Denník N

Diagnóza F 33.3

V rodinnom živote nasledoval čas nepochopenia, zranení, odcudzenia aj chodenia okolo horúcej kaše. Najbližšie okolie prestáva s chorým komunikovať, lebo nevie ako. Všetko sprevádzajú výčitky, obavy, emócie a stres. Menia sa kompetencie, štruktúra, dynamika vzťahov i očakávania voči chorému. Je to nepochybne čas, kedy záťaž príbuzných presahuje kompenzačné mechanizmy rodiny. Ak nepríde pomoc z vonku, starostlivosť o duševne chorého prekročí hranice únosnosti a systém sa rozpadá.

Mala som 16 rokov a študovala na gymnáziu. Aktívne som tancovala, cestovala a budovala celoživotné priateľstvá. Melancholická a uzavretá povaha stiahla moju pozornosť k štúdiu humanitných predmetov a blízkou sa mi načas stala  filozofia, dejepis, sociológia a biológia. Študijným prospechom by som svet nedobila, zato intenzívnym prežívaním a počtom prečítaných kníh mi mohol konkurovať len málokto. Bolo by to tak aj zostalo nebyť toho mrazivého rána niekedy uprostred novembra. V ten deň som totiž nevstala z postele a neprišla do školy. Prepadla mi záloha na triedny výlet a do konca roka som si už do školskej lavice nesadla. Veď  bol problém dôjsť si na toaletu, zapnúť sveter, alebo umyť vlasy. Zakrátko sa prevalili počty neospravedlnených hodín a zhoršený prospech v škole. Vyučujúci i rodičia sa pýtali, ale odpoveď neprichádzala. Bolo mi  jedno čo sa deje okolo. Posledné zbytky energie som musela investovať do  boja o holú existenciu.  Začal sa kolotoč odberov krvi, vyšetrení štítnej žľazy, konzultácií s internistom aj všeobecným lekárom…

Diagnózu psychiatrickej poruchy nikto v rodine nečakal. Len mne sa uľavilo, že na moje symptómy existuje pomenovanie, hoci z úst lekára som verdikt počula až o pár rokov neskôr. Predsa len dospievanie je obdobím, kedy je priskoro človeka zaradiť na okraj  spoločnosti. Čierny pes, ktorého som za sebou už pár rokov na vodítku ťahala, konečne zmenil svojho pána a starosť oň sa presunula na rodičov. Dal im veru zabrať obidvom. Vzhľadom k tomu, že ani jeden z nich sa predtým osobne o duševne chorého človeka nestaral, boli plní otázok na ktoré neexistovala odpoveď. V snahe nezničiť moju kariéru a budúcnosť, nevešali problémy na nos širšiemu okoliu. Uvedomovali si už vtedy veľmi dobre, aká stigmatizácia sprevádza človeka o ktorom vyjde najavo prítomnosť duševného ochorenia. Odpovede hľadali v knihách a v rozhovoroch s psychológmi, sociálnymi pracovníkmi, lekármi a terapeutmi.

V rodinnom živote nasledoval čas nepochopenia, zranení, odcudzenia aj chodenia okolo horúcej kaše. Najbližšie okolie prestáva s chorým komunikovať, lebo nevie ako. Všetko sprevádzajú výčitky, obavy, emócie a stres. Menia sa kompetencie, štruktúra, dynamika vzťahov i očakávania voči chorému. Je to nepochybne čas, kedy záťaž príbuzných, presahuje kompenzačné mechanizmy rodiny. Ak nepríde pomoc z vonku, starostlivosť o duševne chorého prekročí hranice únosnosti a systém sa rozpadá.

Šetrne a citlivo rodičom psychiater povedal, aby si so mnou nerobili veľké plány. Zázrak bude, ak dokončím školu a zmaturujem. Mne vtedy nikto nepovedal nič, ale nehnevám sa. Naozaj. Teraz už viem, že prognózu zdravotného stavu môže v tomto medicínskom odbore predpovedať len ten, kto má krátku prax a  málo diagnostických  skúseností. Údaje o opätovnom vzplanutí choroby sú štatisticky síce vyčísliteľné, ale kto dopredu vie,  na ktorú stranu priepasti ho život postaví? Komentáre lekárov boli preto veľmi vágne a neisté, zhodli sa len v  jednom. Psychiatrické ochorenie je celoživotné, epizódy sa môžu opakovať a človek sa má vyhýbať všetkému stresu, vyčerpaniu a námahe. Zariaďte si milý čitatelia, podľa toho, svoje plány v osemnástich. Nasadili mi lieky na úzkosť, spanie, jedenie, bludy i paniku. Jediné čo zo mňa zostalo bol tras rúk, zášklby svalov, 15 kíl navyše a neistá budúcnosť.

Prvé vzplanutia choroby zvyčajne máva dramatický priebeh. Bez ohľadu nato, akú diagnózu lekári nakoniec stanovia, väčšina z psychických porúch sa začína v mladom veku. Existujú výskumy, ktoré zachytávajú údaje o najvyššom dosiahnutom vzdelaní ľudí, ktorí trpia duševnou poruchou. Len máloktorým sa podarí dokončiť prerušené štúdium, držať v ruke maturitné vysvedčenie, či dokonca promovať. Odborníci upozorňujú, že s výškou inteligencie má toto číslo len pramálo spoločné. Duševná porucha sa môže prejaviť u hocikoho a nikto nie je imúnny. Čím skorší je nástup ochorenia a čím viac sa epizódy opakujú, tým horší býva priebeh choroby. Väčšina duševných porúch je diagnostikovaná počas mladej dospelosti. Svoje vie urobiť aj životný štýl, experimentovanie s drogami a nadmerné požívanie alkoholu. Toleranciu stresu u človeka ohrozujú konfliktné medziľudské vzťahy, či faktor  osobnej predispozície pre ochorenie.

Zo školy som odišla s maturitným vysvedčením a oproti spolužiakom bohatšia o  životnú skúsenosť. Bola som vydesená do špiku kostí s jedinou túžbou – vymazať z pamäte dva roky života. Do mesiaca som vysadila všetky lieky – a že ich bolo naozaj hodne. Počas nasledujúcich piatich rokov som stihla ukončiť magisterské štúdium, nájsť toho pravého, vydať sa, vystriedať pár zamestnaní, uspieť v prijímačkách na doktorandúru a to najdôležitejšie – život mi to doprial bez liekov a ďalšieho prepadu. Bola som si taká istá sama sebou, že prvotné príznaky som ani nepostrehla. Že ide o ďalšie vzbĺknutie choroby, nato ma upozornili až zavírené myšlienky… a o tých som už predsa písala…

Teraz najčítanejšie

Alice Wolf

Je pre ňu dôležité objavovať pravdu, skryté významy a neustále baží po vyššom poznaní. Čiernobielych okuliarov sa snažila zbaviť pomocou kariéry výskumníčky, aby nakoniec zistila, že tam kde neplatia akademické slobody, nemôže naplno slúžiť veda v prospech spoločnosti. Miluje knihy a aktívny šport. Rada pláva, lyžuje, bežkuje, chodí do hôr, na bicykel a korčule.