Setoovia nie sú tajomní, len nám nikto nerozumie a my si to pestujeme, hovorí Evi

S názvom Värska som sa stretla už v Tallinne na letisku, keď som si kupovala vodu. Bola jemne slaná, nemám také rada, ale čo už, išiel mi autobus.

Až v ňom mi doplo, že predsa do dediny Värska chcem ísť. Dôvodom nebola minerálna voda, ale menšina Setoov, ktorá žije v juhovýchodnom cípe Estónska pri ruskej hranici.

Šatka pre vydatú, uzol vpravo pre ženáča

Je to malebný kraj, mierne vlnitý prevažne zalesnený s obrovskými borovicami a brezami. Medzi nimi z machu vyrastajú lesné jahody, čučoriedky a kuriatka. Ale množstvo čučoriedok a množstvo kuriatok. Romantika ako z Mrázika, čakáte, že vybehne Ivan s medveďou hlavou.

Dedina Värska je rozťahaná a rozložená pri jazerách Orsava a Värska, ktoré postupne prechádzajú do obrovského Peipsi/Čudského jazera.  Na jej hornom konci je skanzen, kde sa dá dozvedieť o ich živote nielen v minulosti, ale aj v súčasnosti. Jeho zamestnanci totiž ochotne odpovedajú na všetky otázky. Naozaj na všetky.

Evi má cez štyridsať, je oblečená v ženskom pracovnom kroji, ktorý pozostáva z bielej blúzy, modrých plátených šiat s červeným lemovaní,. Správne by mala mať aj šatku, ktorá by jej zakrývala celé vlasy.

„Iba slobodným dievčatám mohol trčať spod šatky vrkoč, keď sa žena vydala, musela mať hlavu celú zahalenú, nesmel trčať ani vlások.“

Ako moslimky hidžáb? „Áno, je to to isté. Dokonca aj naše dievčatá museli od určitého veku nosiť šatky,“ dodáva so smiechom a vraj nie som jediná zo Západu, ktorá to podotkla.

To zo Západu, ma pobavilo, najmä keď som si spomenula na vodiča autobusu, ktorý sa po informácii, že som zo Slovenska, zasmial a povedal: „Nastupujte, vy z tej rovnakej postsocialistickej klietky.“

Muži to mali jednoduchšie, ženáča od slobodného sa dalo rozoznať podľa toho, na ktorú stranu mal zauzlený opasok – ak vľavo, bol slobodný, uzol vpravo hovoril o tom, že je zadaný.

O jazyku sa nežartuje

Setoovia vyznávajú na rozdiel od Estóncov, ktorí sú zväčša luteráni, pravoslávie. V každom dome preto nesmie chýbať v kúte ikona so sviečkami.

Ide však o ugrofínsky národ, o ktorom sa historické pramene len dohadujú, kde sa tu vzal. Podľa niektorých sú pozostatkom pôvodných baltických kmeňov, podľa iných na toto územie prišli po 7. storočí.

Čo je však isté, kresťanstvo prijali až v 15. storočí, keď spadali pod Novgorodské kniežatstvo. Aj popri ortodoxii však stále vyznávali svojich pohanských bohov.

O jazyku sa tu nežartuje. Oficiálne je setočtina len dialektom spadajúcim do skupiny baltofínskej, ale Setoovia sa pred 15 rokmi na kongrese rozhodli, že je jazykom. Zvykla sa spájať s voruštinou, čo je jazyk, ktorým sa hovorí v neďalekom Voru a okolí, ale Setoovia to odmietli.

Na poznámku, že nápisy na sprievodných tabuliach pri exponátoch, ktoré sú v estónčine aj setočtine (tretí je aj v angličtine), sa až tak veľmi navzájom nelíšia, sa mi dostalo trpezlivého niekoľkoslovného vysvetlenia, že to sa mi len zdá. Priazeň som nestratila, asi preto, že som zo Západu.

Jedno je však isté, že Setoom (ale ani tým, čo hovoria voruštinou), keď hovoria svojím jazykom, nikto nerozumie. V kombinácii s niektorými ich zvykmi ich Estónci označujú za čudných alebo tajomných.

„Nuž, nikto nevie, odkiaľ sme prišli, nie sme tajomní, nerozumejú nám Estónci ani Rusi. Takže ich môžeme ohovárať po setosky,“ smeje sa Evi.

Stará mama Evi bola Setoska, starý otec bol Estónec, prisťahoval sa zo Saaremy, ostrova, ktorý leží na západnom pobreží. Evi po setosky rozumie, aj rozpráva, ale doma so svojimi deťmi už nie.

V období samostatnosti od cárskeho Ruska po roku 1920 sa setočtina chvíľu aj učila v školách, pokým Estónsko opäť Sovietsky zväz v roku 1944 „neoslobodil“.

Za posledných 24 rokov sa setočtina opäť učí na základných školách vo Värske, Mikitamäe a Obinitsy. Deťom prednášajú aj o zvykoch a folklóre a najmä špeciálnych piesňach leelo, ktoré som si však nevypočula. Spievajú sa totiž viachlasne a s Evi mi ich nemal kto predniesť. Jej kolegovia sa hanbili.

Poľnohospodári a remeselníci

Setoov je podľa Evi v Estónsku okolo päť- až šesťtisíc, odvolávala sa na ich vlastný prieskum a aj na čísla z posledného sčítania ľudu, kde sa prvýkrát mohli ľudia hlásiť aj k Setoom. Celkovo sa k nim vo svete hlási okolo 15-tisíc ľudí.

Pôvodní Setoovia boli poľnohospodári, živili sa pestovaním pšenice, zemiakov, šošovice, cibule. Tomu zodpovedali aj remeslá – boli kováči, tesári, ale aj hrnčiari. Časť sa venovala aj rybárčeniu na jazerách. Ženy okrem prác na poli tkali látky aj koberce. Mali aj svoje vlastné vzory, ktoré využívali na krojoch.

Na bežnom hospodárstve zvyčajne žilo okolo desať ľudí – starí rodičia, ich dospelé deti a vnúčatá. Doma zvyčajne po sobáši zostávalo to z detí, ktoré bolo treba – nemusel to byť syn. Často sa stávalo, že ak bolo doma prevažne viac mužov, odchádzal syn k svokrovcom na hospodárstvo, ak im chýbala mužská ruka. A naopak.

Všetci žili v jednej izbe, iba ak boli bohatí, mladí si po sobáši postavili dom na hospodárstve.

Ak by ste chceli ochutnať miestnu špecialitu, môžete, varia ju priamo v skanzene v reštaurácii. Volá sa seto paks puder a je to vlastne zemiaková kaša s krúpami, opraženou cibuľou a nadrobno posekaným údeným mäsom. Ale skutočne len mierne postrašeným, lebo ako vraví Evi, Setoovia boli chudobní.