Denník N

Ako naučiť leva jesť zeleninu

Exif_JPEG_420
Exif_JPEG_420

Cezhraničná korupcia, najmä pranie špinavých peňazí, je nepochybne závažný súčasný problém. Ako môže pomôcť občianska spoločnosť v boji proti týmto nešvárom? O tom bola konferencia, ktorá sa konala 19.-20. júna v Prahe v CEELI inštitúte. Nasledujú najzaujímavejšie príspevky z tejto konferencie. Myslím si, že takéto výberové záznamy z konferencií môžu niekoho zaujať a niekomu či niečomu pomôcť. Väčšinou sú tieto informácie na Slovensku neznáme, a niektoré – ak sú pravdivé – veľmi šokujúce. Tiež je smutná pravda, že tieto informácie, a najmä súvisiace diskusie, sa väčšinou strácajú vo vzduchu, resp. nešíria sa ďalej.

Bálint Magyar (na ilustračnej foto), bývalý minister školstva, poslanec a sociológ, autor známej ale kontroverznej knihy Post-Communist Mafia State o orbánovskom Maďarsku (kniha bola preložená do angličtiny, a prekladá sa do nemčiny aj ruštiny), argumentoval, že nemôžeme bojovať s korupciou, ak nerozumieme režimu v danej krajine. Maďarsko označil za jediný mafiánsky štát v EÚ. Medzi ďalšie mafiánske štáty (v zmysle dominancie vzťahov patrón-klient) zaradil Čiernu Horu, Macedónsko, Rusko a Azerbajdžan. Magyar analyticky rozlíšil tri úrovne korupcie: drobná korupcia, čiastočný únos štátu (korupcia systematicky zasahuje najvyššie úrovne štátu), zločinecký štát (nejde o oligarchizáciu alebo organizovaný zločin všeobecne, ale štát je chápaný a využívaný ako politický podnik, organizovaný zločinecký štát, t.j. privatizovaná forma parazitického štátu). V rámci poslednej skupiny ale treba rozlišovať, že nie všetky zločinecké štáty sú súčasne aj mafiánske štáty. Napríklad Bielorusko je podľa Magyara autokratický, ale nie mafiánsky štát. Nech to je už akokoľvek s touto kategorizáciou (trochu mätúcou), Slovensko asi patrí do druhej skupiny, Maďarsko podľa Magyara patrí do tretej skupiny, a v rámci tejto skupiny do autokratickej mafiánskej podskupiny štátov. Zdá sa, že to je horšia kategória ako Bielorusko. Magyar to rozoberal ďalej tak, že napríklad arabské štáty – emiráty na Blízkom východe, sú založené na rodinnom klanovom systéme, ale Maďarsko navyše uplatňuje nepokrvný klanový systém, tzv. adoptovanú politickú rodinu. Niečo k tomu napísal po anglicky tu.

Problémom tejto poslednej (pod)skupiny je, že bojovať s korupciou sa tu zdá byť nemožné – je to ako učiť leva jesť zeleninu. Výsledkom bude, že lev zožerie chovateľa či krotiteľa, tvrdí Magyar. Podporu režimu môže zabezpečiť napríklad asi 400 firiem, ktoré štát presunul do rúk „adoptovanej politickej rodiny“. Okrem toho štát používa propagandu a pranie špinavých peňazí legalizovaným spôsobom. V takomto režime sa okrem oligarchov vynára nový typ hráča – poligarch, čo je kombinácia politika a podnikateľa (na Slovensku sme ich nazývali mečiarovskí privatizéri). Legalizáciu korupcie zabezpečujú tzv. corruption brokers (právnické firmy a lobisti, nám je asi najznámejší prípad odsúdeného lobistu/poradcu M. Dalíka v Česku). Korupčný systém neznamená len privatizáciu alebo presun zdrojov do vybraných spriaznených rúk, ale aj následne špecifický štátom legalizovaný spôsob výpalníctva.

V Maďarsku sa vraj rozhodnutia prijímajú mimo formalizovaných a legitímnych orgánov, v rámci tzv. „chief´s patron´s court“. Magyar však pripúšťa existenciu kvázi-demokratických procedúr. Tento vzťah je nám tiež známy zo stredovekej histórie, keď rôzni miestni aj celoštátni vládcovia mali svoj okruh poddaných, zaviazaných stúpencov a obdivovateľov. V prípade Maďarska je zaujímavé, že ideológia nehrá rozhodujúcu úlohu, ale slúži aktuálnym záujmom. Zaujímavé je, že Magyar vidí tzv. Európske fondy ako jeden z hlavných zdrojov financovania „mafiánskeho štátu“ v Maďarsku, najmä vo forme predraženého verejného obstarávania. Okrem toho, že väčšina opozičných voličov si myslí, že korupcia je centrálne a systematicky organizovaná, myslí si to aj tretina voličov vládnej strany FIDESZ. Dokonca 7 % voličov FIDESZu si myslí, že Maďarsko je mafiánsky štát. Podstatne viac voličov FIDESZ si stále myslí, že Maďarsko je „západná demokracia“ alebo „občianska demokracia“. Magyar spomenul, že Orbán razí voči EÚ podobnú predstavu ako aj niektorí ďalší politici vo východnej Európe.- dajte nám peniaze, a nestarajte sa do nás.

Sarah Chayes uviedla, že americkí politici, diplomati a ich sprievod sa riadia veľmi prísnymi pravidlami pri prijímaní zahraničných darov. Ako príklad uviedla osobnú skúsenosť, keď všetky drahé hodinky značky Rolex, ktoré celej delegácii daroval arabský šejk, museli odovzdať hneď pri nástupe do lietadla. Povolené sú len drobné dary do presne určenej hodnoty daru. Ale existujú horšie a ťažšie postihnuteľnejšie formy cezhraničnej korupcie, napríklad miliónové alebo až miliardové dary rôznym nadáciam, ktoré založili politici alebo ich príbuzní.

Anastasia Kirilenko uviedla, že spolupráca s Ruskom v tejto oblasti je komplikovaná. Ruské úrady síce spolupracujú, ale zvláštnym spôsobom – zahltia žiadateľov o informácie obrovským množstvom informácií – najmä balastu, a/alebo im dlho trvá, kým odpovedia. V poslednej dobe ale napríklad francúzska prokuratúra vydala pokyny menej dbať na diplomatické ohľady pri vyžadovaní spolupráce s Ruskom v boji proti praniu špinavých peňazí.

Halyna Senyk tiež poukázala na problém s politickým krytím tzv. podnikateľov. Aj rakúske štátne orgány začali konať v prípade „politically exposed persons“ len po opätovnom upozornení zo strany protikorupčných aktivistov. Podľa jej názoru je takmer nemožné odhaliť veľkú politickú korupciu. Kľúčovými faktormi môžu byť také nepredvidateľné faktory ako napríklad úspešná spolupráca prokurátorov, založená na osobnom vzájomnom poznaní. H. Senyk spomínala aj diskusie v Európskom parlamente o znížení hranice „konečných vlastníkov výhod“ (the final beneficiary owners). Pre Slovensko bolo zaujímavé jej konštatovanie (vo svetle známeho vyhlásenia ministra vnútra), že kde existuje veľká politická korupcia, tam existuje aj malá korupcia. Stevan Dojčinovič v diskusii k tomuto príspevku poznamenal, že je možné nájsť konečného vlastníka výhod. V takýchto prípadoch býva veľa sprostredkovateľov, čiže ak sa odhalí jeden, stačí to na odhalenie celej prepojenej siete.

Dmitry Berežkov informoval o tragickom prípade vyháňania pôvodných obyvateľov ruského severu kvôli záujmom ťažobnej spoločnosti. V tejto súvislosti akoby šport bol typickým spojivom oligarchov so skorumpovanými politikmi. Kým v Rusku je to tzv. nočný hokej, v Maďarsku to je futbal (a zdá sa, že aj na Slovensku).

Claudia M. Postelnicescu sa pokúsila vysvetliť prečo rumunská spoločnosť vyšla protestovať do ulíc vo veľkom počte v roku 2017, ale nie v roku 2012. Dôvodom bol podľa jej názoru nahromadený spoločenský kapitál, t.j. nahromadená nespokojnosť s dianím v spoločnosti. Novšie a komplexnejšie informácie k tomuto sú tu.

Daniela Mineva ukázala zaujímavé tabuľky – prieskumy verejnej mienky, podľa ktorých „corruption pressure and involvement“ (podiel ľudí, ktorí boli požiadaní o úplatok a aj ho dali) je najvyšší v Albánsku, najlepšie výsledky dosahujú – možno prekvapujúco – Turecko a Chorvátsko. Vo viacerých súvisiacich  protikorupčných ukazovateľoch (corruption dynamics, 2014-2016) sa zlepšujú najmä Čierna hora a Srbsko, zhoršujú sa Macedónsko a Bosna a Hercegovina. Z hľadiska corruption pressure sa zlepšuje situácia v Bulharsku, Čiernej Hore a v Srbsku. Celkovo sa dajú trendy charakterizovať ako kolísavé, a ťažko vysvetliteľné. Ako možné príčiny sa uvádzajú nedostatočné protikorupčné opatrenia (ale nestačí legislatíva), únos štátu a cezhraničná korupcia. Najpesimistickejší ohľadom možností odstránenia korupcie boli Albánci a Bulhari, najoptimistickejší boli Turci.

Jedna z diskutujúcich navrhovala, v reakcii na prezentáciu, že by sa nemalo zmiešavať úplatkárstvo s korupciou, prípadne by sa mal výskum zamerať aj na korupciu vo vrcholovej politike.

Konstantin Džultaev prezentoval zaujímavé pokračovanie negatívnej sovietskej tradície v súčasnom Rusku, keď korupcia má formu poskytovania vysokokvalitnej, často zahraničnej, zdravotnej starostlivosti pre vybraných funkcionárov. Tieto výdavky, na jednu osobu rádovo aj v státisícoch EUR, sa často zahmlene vykazujú ako „iné výdavky.“ V niektorých prípadoch došlo k odsúdeniu skorumpovaných ľudí, kedže sa našli zahraniční svedkovia, ktorí potvrdili, že išlo o korupciu.

V rámci večernej diskusie investigatívnych novinárov vystúpil Antonio Papaleo. Svoj nekompromisný individuálny boj so zločincami vysvetlil tým, že v židovskej tradícii na udržanie „nie lepšieho sveta, ale aspoň nie horšieho sveta“, je potrebné mať „určitý počet čestných ľudí.“ Inými slovami, „robím to, lebo niekto to musí robiť.“. Antonio bol napadnutý v Thajsku, a hoci sa nedalo dokázať, že išlo o pomstu, Thajsko prijalo zákon „na pomoc cudzincom v problémoch, ktorý má prezývku „Papaleov zákon“. Zaujímavé je, že jeho počin sa stretol s minimálnym záujmom v Taliansku, odkiaľ pochádza, ale má omnoho väčšiu sledovanosť na YouTube v rámci slovenskej verzie. O jeho prípade bola moja prezentácia, ktorá poukázala na nepresnosti, ktorej sa môžu dopúšťať investigatívni novinári pri vysvetľovaní nečinnosti alebo údajne nesprávnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní. Je tragédiou, že napriek veľkým odhaleniam a zabráneniu prania veľkého množstva ukradnutých peňazí, v súčasnosti sa Antonio musí živiť najmä ako šéfkuchár. Antonio spomenul aj problém „bearer shares“, .t.j. akcií na meno, ktoré sú pravdepodobne jedným z hlavných nástrojov umožňujúcich cezhraničnú korupciu. Antonio tiež zvýraznil význam „follow the money“ pri boji proti korupcii, t.j. prístup uplatnený zabitým prokurátorom Giovannim Falcone-m.

Podobne skepticky vyznelo vystúpenie Milorada Ivanoviča, ktorý podľa vlastných slov už 20 rokov ako novinár bojuje proti korupcii, proti tým istým ľuďom, ale výsledkom je, že oni bohatnú, a on je chudobnejší a chudobnejší…. Ukázal prvé stránky denníka Informer, blízkeho vláde, ktorý v tretine tituliek informuje o Rusku alebo o Putinovi, prevažne pozitívne. Na jeseň, v rámci investigatívneho projektu European Investigation Collaborations Milorad plánuje zverejniť dôkazy o ruskom financovaní malých pravicových strán v Srbsku. Metaforicky povedal, že Srbsko má hlavu v Bruseli, ale srdce v Rusku. Spomenul aj tragikomický neúspešný  pokus o prevrat v deň volieb v Čiernej Hore, na ktorom sa zúčastnila skupina starých a chorých ľudí bez zbraní. Rusko (alebo nejakí ruskí nacionalisti) s tým muselo mať niečo spoločné podľa informácií uniknutých zo srbských tajných služieb. Koniec koncov, následne traja údajní ruskí agenti boli vypovedaní zo Srbska. Paradoxne, Milorad to označil za veľmi dobre naplánovanú operáciu. Ďalej uviedol, že podľa jeho informácií ruská vojenská výzvedná služba má hlavnú zahraničnú, resp. európsku základňu v Sofii, kým ruská civilná výzvedná služba má hlavnú zahraničnú, resp. európsku základňu práve v Belehrade. V Belehrade na to slúži agentúrne krytie Sputniku, kde pracuje asi niekoľko desiatok zamestnancov s platom niekoľkonásobne vyšším ako je miestny priemer.

Stevan Dojčinovič zase tvrdil, že macedónske tajné služby informovali o zasahovania nielen Ruska, ale aj Srbska do macedónskych záležitostí. Prirovnal Srbsko k mafiánskemu štátu. Ako príklad uviedol, že tesne po parlamentných voľbách v Srbsku v apríli 2016, buldozéry v noci zrúcali celú jednu ulicu v Belehrade. Telefónna sieť bola znefunkčnená, ale polícia vraj aj tak mala pokyn nezasahovať. Pozadie prípadu vyšlo najavo, keď sa rozhovorila manželka primátora, ktorá sa s ním rozvádzala. Kritizoval EÚ za nesprávnu politiku voči regiónu, keď sa uprednostňuje stabilita na úkor právneho štátu.

Aj Michail Maglov, ktorý sa predstavil ako nezávislý vyšetrovateľ a nie investigatívny novinár, musel utiecť z Ruska do Litvy kvôli svojej práci, presnejšie, aby nemusel svedčiť proti ruskej opozícii, s ktorou spolupracoval na protikorupčnom projekte Municipal Skener (spolu s neskôr zavraždeným B. Nemcovom). Michail Maglov sa pochvalne vyjadril o českých verejných registroch, ktoré mu umožňujú získať informácie aj o majetku Rusov ale aj iných korupčníkov z krajín bývalého ZSSR v Česku (veľmi atraktívne sú pre korupčníkov nehnuteľnosti v Karlových Varoch). Ako vlastníci sú v 50% uvedené firmy, v 40% skutoční priami vlastníci a v 10% vzdialení príbuzní. Michail ako svoju motiváciu uviedol, že je to pre neho hobby a protest proti tomu, akým smerom sa uberá Rusko. Na otázku, či by nechcel tiež byť kuchárom, odvetil, že už takú skúsenosť má….

Marius Laurinavičius považuje korupciu za menší problém ako kleptokraciu, t.j. inštitucionalizovanú korupciu. Tvrdil, že Putin používa kleptokraciu ako nástroj hybridnej vojny („weaponising cleptocracy“).  Boj proti kleptokracii zo strany Západu považuje Putin za nebezpečný, lebo podrýva základy jeho režimu. Kritizoval aj USA, kedže majú viac schránkových firiem (shell companies) ako dvadsať ´dalších najväčších daňových rajov. V boji proti kleptokratom treba začat s prostredníkmi (právnici, bankári, realitní agenti, investorské imigračné schémy, lobisti, …).  Marius nie je stúpencom absolútnej transparentnosti, ale prístup k údajom by mali mať príslušné štátne orgány.

Atanas Čnobanov citoval tajné uniknuté správy amerického veľvyslanectva v Bulharsku, podľa ktorých 7 z 20 najväčších bánk v Bulharsku je zaanagažovaných do prania špinavých peňazí. Ironicky, Bulharská národná banka chcela investigatívny portál bivol.bg potrestať za zverejnenie tejto informácie. Atanas ukázal časť dokumentu, kde vystupoval tzv. biely kôň, ktorý slúžil spolu s rumunským partnerom na prepranie rumunských peňazí cez bulharskú banku už v roku 2012.  V súčasnosti v Bulharsku ide o iný škandál, kedy jedna banka poskytla akože úvery  – celkovo asi 200 – v hodnote cca 1 miliarda EUR (cca 10 % HDP) v podstate ako formu „nenávratných“ pôžičiek. Za požičiavateľmi, rôznymi firmami, je väčšinou jeden konečný vlastník. Je zaujímavé, že o tejto udalosti na Slovensku vlastne nič nevieme.

Marco Mazzoni považoval politickú nestabilitu ako hlavný faktor ovplyvňujúci ovplyvňujúci korupciu v Taliansku, Rumunsku a Maďarsku. V diskusii zaznelo, že Maďarsko sa ale zdá byť až príliš stabilné. Rovnako kontroverzné bolo jeho tvrdenie, že sú to skôr politické kritéria ako žurnalistické, ktoré profesionálne motivujú žurnalistov v týchto krajinách.

Anna Staziano poukázala na limity vedeckej analýzy zistením, že kým v Taliansku a Maďarsku jestvuje jasná súvislosť medzi množstvom článkov o korupcii  vnímaním korupcie, v Rumunsku to tak nefunguje. Priama skúsenosť s korupciou má vplyv na vnímanie spravodajstva o korupcii len vo Veľkej Británii a Rumunsku. V diskusii padla otázka, či analýza založená na dennej tlači je najhodnejším postupom na takéto výstupy, kedže Taliansko je známe malou čítanosťou dennej tlače.

Pavel Antonov prezentoval odporúčania pre investigatívnych žurnalistov. V súvislosti so zdrojmi odporúčal spoľahnúť sa na osobnú intuíciu. V prípade Snowdena žurnalisti z rešpektovaných médií čakali mesiac, kým ho kontaktovali, aby neboli vystavení tlaku úradných miest.

Viac o programe konferencie je aj tu.

Verzia 01, dátum publikovania: 20.7.2017 /dátum poslednej úpravy: 24.7.2017     Počet slov: 2018

Teraz najčítanejšie