Denník N

Zavírené myšlienky

„Depresia je porucha duševného ústrojenstva, tak záhadne bolestivá a nepostihnuteľná v spôsobe, akým sa prejavuje vlastnému subjektu, že sa blíži hranici, kde končí akákoľvek možnosť opisu. Preto tiež zostáva takmer mimo dosah chápania tých, ktorí ju neprekonali v tejto drastickej podobe. (W. Styron, Viditelná temnota)

Racing thoughts je anglický výraz, ktorý výstižne opisuje stav mysle človeka počas akútnej fázy psychiatrického ochorenia. Preložiť tento pojem do slovenčiny je podobne náročné, ako vysvetliť subjektívny zážitok z psychózy nezaujatému okoliu. Napriek tomu je tento príspevok venovaný práve zavíreným myšlienkam, pretože bývajú prvým symptómom, pri ktorom je  už jasné, že obdobie remisie vystriedal relaps a čochvíľa myseľ zachváti ničivé tornádo. V tejto fáze človek z vlastnej skúsenosti vie, že je neskoro pýtať si termín na psychoterapiu, alebo zvýšiť frekvenciu fyzickej záťaže. V krátkom čase, kým nie sú chorobou zasiahnuté vôľové mechanizmy, je potrebné navštíviť psychiatrickú ambulanciu a upraviť príjem látok ovplyvňujúcich funkčnosť neurotransmiterov v mozgu.

Dekoncentrácia, ktorú zavírené myšlienky spôsobujú, môže byť pre človeka dlhodobo frustrujúca. Slová bez významu sa vynárajú v hlave a spájajú sa do dlhých reťazcov čiernych myšlienok, fantázií a predstáv ktoré sa točia v mysli dokola a vôľou nejdú zastaviť. Do života prinášajú veľký zmätok a vyraďujú človeka z aktivít, ktoré by mu inak mohli priniesť radosť. Reťazenie slov postupne znemožňuje viesť konverzačný rozhovor, ktorý je pre človeka každým dňom viac stresujúci. Bežné otázky dosajú úroveň náročnosti tých, ktoré sa kladú študentovi na štátniciach. Je takmer nemožné udržať tempo rozhovoru a vnútorné prežívanie začína byť tak intenzívne, že prehlušuje všetky dobre mienené rady zo strany okolia. Postupne sa u človeka prehlbuje neschopnosť viesť plnohodnotný a kvalitný život. Snaha ostať aktívnym sa stáva každodenným zápasom, pre ktorý je nutné vynaložiť čoraz viac síl. Nemohúcnosť je zakrývaná tými najrôznejšími spôsobmi v snahe vyhnúť sa všetkému čo človeka v danej chvíli desí. A to môžu byť úlohy menej či viac náročné, od ranného vstávania, vysávania, vyberania pošty, učenia sa, riešenia medziľudských konfliktov, alebo životných situácií, ktoré sú prežívané ako stresujúce.

Po mesiaci kolotoču v hlave, ktorí spôsobuje nespavosť a skoré ranné prebúdzanie je človek na pokraji svojich síl. Pracovná morálka je na spadnutie a riešiť otázky, či to v zamestnaní povedať alebo nie, nato býva už zväčša neskoro. Už aj širšie okolie si začína všímať zmeny, ktoré sa s človekom dejú, napriek nadľudskému odhodlaniu neprezradiť skutočný zdravotný stav. Je najvyšší čas dať sa vypísať  PN.

Život na PN kvôli chorobe nie je dovolenka a to obzvlášť platí v prípade, keď je človeku zle. Ranné zobúdzanie je sprevádzané plačom a úľavu prinášajú až lieky na spanie. Sny o paralýze tela, dusení, či amputácii končatín sú len špičkou ľadovca, ktorú nevedomie prepustí do tmy a mesačného svitu. Väčšia časť bolesti sa prejaví v psychosomatickej oblasti. Vnútro je rozpálené a dýchanie predstavuje nepredstaviteľnú námahu. Mozog sa poriadne nedokysličuje a na hrudi leží ťarcha litosferických dosiek zemegule. Impulzívne myšlienky spáchať suicidum sa v hlave vynárajú s takou frekvenciou, že ich prítomnosť človeka už nemôže prekvapiť. Absurdita nápadov, akým spôsobom je možné odísť z toho sveta, je jedinou tvorivou aktivitou mozgu. Po väčšinu času človek nemá dosť síl na žiadnu fyzickú aktivitu. V prípade, že ho posledné zvyšky sebazáchovy prinútia poutierať prach, telo mu upadnutím do neprirodzene dlhého a nepokojného spánku dá najavo, že je vo vojne s vlastnou dušou. Po týždňoch naplnených mučivými pocitmi viny, strachu a iracionálnym sebatrýznením, prestáva človek vnímať vlastnú existenciu. Stáva sa svedkom vlastného zániku a zopodiaľ sleduje, ako mu jedna po druhej odchádzajú životné funkcie. Vynecháva lekárom nariadené prechádzky, nevystojí rad v obchode, nevychádza z domu, nedvíha telefóny, neodpisuje na emaily, nedovarí obed a nie je schopný rozplánovať si denný program. Zanedlho prestáva jesť a piť, nie je pri sile dôjsť na toaletu a neumýva sa.

Jeden z najvýstižnejších opisov stavu klinickej depresie je možné objaviť v knihe Viditelná temnotaPaměti šílenství. William Styron, autor Sofiinej voľby a významný spisovateľ, priblížil v nej duševné utrpenie nasledujúco: „Depresia je porucha duševného ústrojenstva, tak záhadne bolestivá a nepostihnuteľná v spôsobe, akým sa prejavuje vlastnému subjektu, že sa blíži hranici, kde končí akákoľvek možnosť opisu. Preto tiež zostáva takmer mimo dosah chápania tých, ktorí ju neprekonali v tejto drastickej podobe.

Odborná literatúra uvádza viacero sprievodných symptómov duševnej poruchy, medzi ktoré patrí aj strata kontaktu s realitou a výrazné narušenie sebadôvery. Tieto emocionálne prejavy sú diagnosticky určujúce a súvisia so  zmenou chemickej rovnováhy v mozgu. Pocit zdravého sebavedomia nie je spojený len so schopnosťou pohybovať sa v spoločenských kruhoch, alebo predniesť slávnostný príhovor. Jeho ďalší rozmer spočíva v nastavovaní zrkadla vlastnej existencii. Pri absolútnej strate sebahodnoty sa zrkadlo rozbije na nekonečné množstvo drobných črepov a človek stratí nástroj pomocou ktorého videl svoj obraz na pozadí. Drvivá väčšina ľudských aktivít je priamo závislá na tom, do akej miery človek verí, že ich zvládne vykonať. V stave psychózy je samotné sebavedomie tak narušené, že jednotlivé veci prestanú dávať zmysel. Ide o rozpad celistvého vnímania sveta a svojho miesta v ňom. Odrazu človek nevie čítať, vypadávajú mu slová, zabúda kde bol a čo robil, stráca prehľad v priestore a čase, prestáva existovať ako integrovaná osoba. Subjektívne prežíva pocit hlbokého odlúčenia a izolácie od okolia a blízkych ľudí, akoby už nebol jeho súčasťou.

Posledná fáza pred súmrakom je tak desivá, že je bežnými slovami, ktoré používame v každodennom živote, takmer neopísateľná. V prípade, že hraničný stav pretrváva, obranný mechanizmus ľudskej psychiky využije extrémne spôsoby, aby sa s ním vyrovnal.  Ľudské vedomie si v tejto fáze volí medzi dočasným odrezaním človeka od toho čo sa s ním deje a trvalým poškodením nervovej sústavy.  Je to fáza, kedy je choroba na svojom vrchole a človek má pocit, že sa zblázni. Baudelaire tento stav opísal vetou: „Pocítil som závan krídiel šialenstva.“  Subjektívne človek prežíva, akoby sa celý svet a veci v ňom spomalili. Podnety prichádzajú z veľkej diaľky a sú silnej intenzity, farby sú výraznejšie a zvuky hlasnejšie. Chuť už nie je cítiť. Bolesť je tak silná, že je človeku fyzicky zle. Na skrývanie príznakov už nie je dostatok síl. Svaly stuhnú a sliny nejdú prehĺtať. Človek je uväznený v nekonečnom slede dní, ktoré plynú bez toho, aby sa v nich striedal noc a deň. Nekonečný pocit viny, strachu a vnímania samého seba je tak narušený, že pochybuje o vlastnej existencii a o existencii sveta okolo neho. Nespoznáva sa v zrkadle a telo prestáva počúvať pokyny z mozgu. Nedokáže sa hýbať, nerozpráva, nespí, neprijíma potravu a cíti už len nekonečnú prázdnotu. Leží v posteli a všetko sa zleje do jednej hodiny, ktorá by mohla byť večnosťou. Mozog prestáva fungovať a vedomie sa vypína..

Recidivujúce duševné ochorenie je boj z ktorého nevychádzate ako víťaz, ani ako porazený. So skutočnými následkami v reálnom živote, ktoré duševné ochorenie prinieslo sa budete pasovať ešte dlho potom. Ovplyvní to váš život v každej jednej dôležitej oblasti. Stratíte prácu, priateľov, partnera, možnosť založiť si rodinu a pocit kontroly nad životom. Otvorí sa pred vami úplne iný svet, ktorý nebudete mať s kým zdieľať. Stretnete sa s nepochopením, zľahčovaním, stigmatizáciou a budete niesť zodpovednosť za to, začo reálne nemôžete. Obráti to váš život naruby a nebudete o tom môcť hovoriť, leda ak v terapii. Epizódy budú prichádzať bez upozornenia a v tom najmenej vhodnom čase. Dlhé mesiace strávite na psychiatrickom oddelení a v čakárni u lekára. Váš život bude ako hojdačka medzi dvoma pólmi. Miera utrpenia, ktorú zažijete sa nevyrovná žiadnemu z dôvodov, ktorý vám ju „spustil“. A čo je najhoršie, nikto z nás nie je voči tomuto ochoreniu imúnny. Buďme, prosím preto k ľuďom s duševným ochorením, tolerantní a láskaví.

Príspevok bol písaný na základe vlastnej skúsenosti a s cieľom zvýšiť citlivosť verejnosti voči ľuďom s duševných ochorením. V súčasnej dobe existuje množstvo odborných článkov, ktoré približujú psychické poruchy opisom symptómov. Patria medzi nich: neschopnosť tešiť sa, nesústredenosť, únava, poruchy príjmu potravy, poruchy spánku, psychomotorické zmeny a pod. Sú to ale vonkajšie prejavy, ktoré sa dajú do istej miery kvantifikovať a merať. Menej je už tých, ktoré opisujú subjektívne prežívanie chorobou postihnutého človeka, ktoré ostáva pred okolím mnohokrát skryté. Preto som sa rozhodla, podporiť svojim článkom zverejňovanie individuálnych životných príbehov ľudí, ktorí trpia duševným ochorením.

Teraz najčítanejšie

Alice Wolf

Je pre ňu dôležité objavovať pravdu, skryté významy a neustále baží po vyššom poznaní. Čiernobielych okuliarov sa snažila zbaviť pomocou kariéry výskumníčky, aby nakoniec zistila, že tam kde neplatia akademické slobody, nemôže naplno slúžiť veda v prospech spoločnosti. Miluje knihy a aktívny šport. Rada pláva, lyžuje, bežkuje, chodí do hôr, na bicykel a korčule.