Okrem Gálfyho viedol výpravy na Everest aj geograf a cestovateľ František Kele. Snažil sa v nich spájať športové horolezectvo s vedecko-výskumnou činnosťou. Horolezecký cieľ naplnila v roku 1984 dvojica Zoltán Demján a Jozef Psotka so šerpom Ang Ritom, žiaľ, „Juzek“ – ako volali kamaráti Jozefa Psotku – sa z vrcholu nevrátil a spí svoj večný sen pod svojou osudovou horou.

Partiu vedcov okrem Františka Keleho tvoril jej vedúci Ján Drdoš, ďalej Peter Mariot, Rudolf Midriak a František Zatkalík. Okrem početných odborných prác a štúdií, ktoré pomohli pri organizovaní ochranárskych aktivít pod Everestom, po návrate vydali obsažnú populárno-náučnú publikáciu Národný park Sagarmatha s podtitulom Šerpovia a ich krajina pod Mount Everestom. Patrí medzi najcennejšie knihy v mojej pomerne bohatej knižnici.

V knihe približujú geologické pomery a štruktúru prírodnej krajiny, ako aj jej využívanie ekonomickou aktivitou človeka. V závere definujú hlavné zásady ochrany krajiny pod Everestom tak, aby sa zachovala v čo najprirodzenejšej podobe aj pre ďalšie generácie. Navrhujú obmedzenie pasenia na strmých svahoch, ktorých stabilizáciu treba riešiť zalesňovaním. Rozšírenie lesných plôch je dôležité aj z hľadiska udržania vodných zdrojov a rýchlorastúce dreviny môžu zabezpečiť dostatok energie pre vysokohorské osady. Turistický a horolezecký ruch usmerniť tak, aby čo najmenej zasahoval do prírody pod Everestom, pričom je nevyhnutné odstrániť odpad v základnom tábore a pri ďalších expedíciách nekompromisne trvať na tom, aby si vlastné odpadky zniesli do vyhradených miest v nižších polohách. Kniha vyšla pred 30 rokmi a mnohé z navrhovaných opatrení boli za ten čas zrealizované.

Národný park Sagarmatha (nepálsky názov Mt. Everestu) chráni územie s rozlohou 1 148 km² od 2 845 m n. m. až po vrchol vo výške 8 848 m. Na tibetskej strane naň nadväzuje chránené územie Čomolungma (tibetský názov najvyššej hory sveta). Na východe susedí s národným parkom Makalu Barun a na západe s chráneným územím Gauri Šankar. V roku 1979 ho zapísali do zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO. V roku 2002 k nemu pribudlo ochranné pásmo s rozlohou 275 km². Na území parku žije okolo 6 000 Šerpov a ročne sem príde okolo 30 000 turistov a horolezcov. Nepálska armáda, ktorá dohliada na park, sídli v Namche Bazare, kde je aj návštevnícke centrum.

Podľa nadmorskej výšky sa krajina mení od zalesnenej miernej zóny (asi 3 % rozlohy) v subalpínsku zónu nad 3 000 m n. m. a alpínsku zónu nad 5 000 m (69 % plochy). V zalesnenej časti prevládajú brezy, borovice himalájske, jedle, bambusy, rododendrony. V subalpínskej zóne dostávajú dreviny trpaslíčí vzhľad, pribúdajú machy a lišajníky a približne vo výške 5 750 m je hranica trvalého snehu.

V parku žije vyše sto druhov vtákov, medzi nimi aj bažant korunkatý (Lophophorus impejanus), ktorý je nepálskym národným vtákom, a jeho príbuzný Ithaginis cruentus. Až vo výškach 3 500 – 5 000 m môžeme vidieť poletovať čavky, ktoré poznáme aj z európskych veľhôr: žltozobú (Pyrrhocorax graculus) a červenozobú (Pyrrhocorax pyrrhocorax). Bohatá je aj cicavčia fauna: kabar pižmový (Moschus moschiferus), snežný leopard – irbis (Panthera uncia), himalájsky čierny medveď s bielou „náprsenkou“ (Ursus thibetanus laniger), sympatická panda červená (Ailurus fulgens), himalájsky druh tahra (Hemitragus jemlahicus), ktorý je vzdialeným príbuzným divej kozy s hmotnosťou 135 – 180 kg, himalájske vlky, i opice langury.

Foto: HBW Alive