Denník N

Také obyčajné dievča

Kristína Zaťková je zamestnaná, vysokoškolsky vzdelaná mladá žena. To, čo sa môže mnohým zdať samozrejmé, nebolo pre ňu vôbec jednoduché.

Kristína sa narodila predčasne v siedmom mesiaci tehotenstva s detskou mozgovou obrnou: „Mám DMO spastický syndróm, čo v podstate znamená, že mám postihnuté končatiny, horšie sa mi kráča. Mala som v tomto prípade vlastne obrovské šťastie, keďže detská obrna má neskutočné množstvo foriem a každá ďalšia je horšia ako tá ktorú mám ja. Nemám nijaké mentálne postihnutie ani rečovú vadu, vlastne sa mi len horšie chodí. Mám dvojča, ktoré ale našťastie nemá žiadne zdravotné znevýhodnenie.“ Kristínino detstvo bolo ako každé iné, hlavne vďaka jej mame, ktorá v nej vytvorila vieru, že môže dokázať čokoľvek. „Už ako dieťa ma veľmi zaujímalo písanie, aj keď som ešte nevedela písať. Vymýšľala som rôzne príbehy a nútila celú rodinu, aby ich zapisovali. (smiech) V tej dobe som sa mojej mamy spýtala, kam chodia na vysokú ľudia, čo radi píšu. Odpovedala žurnalistika a to rozhodlo o mojom ďalšom smerovaní pretože od prvého ročníka na základnej škole som bola rozhodnutá, že sa stanem žurnalistkou.“

Keď mala sedem rokov, rodičia ju zapísali na integrovanú základnú školu. „Boli tam decká so zdravotným znevýhodnením, ale aj decká, ktoré boli zdravé. Mali sme tam vytvorenú sieť podpory, do ktorej spadali napríklad špeciálni pedagógovia a pedagogičky. Bohužiaľ, ale táto integrácia nebola úplná. V každej triede boli dvaja žiaci a žiačky so zdravotným znevýhodnením, takže sa normálne zúčastňovali vyučovania, ale napríklad v družine, kde sa konali voľnočasové aktivity sme boli už separátne.“ Ako hovorí, na jednej strane to bolo fajn pretože získala mnoho priateľov a priateliek. Na druhej strane sa ale stávalo, že Kristína alebo jej známi a známe boli často vyčleňovaní alebo otvorene šikanovaní. „Myslím, že by bolo lepšie, keby boli zdraví a zdravotne znevýhodnení žiaci a žiačky spolu aj mimo vyučovania, lebo práve počas hier by zdraví žiaci a žiačky mali príležitosť naučiť sa nevnímať zdravotné znevýhodnenie svojich spolužiakov a spolužiačok ako niečo čudné a negatívne.“

Na strednú školu Kristína väčšinou spomína v dobrom. „Išla som na gympel a tam už spolužiaci a spolužiačky nemali s mojím hendikepom žiadny problém. Skôr naopak, pomáhali mi, kde sa dalo. Raz sme napríklad šli do Prahy na exkurziu a chalani ma vyniesli až na hrad, nemusela som urobiť ani krok.“ (smiech) Negatívnym momentom na strednej a ďalej aj na vysokej škole bolo pre Kristínu, keď sa na ňu niektorí ľudia pozerali ako keby tam vôbec nemala byť. „Často som mala pocit, že niektorí starší ľudia si myslia, že by som nemala študovať, pretože sa aj tak nedokážem zamestnať a mala by som radšej sedieť doma, aby som nebola na očiach.  Tento prístup je na Slovensku bohužiaľ dodnes. Raz som sa stretla s matkou, ktorá mala tiež postihnutého syna. Bolo to v čase, keď som už končila bakalára a ona mi automaticky začala tykať a pýtala sa ma, že za čo som sa vyučila. Keď som jej povedala, že vlastne ešte študujem na vysokej škole, tak bolo vidno ako ju to veľmi šokovalo, že chodím na výšku.“

Predtým ako sa Kristína dostala na vysokú školu si zažila častokrát nezmyselnú byrokraciu. „Mám problém s jemnou motorikou a ak píšem perom je to často nečitateľné a navyše je to pre mňa bolestivé. Chcela som preto výnimku pri prijímacom pohovore, aby som mohla písať na počítači, keďže súčasťou bolo aj napísanie eseje. Bolo mi povedané, že si mám vybrať, čo vlastne chcem študovať, pretože počas žurnalistiky nemôžu stále robiť nejaké úľavy. Komunikácia s univerzitou prebiehala tak, že si ma prehadzovali medzi sebou a nedostala som žiadne vyjadrenie, či  mi tie prijímačky prispôsobia, alebo nie. Nakoniec som ich teda robila klasicky, bez úľav a potom keď som odovzdala esej, vedúci katedry povedal, že je tu jedna študentka, ktorá zo zdravotných dôvodov môže písať o 15 minút dlhšie. Ale povedal to, až keď videl, že som skončila a nemohla som to využiť. Pripadalo mi to tak, že na jednej strane urobili všetko preto, aby dodržali zákon, ale na druhej strane ma tam nemuseli zobrať, pretože vytvorili podmienky, pri ktorých predpokladali, že  neurobím. Nakoniec som ale prijímačky spravila a bola som prijatá. Na druhej strane, učitelia a učiteľky boli perfektní a dalo sa s nimi dohodnúť, keď som napríklad potrebovala 5 minút naviac pri písomnej skúške, tak s tým nebol problém.“

Potom ako úspešne dokončila bakalárske štúdium sa vyskytla šanca na štúdium vo Veľkej Británii a Kristína neváhala. „Študovala som v  meste Lincoln. Hoci je to naozaj malé mesto, bolo kompletne bezbariérové. Pravidelne som tam videla množstvo ľudí na invalidných vozíkoch, ktorí chodili po meste bez akejkoľvek asistencie, pretože si to mohli dovoliť. Neboli tam obrubníky alebo poškodené chodníky a do verejných budov bol taktiež bezbariérový prístup. Keď mi oznámili z univerzity, že ma vzali tak mi zároveň napísali, aby som im poskytla potvrdenia o zdravotnom stave a zoznam vecí, s ktorými budem potrebovať pomôcť. Hneď ako som tam prišla tak som sa stretla s koordinátorkou, ktorá so mnou vypracovala individuálny študijný plán.“  Život v Lincolne sa oproti životu na Slovensku líšil aj v ochote ľudí pomôcť. „Ani som nemusela požiadať a hneď sa našli ľudia, ktorí sa pýtali s čím mi treba pomôcť. Na Slovensku ľudia častokrát nevedia, že mi môžu jednoducho pomôcť. Stačí sa len opýtať. Tých, ktorí sa spýtajú, je stále málo, ale verím, že aj vďaka tomuto blogu budú ľudia čoraz odvážnejší a ponúknu svoju pomoc tým, ktorí ju potrebujú, či už sa jedna o pomoc pri prechode cez cestu alebo odnesením tácky v jedálni…“

S Amnesty sa Kristína prvýkrát stretla už počas strednej školy. „Všimla som si nejakú petíciu a zdalo sa mi neuveriteľné, že niečo takéto môže pomôcť. Začala som si zisťovať viac o organizácii a veľmi sa mi zapáčila. Keď som sa počas bakalárskeho štúdia rozhodovala čo ďalej, inklinovala som k tretiemu sektoru, pretože som sa počas štúdia začala venovať dobrovoľníckym aktivitám a Amnesty ma lákala hlavne vďaka tomu, že má taký široký záber a venuje sa viacerým témam.“

Kristína sa hneď po príchode na Slovensko rozhodla, že sa stane Živou knižkou. Prvú skúsenosť s knižnicou zažila počas Divadelnej Nitry. „Chcem byť živá kniha, pretože si myslím, že je dôležité ukázať verejnosti, že ľudia so zdravotným znevýhodnením naozaj nie sú večné deti, ale že môžu študovať, pracovať, založiť si rodinu, žiť svoj život samostatne a byť v ňom úspešní. Stačí, ak im spoločnosť vytvorí na takýto život vhodné podmienky, napríklad odstránením bariér v mestách a na školách či v iných verejných budovách.“  

Autor: Martin Sýkora
Blogy nemusia nevyhnutne reprezentovať názory, postoje alebo politiky Amnesty International.


amnesty-banner
Živé knižnice majú silu sprostredkovať príbehy ľudí ako je aj ten Yasminin a to všetkým tým, ktorí by sa s ňou vo svojom živote možno ani nestretli a ich názor by bol vytváraný len na základe skreslených informácií z médií. Na to, aby sme mohli pomocou Živých knižnice naďalej pomáhať búrať predsudky na školách a vo verejných priestoroch však potrebujeme aj Vašu podporu. Prispejte na organizáciu Živých knižníc TU:
https://www.dobrakrajina.sk/sk/projekt/precitaj-zivu-knizku-a-buraj-predsudky

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/