Denník N

12.7.-17.7.

Deň pred mojim odchodom do Bosny bolo výročie masakru v Srebrenici.

40 minút mi trvala cesta busom z gymnázia domov, keď som bol ešte adolescent. 40 minút som čakal na zákrok u zubára. 40 minút varila mama večeru. A tých istých 40 minút trvá let z Bratislavy do Tuzly, mesta, ktoré bolo pred 22 rokmi hlavným cieľom moslimských otcov, synov utekajúcich pred smrťou v podobe srbských vojakov, taktiež otcov a synov. Pristávaciu plochu lemovali slamené balíky. Trávnatu časť letiska asi využíva miestne družstvo na kŕmenie dobytka. Pred kontrolou identifikačných dokladov som sa dal do reči s dievčatami zo Stupavy. Taxík vo trojici vyjde lacnejšie. Vošli sme do haly. Tá pôsobila ako čakáreň u doktora. Aj čo sa týka rozmerov, aj zápachu. Do nosa mi prenikol nemocničný závan a na chvíľu som mal pocit,že oproti idúci zamestnanec letiska mi nesie RTG pľúc. Len zamkol dvere,aby do toho istého lietadla nastúpili pasažieri z vedľajšej miestnosti. Pás na batožinu, ktorý sa skrýval za búdkami na kontrolu dokladov, slúžil asi aj na prepravu zmrazených tiel rovno do pece v krematóriu. Celé to letisko situované za dedinou pripomínalo multifunkčné zariadenie, len aby prežilo. Rozmenili sme si peniaze v menjačnici. Do Tuzly sa dá dostať taxíkom, autobusom č.11 alebo prenajatým autom. Bus č.11 jazdí z dediny, ale hľadanie autobusky sme vzdali. Taxík pre troch = pohoda. Nemám rád ten pocit, keď si človek zloží batožinu, nasadne do taxíka a v tom zacíti ojeb. „20 €.“ „Ich habe gehört, dass es 20 marks(10€) kostet.“ „Nein“. A tým naša debata skončila. Neviem, či som čakal niečo v štýle ”Áno, máte pravdu. Pomýlil som sa. Nechcel som vás ojebať, nemyslite si.“ Dievčatá vzadu prikývli na sumu 7€ na osobu a išlo sa do Tuzly. Vyhodil ma na autobuske, oni pokračovali v ceste. Zakýval som a vybral sa do nákupného centra, kúpiť si SIM. Nákupné centra stierajú národnostné rozdiely. Tie isté globálne značky a obchody. Tu sa všetci usmievali a služby fungovali, tak ako majú fungovať. Pani v novinovom stánku mi pomáhala s aktiváciou SIM poldruha hodiny, za čo si vyslúžila Ferrero Rocher. Nemecky vedela plynulo. A nielen ona, nakoľko veľa obyvateľov Bosny utieklo do nemecky hovoriacich krajín počas vojny alebo tam jednoducho pracovali. Kúpil som si pečivo, 10 deka salámy, syrovú nátierku, vodu a dezinfekciu na ruky s vôňou kokosu. Je dôležité mať pri dlhšom cestovaní osamote zbalené niečo, čo ti vonia. Kokos môžem. Voňavá vzpruha pre môj organizmus. Sadol som si obďaleč sochy vojaka symbolizojúceho výhru nad fašizmom. Teraz slúžil už iba ako tieň pre bozkávajúci sa párik za jeho chrbtom. Natlačil som do seba desiatu. Na slnku to do mňa veľmi nešlo, ale niesť to so sebou som nemienil. Silu som potreboval, nakoľko ma čakalo hľadanie hostelu v Sarajeve. Pred odchodom som si dal kávu za 50 centov. Čašník, ktorý postupne strácal chrup sa na mňa usmieval od ucha k uchu. Úsmev je základná črta ľudskosti a hoc je nedokonalý o to viac ho človek ocení. Plán cesty sa zmenil, potom čo mi jeden z dvojice vodičov oznámil, že autobus spoločnosti Globtour smeruje až do Mostaru. Globtour sľuboval wifi, klímu a WC. V buse 25 stupňov, z klímy vychádza mierne teplý vzduch, WC nefunguje, ale má to wifi. To som zistil až potom, čo som sa zobudil. A podľa všetkého som to wifi využíval sám a nikto zo 16 ďalších pasažierov to v tom teple nevyskúšal. Šľapalo jak matroš v Smer-SD. Chcel som sa zobudiť až v Mostare, ale nešlo to. To peklo som si musel odžiť na vlastné oči. 6 hodín cesty. Saláma vypotená po necelých dvoch hodinách. Trenčianska pohoda po troch hodinách. Dediny v Bosne pripomínali tie slovenské, len miesto kostolných veží boli opornými bodmi minarety. Niektoré mešity pripomínali vesmírne základne v Star Wars a ich rôznorodosť smerom k Sarajevu eskalovala. Tam sa vyprázdnili a doplnili tekutiny všetkých pasažierov, vrátane mňa. V autobuse som si dokúpil lístok do Mostaru, keďže ten predošlý platil len do Sarajeva. Zabukoval som si nocľah. V Mostare sa ku mne pripojil Španiel, ktorý hľadal hostel. Pracoval pre Ryanair. V starom meste sme si dali pivo. Vybral notes. Prelistoval 10 strán so slovami, že si tam značil všetko čo musí v Mostare a v okolí vidieť, zjesť, navštíviť. Chystal sa tam stráviť 4 dni. Ukázal som mu jednu stranu, plnú škrtaníc, kde boli zapísané len dátumy a poväčšine hlavné mestá štyroch krajín, ktoré chcem navštíviť počas 40 dní. Ostatné sa vyplní samo. ”You don’t care, man.” “Yes, i don’t”. Našiel som svoj hostel Backpackers. Privítala ma žena, ktorú by som určite obsadil do balkánskej telenovely ako jednu z najlkladnejších postáv. Mama všetkých cestovateľov. Dala mi uterák. Ukázala izbu. Prezliekal som sa, keď do izby vkročili dve odporkyne Trumpa z USA. Nezávislačka z Minnesoty mala vyholené boky na Mohawk štýl a na cestách je už skoro rok. Dievča z Pensylvánie učila predtým deti utečencov vo Viedni. Mali sme spoločnú tému, okrem kritiky amerického volebného systému, Trumpa a pod. Ostatné veci sme prebrali na večeri v reštaurácií Irma-Tima (č.1 na TripAdvisor). Dal som si pljeskavicu. Mleté mäso ako v hamburgeri, v strede ružové, so zeleninou, fetou a ajvarom. To chceš. Na pivo sa ku nám pridal aj Španiel, ktorý pred mesiacom prestal húliť. Uvedomil si, že sa vie dobre vyspať aj bez toho a klamal len samého seba. Hľadal spôsoby ako si ospravdlňovať svoju závislosť. Ale to už je minulosť. Však počkaj keď prídeš do Španielska a ponúknu ti haš z Maroka. To len bude skúška, pomyslel som si, ale fandil som mu. Všetci sme ho vypočuli, Američanky na to reagovali a ja som zaspával. Psychologické okienko amiga z Pyrenej bolo posledným bodom prvého dňa. Cestovanie osamote je istý druh psychohygieny, nakoľko stretávaš ľudí, ktorých už podľa všetkého nikdy nestretneš a ktorí, ti za ten krátky čas venujú dostatočnú pozornosť nakoľko si pre nich nový a nepopísaný objekt. Cestovateľská komunita je jedna z najuprímnejších a najotvorenejších komunít vôbec. Témy sú rôznorodé, určite nie plytké. Je to ako spoveď, len bez odpustenia. To už musíš vykonať ty sám. Ráno som si dal kávu pod oknami hostela. Mojim dnešným cieľom bola návšteva pútnického miesta Medjugorie. Potreboval som morálne povzbudenie, nakoľko mi pravé oko „pokuľhávalo“ kvôli nedávnej operácii. V autobuse som staršiu ženu, ktorá si ku mne prisadla, pohostil keksmi. Zo slušnosti si vzala jeden. Mamička, stojaca s kočiarom v medzere pri zadných dverách odmietla, ukazujúc na brucho. Asi pretočený apendix, usúdil som potmehúcky. Serpentíny, kopce. Taký chorvátsky terén. Slečna za okienkom medzi horami, čo je preklad obľúbeného pútnického miesta aj medzi Slovákmi, ma navigovala ku kostolu. Svätou vodou som si potrel oko a následne ostal na rozbehnutej anglickej kázni o dare viery a jej skúškach v podobe neľahkých životných situáciách. Viera je neuveriteľný dar, ktorý je potrebné rozvíjať. Nadupaný informáciami z infocentra som sa vybral na púť. Cestu už od zastávky lemovali obchody s typickými kresťanskými suvenírmi až po tie atypické v podobe murárskych klobučikov a nafukovacích cestovateľských vankúšov s podobizňou Panny Márie. Nasledovala poľná cesta pomedzi vinice. Nízke stromy využívali miestny predavači vyšívaných obrusov ako tieň. V jednej z viníc sedela zúbožená žena. Začala otázkou “Do you speak english?” Potom ukazovala na nohu a spomenula aj operáciu. ”I ´ll pray for You ”. Rozplakala sa ešte viac. Cestu mi skrižovali slovenské pútničky. „Prečo cestuješ sám, vo dvojici sa modlí lepšie.” ”Nie som sám.” Pravda. Aj keď človek cestuje sám, stále sa s niekým stretne, porozpráva, minimálne opýta na smer. Len je nazávislý, riadi sa momentom. Na pol ceste som si dal espresso a stretol rodinu z Humenného, ktorá to mala z dovolenky v Chorvátsku na skok. Mama, sociálna pracovníčka v nemocnici, pôsobila pokorne. Porozprávali sme sa o spoločnej pracovnej oblasti. Pred kamenným výstupom na Podbrdo, kde sa údajne zjavila Ježišova mama, nakoľko stanovisko Vatikánu je stále negatívne, som sa od rodiny oddelil. Výstup po kameňoch nepravidelných a ostrých tvarov mal svoje čaro. V človeku stúpanie vyvolalo pocit ozajstného putovania, kde musel vynaložiť úsilie. Chvalabohu netrvalo mi to 40 rokov ako Mojžišovi. Na hore objímal muž kríž, ostatní kľačali, sedeli otočení smerom k soche Márie, ktorú darovala Južná Kórea s posolstvom mieru na Kórejskom poloostrove. Na chvíľu som sa stal členom komunity plnej prosieb za svojich blízkych, priateľov a seba. Takže ak sa ti od stredy v živote darí, vieš prečo. Naspäť som išiel ovešaný suvenírmi ako miestny kostolník. Na cestu som si zobral vankúš do lietadla v prípade, že by som sa ocitol bez nocľahu. Nech je aspoň hlava vyššie ako telo. Takže o relatívne pohodlie tela mám postarané. A kríž som si kúpil, aby som sa mal čoho chytiť, keby niečo.
Takže o relatívne pohodlie duše mám postarané. Duševné zdravie je v dnešnej dobe podkopávané viac ako inokedy, tak je potrebné si ho podopierať rôznymi piliermi. Autobusár sa zľutoval a počkal ma. „Mostar?“ „Yes“. Nasadol som. Tentoraz Globtour splnil 2/3. Len WC nešlo. Wifi a klíma fungovali. V Mostare som si dal čevabčiči a pivo. Sprcha. Staré mesto je vydláždené lesklými kameňmi. Pre ženy v opätkoch to bola výzva. A zrazu sa ich pyšná chôdza zmenila na rehabilitáciu po autonehode pričom barle nahradili priatelia alebo múry budov. Starý most, klišé Mostaru, bol zničený počas vojny, zrekonštruovaný v 2003. Pohľad naň ma upokojoval. Cestou od mosta k mostu, pod most mi križovali ulicu miestni a turisti zo všetkých kútov sveta. Skupinka moslimiek v nikáboch si kúpila zmrzlinu. Vzhľadom k tomu, že majú odhalené len oči je aj tak jednoduchá disciplína ako lízanie zmrzliny, aby ste nemali zalepené ruky a zašpinené šaty obrovskou výzvou. Narýchlo si nadvihovali hornú časť nikábu,
aby sa mohli dostať k osviežujúcej chuti, pričom urobili jemný predklon na pravú stranu s hlavou otočenou k zemi, aby im nikto nevidel tvár. Pripomínalo mi to jemné cviky Zory Czoborovej v Teleráne pred 15 rokmi. „A ideme dievčatá! Jemný predklon vpravo. Pootočíme tou panvičkou. Hlavičku smerom dole a lížeme zmrzlinku.“ Prišiel čas na čevabčiči. Obsadil som stôl pre 4, nakoľko nič pre jedného nebolo. Prisadla si ku mne poľská rodina. ”To nežječe. To dužo. Tri ruzne ja by sproboval”, usmernil otec matku so synom pri výbere večere. „Na pewno šalatke s kurčakem?“ Žena prikývla. Poľština má blahodárne účinky. Pripomína mi pol roka života v Lodži. S hlavou rodiny som hovoril po anglicky, keďže moja poľština je vymyslený jazyk, aj keď rozumiem viac ako 60 %. Môj skromný odhad. Témy boli rôznorodé: mladí ľudia a možnosti, ekonomická situácia pri Bialystoku, chorvátske ceny, autom na Balkán.Poľský učiteľ angličtiny v materskej škôlke sa dal do rozhovoru so ženou od vedľajšieho stola pôvodom z Bosny, ktorá pracuje v Chicagu. Rozhovor viedli v poľštine, nakoľko má ona veľa kolegov z Poľska. Podľa mňa aj Adam a Eva sú pôvodom z Poľska. Poliak mi objednal ďalšie pivo. Keď som mu v skratke porozprával svoj príbeh, pretlmočil ho žene a povedal, že v tridsiatke nebudem mať čo ľutovať a môžem sa usadiť. Poľskú rodinu nahradili pri stole dánske študentky. Vymenili sme si tipy, zážitky a odobral som sa smerom k starému mostu, kde som sa usadil na múre. Pozeral som sa na kríž, ktorý sa týči nad mestom. V pozadí sa z minaretu ozývalo muzeínovo zvolávanie na modlitbu a imámov hypnotizujúci hlas. „Allah akbar. “ Na hosteli som sa dohodol s modrovlasou Škótkou, ktorá je proti Brexitu a za škótsku nezávislosť, že ráno navštívime „sniper tower“. Bývala banka v Mostare sa stala strategickým miestom pre ostreľovačov počas vojny. Pozostatok vojny je teraz atrakciou pre cudzincov. Pripojila sa k nám aj Američanka z Minnesoty, ktorá zmeškala spoj smer Berlín. Dve nezávisláčky rozoberali stav spoločnosti v oboch krajinách. „Everything changed.“ Zakončili to. Steny budovy sa stáli plátnom pre ľudí z celého sveta. Spoza mreží boli viditeľné graffiti a smeti. Nasledovali sme Trumpovu odporovateľku; jedna z dvoch vecí, čo som s ňou mal spoločné. Tá druhá bola návšteva Bosny. Ona ako jediná poznala cestu, keďže to bol jej druhý výstup. Preliezol som múr ako prvý. Podal som ruku Škótke, ktorá mala krátke nohy. Zrazu na mojej ruke viselo 80 kíl škótskej nazávislosti. Koleno sa mi vrylo do múru. Vyliezla. Ranu na kolene som si hneď vydenzifikoval. Američanka to dala bez problémov antilopím skokom. Nápis „Baby Jesus wasn ´t born in Lacoste shirt“ odštartoval dráhu citátov na stenách. Odpadkov tam bolo za 4 vlečky Tatrovky. Nestretli sme ani jedného potkana. Na počudovanie. V Mostare žijú rozmaznané potkany. Na prízemí bolo veľa miestností. Nezávislačky vchádzali do každej z nich. Napil som sa vody a pohyboval som sa po najväčších z nich. Škótka si fotila asi každú PET fľašu, ktorú našla. Po 25. minútach sme sa vybrali na 1. poschodie. Na medziposchodí vítala návštevníkov maľba horrorového klauna. Na 1. poschodí sa opakoval scenár z prízemia. Po 10. minútach som oznámil svojim dočasným kolegyniam, že ich počkám na streche. Zaujímal som sa o výhľad, aj keď mám strach z výšok. Ostatné poschodia boli otvorené. Menej miestností a popri schodisku sa nachádzali dve výťahové šachty. Schodište bolo dostatočne široké, avšak vonkajšia strana bola otvorená bez steny. Skĺznutiu pohľadu dole som sa neubránil. Miestni akurát zdobili svadobné auto. Široké schodisko sa zmenilo na lano pre akrobatov. Mierny závrat. Taký som mal naposledy, keď som liezol na mnou jediný absolvovaný tatranský štít – Jahňací. Pustil som si Slayer-Raining blood. „1. schod, 2. schod, už som blízko, už som tam.“ Túto formulku odvahy som odriekaval, až kým som sa neocitol na najvyššom poschodí. Potom ma už čakal len železný rebrík obkolesený železným oblúkom ako na vysokých komínoch. Problém by to nebol ani pre fagana z 5.A, lenže ja som mal so sebou batožinu na 40 dní. Rozumej preplnený batoh Vans, na ktorom som mal namiesto skejtu vankúš v tvare podkovy. Ten sa mi opakovane zasekával v oblúku. Vyšiel som na samotný vrch. Výhľad bol skvostný. Sadol som si ku tagmi a inými nápismi pokreslenej búde. Do očí mi udrel čiernym sprejom napísaný názov kapely Slayer. Asi niekto pri výstupe zažíval rovnaké pocity. Vytiahol som notes, ktorý som hneď odložil. Len som sedel. Nechýbalo mi nič. 25 minútové súkromie mi narušili Škótka s Američankou, ktorá mala okolo ruky obmotané káble. Pravému oku sa nepáčili poveternostné podmienky, ktoré boli na streche intenzívnejšie. Turisti z Chicaga sa na streche zdržali tri minúty a zliezli dole. Poberiem sa aj ja. Pri rozlúčke ma Škótka oslovila s ponukou, či im nepomôžem obtočiť kábel okolo výťahovej šachty. „Why?“ „ART, man.““No.“ Odmietol som. Mám rád alternatívne umenie. Ale toto už bola alternatíva alternatívy.Silené. Schádzal som dole. Anus sa mi jemne stiahol od strachu. Preliezol som múr a sadol do podniku Korzo. Palacinky s nutelou boli na tanieri pohodené laxným spôsobom ako pre psa. Tak to mám rád. Dve kávy k tomu. 2,50 €. Vypýtal som si heslo na wifi od čašníčky, aby som si zabukoval letenku do Tirany a hostel v Sarajeve. Heslo: Osem osmičiek. Nebola vyholená a vedľa sedeli moslimovia, ale aj tak som sa pri zadávaní hesla cítil, že sedím vo vestibule úradu VÚC BB kraja. Kotlebovi sa muselo čkať. Bus do Sarajeva sľuboval wifi, klímu a telku. Išla len klíma. Opúšťal som Mostar. V ušiach the Xx. Zaspával som. Začali prvé sny, keď ma zo spánku pretrhla hlava rotvajlera, keďže spolusediaca mala kašeľ ako pes, ktorému sa v krku zadrhlo ľudské ucho. Rotvajlera preto, lebo len pred chvíľou som dočítal status polície SR o tom ako príslušníci polície 21 výstrelmi zabili dvoch rotvajlerov, ktorí zaútočili na ženu. A ten kašeľ túto udalosť oživil v mojej hlave. V Sarajeve som si dal rumpsteak za 4€. Nie, nebol to ten rumpsteak, ktorý ťa napadol. A aj mňa, keď som si to objednával. Boli to tenké pásiky 10-ročného hovädzieho, mastné a ovegetené. Zjedol som všetko. Už ostanem verný pljeskavici. Lebo mleté mäso ťa nesklame. Nevieš čo tam kuchár pomlel, ale ak je správne okorenené, tak ti to je jedno. Bez GPS by som svoj hostel nenašiel. Bol to rodinný dom. K bráne ma navigoval sused. Zazvonil som. Na balkóne sa objavil muž s prelepeným okom, v polorozopnutej flanelke. Otvoril bránu. Na dvore bola odparkovaná dodávka a malý VW. V búde ležal robustný labrador. V spoločnej izbe som počkal na jeho dcéru. Dala mi uterák, ukázala posteľ v sedemmiestnej izbe, prehodila pár slov. Za 7€ v pohode. Taká vidiecka pohoda a pohostinnosť v meste. Nešiel som už nikam. Okolo 23:00 došli spolubývajúce. Francúzsky. Vegetariánky. Ich cieľom boli všetky múzeá v Sarajeve. Ráno som si kúpil čučoriedky, černice a marhule na miestnom trhu. Zjedol som ich v parku nad centrom mesta. Dal si kávu. Túlal som sa asi 3 hodiny. Cestou popri rieke som pomohol vystúpiť dedovi o paličke z taxíku. Treba byť všímavý voči okoliu. Čas na pljeskavicu. Prisadol som si ku mladej rodine zo Sarajeva. Tá odišla a vystriedal ju starší pár z Tuzly. Nie som nadšenec múzeí, ale tu v Sarajeve je absolvovanie min. jedného z nich, ktoré sa týka vojny ľudskou povinnosťou. Človek sa musí intímne zoznámiť so zlom, aby ho vnútorne prežil. Vojny nie sú len informácie a fakty o tom kto proti komu, kde a koľko mŕtvych. Tie čísla si premeň na reálne utrpenie ľudí. Človek sa musí spoznať intímne so zlom formou hlbokého vcítenia sa, aby ho už nikdy nezopakoval v takých rozmeroch. Lebo je pekné, že na otázku, či by si bol schopný podieľať sa na zverstvách proti ľudskosti odpovieš NIE, ale človek je viac prispôsobivý ako by sa zdalo (Milgramov experiment). Aj ľudia v Rwande, Nemecku, Bosne žili v relatívnom mieri. Až pokiaľ im vládnuce sily nevykreslili obraz nepriateľa v podobe ich susedov, ktorí boli prekážkou k ich životnému šťastiu. A ľudia im uverili. Galéria Srebrenica 11/07/95 je rozdelená na dve časti. Sedel som pred fotografiami mŕtvych ľudských tiel. Sedel som pred temnými, čiernobielymi fotografiami a pozeral na ne. Aby to pre mňa nebol len fakt. Na plátne sa premietali výpovede žien, ktoré opisovali posledné dni kedy naposledy videli svojich mužov a synov. Najviac sa nevedia zmieriť s tým, že ostali v tom chaose ticho. A naivne dúfali… Druhá časť múzea patrí obliehaniu Sarajeva, ktoré trvalo viac ako 1400 dní. 1400 dní v totálnej izolácii a pod drobnohľadom ostreľovačov. Život sa zmenil na prežívanie, tak ako u mnohých ľudí dnes a to nie je vojna.
Cestou na hostel som počúval temáticky song Zlo som ja od Čadu. Stretol som Dánky z Mostaru. Ukázal som im reštauráciu, kde sme strávili dobrú pol hodinu. Porovnávali sme naše spoločnosti a iné luxusné témičky sa niesli vzduchom. Debata bola prerušená momentom, keď si jedno z dievčat cez sklo všimlo, že kuchár má v ústach cigu. Nemal som potrebu tomu venovať pozornosť. Odprevadili ma po križovatku. Rozlúčili sme sa. Na hostel došiel Rakúšan spoznávajúci Balkán. Ráno 4. deň mi žena muža, ktorý ma privítal, pripravila Turka s honosným servisom. Zabukoval som si ubytovanie v Istanbule a vydal sa na horu Trebovič, kde sa nachádzala opustená bobová dráha z OH 1984. Človek okamžite pochopí prečo obliehanie Sarajeva trvalo viac ako 1400 dní. Sarajevo je obkolesené kopcami vysokými asi ako Kriváň v očiach slovenských fašistov. Čiže niečo okolo 1600 m.n.m. Miestni ma ochotne navigovali. Niektorí priateľsky tľapkali po mojom ramene, aby som bol opatrný. Už som bol blízko lesa. Prevýšenie, ktoré som zdolal za 1,5 km boli asi 900 m. Predavačky v mixpotravinách som sa spýtal, či idem správne. Porozumel som, že tade nemám ísť, lebo v lesné sú míny. Mám ísť naspäť a potom odbočiť doľava. Jej muž tvrdil, že míny vidno a že boli aj takí, čo tade prešli bez explózie. Skúsim to. Žena neustúpila a trvala na mojom obrate. Mladícka nerozvážnosť vs ženská opatrnosť. Otočil som sa. Cesta dole bola tak strmá, že keby sa mi podlomili kolená, tak sa kotúľam doteraz. V ušiach mi hral nový Čad, konkrétne Štvaná zver. Na tieto podmienky sa táto výbušná rytmika veľmi hodila. Bol to môj pohon. Na rázcestí som si dal banán a praclíky. Od posledného obývaného domu viedla kľukatá cesta cez les. Popri ceste sa rozprestierala zničená budova, akých je tu v Bosne mnoho. Pri nej na parkovisku stál slovinský pár, ktorý tiež hľadal to čo ja. Ukázal som im cestu na GPS, oni ma za odmenu hodili autom po hlavnej ceste až k cieľu. Prešli sme spolu celú bobovú dráhu, na ktorej sa miesto športovcov v kombinézach premávali turisti. Slovincom som dal tipy, čo nemajú vynechať v Mostare. Na konci dráhy sme si sadli a kecali dobrú pol hodinu. Rozlúčili sme sa spoločnou fotkou. Naspäť som už išiel inou trasou, tou správnou pre turistov. Poľná cesta, les a Sarajevo podo mnou. Oproti idúci austrálsky turista s ázijskými koreňmi sa upokojil keď som mu oznámil, že už len 1,2 km a je v cieli. Na cestách je 6. týždeň, ale prišlo mu to ako tri mesiace. „Say Hello to Koalas.“ Zakýval som mu. Pozdrav mi chcel opätovať, tak sa ma spýtal na zviera, ktoré žije len u nás. „Say Hello to Kamzík.“ Na strmej ceste stála babka. Pozdravil som sa. Chcela odpovedať, ale nemohla. Bola nemá. Len ukazovala smerom na kopec, prikývol som a poslala mi pusu. Pozdrav som opätoval a pustil si“Love is all i got“ od Crystal Fighters. Gestá sú silná zbraň. Do Sarajeva som sa dostal cez uličky, ktoré by boli vhodným prostredím pre zbojníkov. V meste som si dal pljeskavicu, stretol už známy slovinský pár, kúpil burek na raňajky a vybral sa na hostel. Na hosteli som na dvore vypil chladené chorvátske Karlovočko, s ktorým som si predtým dal teplú sprchu, kedže som ho nechal príliš dlho v mrazáku. Babka a mama ženy, ktorá ma ubytovala, mi venovali dlhé O ako znak uznania, že som išiel na Trebovič pješky. V noci prišli Srí Lančania, tak bolo rušno. Ráno som si urobil kávu, zjedol burek s labradorom, posledný krát ho poškrabal pod krkom a vybral som sa na letisko. Na letisko v Sarajeve nejdú priame spoje a ani miestni mi nevedeli úplne poradiť. Ceny taxíku mi povedal každý odlišne; od 10 markov až po 20. Autobusár iného spoju pre mňa stopoval taxi. Keď išlo okolo Taxi Sarajevo otočil sa ku mne so slovami ”They are criminal.“ Nešlo nič okolo, tak som mu poďakoval, že si už niečo nájdem sám. Potľapkal ma po pleci. Z Taxi Sarajevo vystúpila žena a nasadol som ja, potom ako taxikár povedal max. cenu, ktorú som bol ochotný vysoliť 20 BAM. Človek sa chce dostať v cudzom meste na letisko. Nemá chuť sa naťahovať, vybavovať, zjednávať. Taximeter nebol zapnutý. Len som sedel a už som to chcel mať za sebou. Človek potrebuje ostré lakte. Na letisku som urobil check-in a prisadol k mame a synovi, ktorí sa po vojne usadili vo Švédsku. Hodinu sme rozoberali vojnu, imigrantov, súkromný život. Syn si zbalil na dvojtýždňovú dovolenku 5 párov topánok a neveriacky krútil hlavou, že v tom batohu mám všetko čo na 40 dní potrebujem. Po osobnej kontrole sme sa rozlúčili. Turecko bolo našou spoločnou destináciou, ibaže oni išli do Antalye, ja do Istanbulu.

– [foto na IG: clovekclovekuvlkom ]

Teraz najčítanejšie