviem presne, kde som sedela. Nepýtajte sa ma na priestor! Moja GPS funguje trošku inak…

Reštaurácia veľká.. fakt nemám tušenia…. „Mali ste… kuracie kúsky a…“, skúma čašník čo som jedla podľa čísla stola. OJ,… nie… nesedí… to nebol môj stôl…“ Všetci rozhadzujú rukami – a taliančinou na mňa kričia, intonácia naznačuje hnev, rozhorčenie… „not sure?“.. ona si nie je istá??? Madonna santa! (-: Cítim sa ako v telenovele…. 

Na to ani nemusíte rozumieť taliansky nič… stačí sa na nich pozrieť. Taliani sú majstri v prejavovaní emócií. Uzatvorení slováci – oj, máaáme sa čo učiť!

Zrazu ma osvieti! Urobila som predsa fotku! Vyberám mobil – čo som odfotila.. Hovorím si, keď som tam sedela – pozerala som sa na pokladňu a na to, ako ľudia prichádzajú…. chvíľku som sa zapozerala do priestoru…. no a… Mám to! Pozerám na fotku…. Yes! Ukazujem, že som sedela na druhej strane. Všetci si vydýchnu, zaplatím a pre dnešok sme vybavení…. z takej veľkej porcie mám aj večeru… (-:

Na večeru si však niekedy vystačím aj s týmto…

Milujem melóny…. !!!!! Dokázala by som celé dni jesť v lete iba melóny. Na striedačku červený a žltý…. ♡♡♡

Dnes je veľmi horúci deň. Snažím sa metrom dostať do mesta. Kúpim si lístok na 24 hodín, aby som sa netentovala stále s lístkami, možnosť – že ten zázrak zabudnete štiknúť v tej krabičke vždy pripadá v úvahu….. stačí len malá nepozornosť! Kráčam na metro. Tu všetko funguje pomocou mašiniek… Veru tu lístok nezabudnete štiknúť! Ak ho nedáte do mašinky, vchod sa neotvorí…  Tragédia je, že oni tie ich mašinky občas nefungujú…

Snažím sa lístok narvať do toho prístroja. Lístok mi vypľuje, ale vchod sa neotvára. Otáčam lístok z jednej aj druhej strany, hore a dole…. rôznymi smermi a nič. Sledujem ostatných. Im to však funguje. Dnes sa proti mne všetko vzpiklo? Neskôr prichádza muž, ktorému sa to tiež neotvára. Jupiiiii!

Nie, žeby som sa potešila, že sa mu to neotvára, .. ale aspoň sme dvaja,  ktorým sa vstup do metra neotvoril.. Chápete ma, je tu muž čo má rovnaký problém…Chlapík to skúša niekoľko krát ako ja. Zúfalstvo. Rovnako ako mne mu to nejde. Pozeráme sa na seba a striedavo na ostatných…

Napadá mi šialená myšlienka! Keď sa to niekomu nachvíľu otvorí – prekĺznem…(-: pozorne sledujem ľudí naokolo. Hmmmm… nepôjde to! Tento moment je príliš krátky… Majú to vyrátané! Navyše… čo keby sa to zaseklo? To by bol trapas! V hlave mi už víria rôzne scenáre… (-:

Chlapíkovi sa to po chvíli otvára. A nechápe, prečo mne nie….??? Hovorí iba slabou angličtinou… Podáva mi svoj ticket na výmenu…. Milý! Vchod sa otvorí a ja idem ďalej… vraciam mu ticket… ide sa ďalej…. Metro….

Metro v Ríme je zakaždým supernarvané… Aj v Prahe občas býva. No ale na Rím nemá… Buďte pozorní!!! Tu v dave, telo na telo – číha všeličo .. cítim sa tu ako Majka z Gurunu. Všetci maličkí… Výška 180 cm je tu viac než nezvyčajná…

Rím je nevyspytateľný jak sračka. Tu v Taliansku čas plynie trošku inak… Zato vždy keď potrebuje pomoc – vždy sa záhadne objavia nejakí ľudia, čo mi pomôžu z trablov von…. Ako aj na druhý deň na Roma Termini.

V Taliansku sa všade dostanete vlakmi… lístky sa kupujú zase v mašinkách… Biglietti. V Ríme zabudnite na klasické okienka, kde lístky  predávajú znechutené tety  ako na Slovensku. Tu sa to nedeje…
Skúšam teda kúpiť lístky cez ďalšiu mašinku. „Be aware of pickpocket…“, hlási každý pristroj. A vie prečo…. „Pickpoketári“ – vreckoví zlodeji tu fakt číhajú na každom kroku….

Ťukám do mašinky lístok.. Santa Marinela. Je to prímorská oblasť. Od Ríma je to kúsok…. a fakt nádhernéééé!!!

Pokúšam sa znova a znova vyťukať Santa Marinela. Nejde to… zrazu príde cigánka, stlačí znenazdajky Venice. „Heeeey… Vyzerám, že chcem ísť do Benátok?“,… hovorím na ňu spontánne slovensky a ona iba rozhadzuje rukami a kričí taliančinou…. a odchádza.

V tom sa objaví chlapík, ktorý ťuká Santa Maria. Vtip je v tom, že Santa sa píše Snt. No napadlo by Vás to? Tento chlapík mi ale moc nepomohol. Vyťukal mi totiž inú destináciu. Santa Maria a Santa Marinela – to je veru rozdiel… Ak nie ste pozorní – odveziete sa inam…

Santa Marinela. Lode. Krásne pláže… no nádheraaaa! Zabudnite v 40 stupňoch na chodenie a na slávne Koloseum. Ja som to fakt nedala. „Too hot for me!“ Na Marinele bol úplne iný vzduch… more… vlhkosť vzduchu.. iný svet… romantika… lákalo ma tam prespať. Ale keď som pomyslela na moje trampoty, ktovie čo by sa ešte postávalo. Bola som už príliš unavená. Občas to musíte risknúť, občas Vám telo ale napovie – do čoho ísť a do čoho nie… Nakoniec ten čas strávený v Ríme bol samozrejme prikrátky……

Santa Maria delle Mole. Vraj musím štiknúť lístok pred odchodom vlaku…. a načo? Nechápem to…

Navyše.. toto okienko by som si ani nevšimla. Veď sa naňho pozrite…. (-: Vraj to treba označiť v tejto mašinke. Fuj! Začínam byť alergická na tieto mašinky. Vlak prichádza a ja štikám a nič… tento krát sa vzdávam. Predsa nebudem čakať kvôli tomu na ďalší vlak…

________________

Doteperím sa na Plaza Milano a som šťastná, že som v posteli. Neskutočná únava. V tom počujem klopot. Klopot o 23:26? V Ríme zabudnite na spánok! „Signora! Towel… signoraaaaa!“ Výmena uterákov pred polnocou? Ste sa zbláznili? Ležím v gaťkách na posteli a počúvam naliehavé klopanie ďalej…. Nie, nie. Uteráky mám v pohode. Prečo zakaždým musíte mať nové uteráky? Každý deň? To som nepochopila…. Keď si ten uterák konečne naňuchám svojou vôňou, oni mi ho vymenia….. Divný trend! Naňuchám si obliečky, … a oni mi ich zase vymenia….

Periny… Ách, taká moja perina doma. To je sen! Tu len deky. Všade deky. V Amsterdame deky, navyše tie nechutné vlnené – čo tak stráášne škriabu…. Navyše ja mám dobrý nos na prach… diagnóza…. Prikrývam sa nakoniec plachtou. V teréne musíte byť kreatívny…. inak si pokazíte príjemný čas…

V sprche mi robia spoločnost 2 mole. Začínam si zvykať… A tiež ich začínam vítať každé ráno a každý večer. Tu bývajú. Je to ich domov. Ja som cudzinec. A oni sú tu doma. „Kým budete v sprche, budeme kamaráti..“, hovorím im…
A oni ma poslúchajú. Sú iba v tej svojej diere…. sem tam ich voda prekvapí a lietajú chvíľku….

Život tu v druhom bloku – na druhej strane dvora plynie veľmi divoko. Počujem hádky. Plač. V zápätí milovanie. Spánok sa tu nekoná. Kedy taliani spia? Žeby poobede? Koľko rôznych zvukov vydávajú ľudia pri milovaní? Od hrubých až po megatenké, až po super strange divnééé a supermad šialené!!! (-:

Fascinace! Ako v talianskom filme… Ale toto nie je film. Je to realita. Teda,… uvažujem vlastne čo je realita. Nesnívame ju? Čo keď raz zistíme, že sme si to iba predstavovali…? Divný sen…. furt nejaké pravidlá… Polku života naháňame peniaze, tú druhú sa zamýšľame – ako žiť inak. Mnohí…. A zrazu máme 70 rokov…. zvláštna misia! (-: Niekedy dramatická, priam bolestná.. inokedy groteskná….

Potraviny… ufff… chlapíkovi pri pokladni vysvetľujem, že chcem tašku. Ale on nehovorí po anglicky. Tašku mi nedá. Zdržujem mu radu. Spotená vybaľujem veci z batoha a zo suvenírov vyťahujem igelitku na potraviny…. za mnou rada, chlapík vykrikuje na mňa taliančinou….. ufff… zapotila som sa. Ale vynašla. Mám moje obľúbené smoothie……

Odchod z Ríma. Cesta na letisko… lístok na letisko Fiumicino mám kúpený on line. No aké šťastie! Chlapík, ktorý kontroluje lístky ma hneď púšťa do autobusu. Lenže z okna vidím, ako niekto prehádzal v úložnom priestore kufre a môj nedal späť. Utekám si kufrík dať do batožinového priestoru. Uffff… toto je zmätok. Je 6:25. Už 6:15 sme sa mali pohnúť na letisko. Šofér ešte cigaretkuje a trhač lístkov sa rozpráva s novými cestujúcimi.

 

A zase chlapík v šiltovke prekladá kufre.. Mondie! Mám to v oku…

Pozorne sledujem celé toto divné dianie… nastúpi číňanka a prisadne si ku mne.. Ukazuje zmätene na svoj roztrhaný lístok (trhačovi lístkov sa moc nepodarilo pravidelne roztrhnúť lístok správne – teda pardón takto „označiť“ lístok..)
Ukazuje iba kód lístka FMC. Fiumicino. Zmätená a vystrašená. Či ide vôbec na Fiumicino? „Yes, I hope…“ Dúfaaam aj ja… Fakt dúfam, že sedím v správnom autobuse. A že tento autobus sa rýchlo pohne.

Sledujem čas … hodiny tu v autobuse ukazujú 6:52?

Tento čas si všimneme s číňankou v rovnaký moment. Nie, ani náhodou nemôže byť 6:52!!!! Pozrieme obe zmätene na hodinky… „Ja mám 6:35“, hovorí. „Aj ja“, ukazujem na mobil. Spolu vydýchneme. (-: Tu na čas zabudnite! Mierka času tu veľa neznamená a má často abstraktnejší význam… 6:15 znamená „okolo 6:15″… okolo 6:15 môže znamenať aj niečo pred siedmou…. Horšie to je asi iba v malých dedinkách Rusku. Tam autobusy chodia podľa toho, koľko je cestujúcich. Žiadna záruka…..

Ufff… sledujem ženu v krabici. Keď som šla okolo Termini ráno, myslela som, že je to figurína. A ono nie…. fakt mnoho ľudí okolo Termini spí v krabici…. nájdete tu zdrogované človečiny.. zúfalé bytosti, ktoré sú na dne.. aj takto sa tu žije…….

Toto slúži aj na spanie…

_______________

Prebudenie…

_______________

Breakfast?

A odchod z krabice…. fotené z busu… z okna….. preto také hmlisté… a neisté.. Možno ako budúcnosť všetkých tých ľudí – čo tu spia na ulici…

____________

Vidieť tu ráno všeličo… ako v každom veľkom meste….

Nikto ma však za celý čas neotravoval, nikto na mňa nepokrikoval – ze som exotka, či ku..a, pi.a – ako sa mi často stáva v Bratislave…. mala som tu celkom klídek……. a cítila sa sama bezpečne aj večer.

Pohli sme sa. Je presne 6:44.. 6:15 sme mali odísť. Ešteže mám časovú rezervu…

Fiumicino. Najhoršie letisko aké som zažila! Moja známa mi hovorila, že si tam raz aj poplakala. To je výstižné!! Nuž… ja som nemala na to čas (-: Aj keď… bolo to fakt zúfalé…..

Ísť z Amsterdamu do Talianska je v tomto prípade samovražda! Čakám v rade. Dotyčný ma ale upozorňuje, že nemám lístok na batožinu. Aký lístok? Však ja nemám na letenke, že mám povinnosť urobiť check in. Ľudia z rady sú šokovaní… a všetci koľko ich tam je, ten zázračný lístok nemajú…. a pýtajú sa rovnakú otázku: „to mám urobiť aj ja?“ Chlapík pred prepážkou odkýva, že áno…

A zase tie ich mašinky! Ó môj Bože… Moja modlitba znie: „iba nech to funguje..“

Nefunguje!

Mašinka hlási: „Reservation not found..“

Do riti! Do riti! Do riti!…….. hnev….

Teraz fakt nadávam o 106. Skúšam to cez kód, potom cez iné čísla na lístku…. odstrašujúci nadpis „Not found“ je jasný…..

Obzerám sa. Chaos. Cez 300 ľudí na letisku v radách, všade plno… Čo teraz?

Skúšam iný prístroj. To isté. Koho sa spýtať? Nikoho tu ale z letiska  nevidím. A keď vidím – problém je v tej trme vrme niekoho odchytiť. Som fakt zúfalááá….
Pomôž si sám človeče, lebo Ti nikto nepomôže!!!!

Objaví sa chlapík.. chce mi pomôcť s rezerváciou. Záchrana! Skúša to cez taliančinu. Tento chlapík nevie ani slovo po anglicky. Je to španiel. Po chvíli ukazuje na radu. Mala by som ísť do tejto dlhej rady, na ktorú ukazuje. Tam sú ľudia, ktorým tá mašina nefungovala. Iba sa domnievam z jeho gestikulácie, že je to tak.. Megadlhá rada…. ufff…

Stojím v dlhej rade. Stihnem vôbec let? Som tu skoro 3 hodiny pred odletom. Ale postupne strácam nádej. V hlave mi už ide scénar, ako si objednávam ďalšie ubytovanie a ostávam v Ríme…

„Monako, Berlín..!!!“, kričí chlapík, ktorý ide okolo. „This line!!!“ Je otvorená ďalšia nová rada.

Čo? Tieto rady sa menia? Destinácie u chlapíka, ktorý kričí sa tiež menia…. Chvíľu kričí Monako, Berlín… Chvíľu je to Paris, Amsterdam…. V hlave sa mi prehrá krátka spomienka na letisko v Amsterdame, kde dokonalo všetko fičalo. Pomóóóc…!!!!! Zoberte ma naspäť!

Ubehli nejaké minúty. Rada sa nepohýňa. Začínam upadať do zúfalstva a beznádeje. Ale na to nie je čas… Som ja vôbec v správnej rade? Nechávam ležať kufor na zemi a hľadám niekoho v tej divnej veste, kto je z letiska. Keď urobím ale pár krokov vpred, oborí sa na mňa takmer celý dav a všetci kričia: „Hééyyyy! Nepredbiehaj sa … aj my čakáme v rade! „Sory, only information..“, snažím sa im vysvetliť, že sa chcem iba niečo spýtať….

Zrazu sa objaví zase nečakane chlapík a ja to rýchlo využijem na otázku, či som v správnej rade. „Which destination?“, pýta sa.
„Prague? No, this line..“, ukazuje na ešte väčšiu radu.

A som v prdeli!

Nová rada. Nové zúfalstvo. V očiach mám tento krát slzy. Bezmocnosť. Obleje ma opäť pot pri myšlienke – čo potom keď to nestihnem… ??? Chvíľku sa snažím pripojiť na internet cez mobil a hľadať ďalší let, ale tu na letisku je fakt trma vrma. Treba mať oči aj na stopkách… nie je čas ani na plač a ani na zúfalstvo. Ani na mobil a internet. Treba tu byť bdelý… sledovať situáciu.. zatiaľčo stojím v rade, skúšam rôzne mentálne techniky na ukľudnenie. Dýcham. Chvíľku zatváram oči, aby som sa opäť dostala do rovnováhy….. únava.. Očividne ďalšia lekcia ako ustáť aj takú situáciu…

Vzdávam sa… sľúbim si, že ak to nestihnem – nebudem panikáriť. Proste zase nastane iný scénar… a človek nikdy nevie, čo je preňho dobré…

Tomuto systému nerozumiem. Informácie na veľkej tabuli nemajú skoro žiadny význam. Všetko funguje na základe kričajúcich hlášok. To je Fiumicino.

Ufff… dostávam sa na radu. Opäť problém. „Je to ten zrušený let?“,.. „Áno je to presne ten let..“ Dotyčná dlho dlho ťuká do počítača… Napätie. Bezmocnosť po druhý krát…

Jej tvár sa po chvíľke zmení a  podáva mi vytúžený boarding pas… Yes! Ostalo mi asi 22 minút… Utekám… Rýchlo sa snažím pochopiť systém – ako sa dostať na tú moju GATE. Nevidím čísla… Pýtam sa pri každom vchode, kde musím vystáť radu ešte na kontrolu a som tam….

Ok… asi pri tretej sa mi to podarí… A zase iba dúfam, že dotyčná dobre vie po anglicky a že mi poradila dobre… A ovláda čisla… este mi v hlave víria myšliwnky či som dobre. Fourteen a forty sa podobajú…. snáď som to povedala zrozumiteľne..

Ideme hore, dole a po schodoch. Naozaj zvláštna cesta na Gate… Objaví sa tabuľa Prague. Uuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuf….. nádych… výdych. Pozerám sa na tabuľu s úsmevom, … príde rodina s deťmi…. žena objíma muža. „SME TU…“, .. počujem v angličtine, ako si hovoria, že to bolo šialené…..

„Pre mňa tiež, pre mňa tiež“… hovorím im…..

„Chris…. nice to meet you..“…
Rodina z Floridy…. cestovali po Európe. Kufor im nedorazil….

Cesta do Prahy ubehla rýchlo…
Celú som ju prespala. Hlava ma v lietadle konečne prestala bolieť… akonáhle sme sa však priblížili na pevninu, moja bolesť hlavy sa vrátila…..

Praha. Chris and Jackie čakajú somnou pri pásoch na batožinu.
„Máme traumu z kufrov… boli to hrozne patálie…“ Zase musím skonštatovať, že aj ja som už toto zažila…

Chvíľka nervozity. „Ak kufre nedorazia, už máme skúsenosť…“, hovoria a všetci sa na tom smejeme….

„Už rozumiem, prečo si ľudia kufre berú so sebou do lietadla..“, povie Jackie a ustarostene skúmavo hľadá na páse svoje kufre.

Zákon schválnosti však pracuje. Naše kufre pristávajú na páse ako posledné… dlhá chvíľka napätia….

„Uffff… ja mám….“, kričím…
„Aj myyyyyyy… šťastie..“…. kričia spolu… a tlieskajú…..

Praha.. chvíľku dezorientovane pozorujem ľudí s batožinou. Majú tie vybavovania ešte pred sebou….

Ufff… som v Prahe… skoro doma!!!

Odveziem sa na Hlavní nádraží. Tu to už poznám… Odkladám batožinu do skrinky na hlavnom nádraží a spokojne s malou kabelkou vykračujem…

Polievka… je to jedno akú majú!

Dostávam vytúženú polievku. Mňááám…. som zase v polievkovom kráľovstve (-: Je jedno čo to je, len NECH to je!!! ♡♡♡

Vedľa si prisadá staršia pani. „Je tá polievka dobrá..?“, pýta sa…

„Som vďačná za akúkoľvek momentálne…. a som rada, že už sedím tu… v Prahe, na hlavnom nádraží…“, konštatujem…

Pani s úsmevom zdvihne zrak a po chvíli povie: „Mluvíte slovensky, ale asi nežijete na Slovensku ani v Čechách… tu se lidé stěžují, na všecko…“

A mala čiastočne pravdu.. cesty zo mňa urobili iného človeka.. občas je dobré vidieť ľudí, ktorí spia na ulici v krabici… občas je dobré vidieť tú biedu a kriminalitu v rôznych štvrtiach veľkých miest…. ako Amsterdam, Londýn… zdrogovaných ľudí bez domova a nádeje…

A potom … po tom všetkom – je fajn vrátiť sa domov…. prejsť sa po mostoch peši … milujem mosty!

Vrátiť sa domov a upiecť si doma palacinku z kokosovej múky…. natrieť si ju s jahodovým lekvárom a na terase v kľude vychutnať pri sviečke…..

S pocitom, že mám skvelé bývanie a pohodlnú posteľ….

A partnera, ktorý ma zakaždým čaká s otvorenou náručou a teší sa na mňa………

Že robím to, čo ma baví…

Áno.. mám všetko čo pre seba momentálne potrebujem!!! Občas chce človek pre seba viac, ale v skutočnosti často nevidí – čo všetko má… musí na sebe pracovať, ale aj vedieť byť vďačný….

Majte sa a dávajte si na cestách pozor! Majte humor v zálohe a otvorenú myseľ pre iný scenár, ktorý sa môže stať… Užite si to….

Môj phone to po návrate domov nezvládol. Takže o časť obrázkov som prišla….

Nevadí… nie sú dôležité.. všetko mám zapísané v srdci…. ♡

Táto cesta napriek nezdarom priniesla veľa….

1. Objavila som super talianské doplnky pre ženy… neuveriteľne dobrá kombinácia minerálov a bylín… odvtedy objednávam z Talianska.

2. Talianské magnézium je oveľa silnejšie ako slovenské balasty z lekárne. Po návrate z Talianska som totiž vyskúšala slovenské magnézium… Čo nám to tu predávajú? Samé umelé sladidlá…. moje telo hneď spoznalo rozdiel.. bléé!

3. Nevyspytateľnosť života nás učí – ako byť viac v prítomnosti. „To be here“… importante!!!!!

4. Aj keď sa zdá, že je všetko na prd, má to nejaké posolstvo… verte tomu, že áno!

5. Keď ste zúfalí – spomaľte! Poobzerajte sa okolo seba, či Vám niečo neušlo. Možno si všimnete niečo zaujimavé, čo Vám zmení situáciu. Čo Vás posunie, či obohatí. Vnímajte hovorené a aj to nevyslovené…. pozorujte.. a občas na niečo takto aj prídete….

PS: Spoločnosť Alitalia mi náklady za čas strávený v Ríme nevrátila. Letecké spoločnosti majú všetko poistené v zákone…. takže sa peňazí nedovoláte. A kedže taliani v tom čase štrajkovali, peňazí som sa nedočkala. Ako sa vyjadrila  spoločnosť Alitalia: štrajk je bežnou situáciou, ktorá sa deje. A spadá medzi tie, na ktoré sa nevzťahuje reklamácia…..

S láskou ☆Kity☆…

For fun, pre zábavu posielam video Cypriena, fakt vtipné! (-:  Titulky sa dajú meniť v nastaveniach ….. (-:

(Foto k článku – moje.. momentky z Talianska)

♤Článok bol napísaný striedavo, poznámky v mobile, … pokračujúc v hoteli, v lietadle, na letisku a na hlavnom nádraží – Prague♤

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Katarína Lorenčíková

Katarína Lorenčíková

Majka z Gurunu, večná ufónica... hľadačka pokladov v nevšedných všednostiach... Skladateľka, hudobníčka, textárka, speváčka, cirkušantka života.. Našu music nájdeš na www.zabie-pierko.com O mne? Dočítaš sa viac na mojom webe: www.vwala.sk Život je ako tanec! Namaľuj si svoj obraz života.. namaľuj si sny..... Vesmír nie je až taký krutý, aby všetkým splnil ich priania (-: