BLOG
Michal Mironov
Michal Mironov
9 654

Všetky top britské hory za víkend? Stačí vám 20 hodín

Na zažitie najkrajšej britskej prírody netreba poznávací zájazd. Za deň stihnete vystúpiť na kráľovské štíty Anglicka, Škótska aj Walesu. Miestni znalci to ocenia – práve ste zdolali Three Peaks Challenge.

Hoci rozmermi menšie, britské hory a príroda rozhodne stoja za to.

„Kamže to ideš? Na hory do Anglicka? Veď tam žiadne nie sú,“ čudovali sa známi, keď som im rozprával o plánoch na leto. Presne tak som reagoval ja sám, keď mi kamarát Robo pred rokom prvýkrát navrhol vyskúšať „Three Peaks Challenge“: „Nemám na sprostosti čas,“ odvetil som mu s prehľadom cestovateľa, ktorý nikdy nevystrčil päty z Londýna. „Čas nepotrebuješ,“ vraví Robo, „dá sa to zvládnuť za víkend!“ „Ako čo presne?“ pýtam sa. „Vystúpiť na najvyššie hory Anglicka, Škótska a Walesu v priebehu 24 hodín.“

Odvtedy mi to vŕtalo v hlave. Netreba googliť dlho, aby človek zistil, že Briti nielenže majú super hory, ale že sa v nich dajú vymyslieť super projekty, ktoré sa rozhodne nedajú zvládnuť s dáždnikom v ruke medzi popoludňajším čajom a večerným bridžom. Do tejto ambicióznejšej kategórie spadá aj Three Peaks Challenge.

Že to nie je prechádzka, zistíte už pri zbežnom pohľade na mapu. V priebehu jediného dňa treba zvládnuť 800 kilometrový presun autom, vyšľapať 44 kilometrov v horskom teréne a nastúpať 3000 výškových metrov. Pridajte k tomu spánkovú depriváciu, vytriasačky v nepohodlnom aute na vidieckych cestách a typické ostrovné počasie (dažde, hmly, vietor…) a začnete tušiť, čo sa za celou výzvou skrýva.

Mimo Veľkú Britániu je Three Peaks Challenge takmer neznámy pojem, ale skúste sa spýtať nejakého Angličana, a pravdepodobne uznanlivo pokýve hlavou. Nie nadarmo dávajú výzve aj prívlastok „National“ a jej zvládnutie v priebehu 24 hodín býva prestížnym cieľom miestnych športových a turistických klubov.

Keďže to bol pôvodne Robov nápad a patrí sa, aby človek testoval hlúposti sám na sebe, športová dvojica nášho tímu bola od začiatku jasná. Ostávalo už len nájsť spoľahlivého šoféra, keďže kvôli bezpečnosti na cestách sa vyslovene neodporúča striedanie unavených turistov za volantom. Pokúsil som sa preto namotať kolegu Mira, o ktorom viem, že rád fotí: „Budeš nás voziť po vidieku, fotiť si hmlu a dýchať naše smradľavé ponožky,“ vravím mu s malou nádejou. „Beriem,“ súhlasil na moje prekvapenie Miro a trojčlenný tím bol kompletný.

Čo do batohu? Ryanair naučí

Ak máte problém s úsporným balením na hory, vrelo odporúčam využiť Ryanair, vďaka ktorého skúpym limitom na príručnú batožinu sa z každého turistu razom stane alpinista. Trekerské paličky? Zabudnite. Statív na foťák? Detto. Do Londýna sme odleteli v podstate len so zubnou kefkou, párom termotričiek, flískou a nepremokavou bundou.

Po prílete na Stansted sme na požičanom VW Touran hneď vyrazili na 800 kilometrový presun do škótskeho Fort William kde sme naplánovali začiatok výzvy. Deväťhodinovú jazdu sme si krátili pitím piva a ohováraním toho, kto práve spal na zadnom sedadle, a tak cesta ubehla pomerne rýchlo.

Malebné, ale pomerne monotónne kamenné múriky s ovcami vystriedali za Glasgowom impozantné kopce a bažiny, a niekde tu sme začali ľutovať, že na celú výzvu máme len mizerných 24 hodín. Najmä zúfalý Miro, ktorý namiesto cikpáuz zvyčajne pobehoval pri ceste s foťákom a ukladal GPS súradnice s obligátnym: „Sem sa raz musím vrátiť!“ Veru, s poriadnym nepremokavým oblečením by mi nevadilo stratiť sa na pár dní v sychravo krásnych škótskych kopcoch:

Škótska vysočina bola láska na prvý pohľad.

Po nočnom príchode do Fort Williamu sme sa ubytovali v šikovnej maringotke na lúke za mestom, vraj s výhľadom na Ben Nevis (výhľad – rozumej chumáče hmly). Spolu s maringotkou sme zdedili aj gril a dva poníky. Kľúče sme nedostali – tu sa aj tak nekradne a netreba nič zamykať, vysvetlila nám naša domáca Moragh.

Moragh, alebo „Mo“, sa ukázala byť skvelá hostiteľka. Keď sme sa pýtali, kde v meste si môžeme dať niečo typicky škótske, zhrozene vyhlásila: „Nenechám vás žrať v pajzloch nejakú falošnú gebuzinu. Sama vám uvarím pravé škótske haggis!“ A tak aj bolo. Haggis (rozumej ovčie vnútornosti varené v žalúdku) chutilo ako normálna zabíjačková kaša, a spolu s pyré a kvakou to bola výborná, energetická bomba pred výstupom. Po večeri sa nás Robo nepochopiteľne pokúsil všetkých otráviť miestnym nápojom Irn-Bru (vraj škótska kofola – pche!) s obsahom cukru, ktorý by zabil diabetika už len po samotnom prečítaní etikety.

Ben Nevis, piatok, 18:00. Výzva začína

Na druhý deň sme si vo Fort Williame dokúpili nejaké drobnosti na výstup (paličky sa ukázali byť ako najlepšia 20 librová investícia) a neskoro popoludní sa vybrali pod Ben Nevis. Začínať výzvu výstupom o 6 večer nevyzerá ako rozumná voľba, ale tu na severe sa stmieva až okolo jedenástej, takže rýchlejší turisti to dajú s prehľadom bez čelovky a noc môžu využiť na presun po prázdnych cestách.

Normálka na Nevis je obyčajný turistický chodník – síce bez značiek, ale viditeľný, s občasným traverzom po trávnatých svahoch. Náročnosť by som prirovnal k výstupu na Baranec s tým, že podmienky na Nevise sú o dosť drsnejšie. Ak poznáte obligátnu vetu, že všetko na horách závisí od počasia, tak v Británii to platí dvojnásobne. Ako človek stúpa vyššie, otvárajú sa pod ním nádherné výhľady na zelené, drsné kopce, morské zátoky a jazerá. Idylku však môže kedykoľvek prerušiť vetrisko a hustá hmla od oceánu – často aj niekoľkokrát za deň.

Viditeľnosť na Nevise sa mení každú chvíľu.

V snahe nahrabať nejakú časovú rezervu sme s Robom od začiatku nasadili svižné tempo, takže sme skoro začali predbiehať riedke skupinky turistov. Ako vysvitlo – o tejto hodine to boli takmer výhradne „challengisti“, ktorí sa takisto pokúšali o výstup na všetky tri hory. Až tu si človek uvedomí, aký je „National Three Peaks“ v Británii populárny. Niekoľko postrehov na základe konverzácií s miestnymi:

  • Three Peaks pozná a robí len minimum cudzincov
  • Väčšina miestnych nie sú žiadni horolezci či športovci – často ide o partiu z práce, ktorá chce takto vyzbierať nejaké peniaze na charitu
  • Výzvu si preto často predĺžia na 30 a viac hodín, niektoré pomalšie partie aj na tri dni.
  • „Rezervovaní“ Briti sú v skutočnosti milí a ukecaní – radi vás zastavia na pár slov
  • Domáci sú tiež prajní a féroví. Keď ich predbiehaš, často ti do chrbta zakričia: „Keep movin!“ alebo: „Výborné tempo, chlapci!“

Nečudo, že za takejto žičlivej atmosféry sme sa po dvoch hodinách napriek silnej hmle predrali po šutroch na vrchol. Spravili fotku ničoho pred nami, odfotili čas na hodinkách, vypili ponúknutý koňak od inej partie, a mazali dole.

Počas zostupu sme namiesto obdivovania prírody zabili veľa času hľadaním signálu na mobile, aby sme dohodli miesto so šoférom, kde nás vyzdvihne (túto chybu sme potom zopakovali aj pod Snowdonom – určite si radšej vopred dohodnite pevné miesto a čas, signál na horách je naozaj mizerný).

Mira sme napokon našli fotiť neďaleko pri rieke a tak sme po necelých 4 hodinách od začiatku výzvy veselo fičali nočnou krajinou k nášmu druhému cieľu – Scafell Pike.

Noc sme strávili na sklopených zadných sedadlách, schúlení medzi špinavými ponožkami, prepotenými tričkami a hrkajúcimi plechovkami redbullu. Z letargie nás budili prudšie rezané zákruty, ktoré nás nútili zapierať ruky do stropu. A tiež nadávky šoféra, keď bolo treba obchádzať na ceste ležiace stádo oviec. Ako bonus sa mi nad ránom podarilo hlavou rozpučiť šupu od banánu. O spánku teda nebolo ani reči, ale už samotná možnosť vystrieť si v aute nohy urobí počas Three Peaks strašne veľa.

Škótska príroda pod Ben Nevisom

Scafell Pike, sobota, 4:35 ráno

Po cca 400 km sme ešte za tmy dorazili do kempu Wasdale Head pri malebnom jazere Wastwater. Pred nami sa črtali tmavé obrysy kopcov, a kdesi vysoko bolo vidieť svietiace body z čeloviek iných „challengistov“ ktorí už vyrazili smerom nahor. Zapli sme teda čelovky a začali stúpať do svahu, preskakujúc drevené ohrádky a ovčie hovná. Po pätnástich minútach sa cesta vyšvihla popri riečke a vodných kaskádach do strmšieho údolia.

Ranné šero nás zastihlo nerozhodných a uzimených na rozdvojke medzi miernymi kopcami a skalnatou stenou. „Nebudeme predsa zapínať džípíesko kvôli takejto blbosti,“ hovorím Robovi, a odbočili sme suverénne doprava smerom ku skalám. Samozrejme, že sme odbočili zle, ale keďže sme boli príliš unavení to otočiť a priznať si chybu, pokračovali sme ďalej pomedzi skaly. A dobre sme urobili. Natrafili sme totiž na ťažšiu, ale oveľa kratšiu a priamejšiu cestu k vrcholu. Po hodinách strávených v aute sme si tento jediný „lezecký“ úsek výzvy, kde bolo treba často použiť ruky, vyslovene užili. Na zostup bol však terén príliš strmý a tak bolo jasné, že pri ceste späť použijeme normálku. Nevadí, takto sme aspoň videli z Lake District oveľa viac.

Začalo svitať, a my sme sa ocitli na rozľahlom plató uprostred veľkých balvanov. Po ceste ani nechyrovať a tak sme začali skákať z balvanu na balvan smerom k najvyššiemu bodu. Tu by sa dalo v hmle ľahko stratiť, ale počasie nám tentoraz viac ako prialo. Hoci odporne fúkalo, viditeľnosť bola skvelá – slnko ožarovalo vrcholky všetkých hôr naokolo a celý Lake District s jazerami nám čoskoro ležal pri nohách. Stojíme na vrchole Scafell Pike-u. Teplota klesla na tri stupne – uprostred júla a v nadmorskej výške iba necelých tisíc metrov (!) – a my si dýchajúc na skrehnuté prsty užívame nádherné výhľady. Lake District a jeho zvlnený terén mi trochu pripomínal náš Liptov. Pár fotiek, krátke video, a následne letíme dole. Niekde na polceste k autu Robo pri pohľade na hodinky nadhodil akože „nenápadnú“ poznámku, že by sme celý challenge mohli teoreticky zvládnuť aj hlboko pod 24 hodín. Som unavený a je mi to jedno, ale malý ambiciózny červíček v mozgu predsa len začal hlodať…

Na vrchol Scafell Pike-u sme dorazili spolu so svitaním.

Tesne pred kempom stretávame vyčerpaného, dezorientovaného deda, ktorý nám na všetky otázky (ako sa má, či už prekročil riečku) odpovedá: „I don’t know.“ Je jasné, že na tento vrchol nevyjde. Otáčame ho smerom k autám dúfajúc, že tam sa oňho jeho skupinka postará. (Nakoniec sme ho stretli s odhodlaným výrazom prášiť si to večer na Snowdon – keď my sme už mali celý challenge dávno za sebou. Ja viem, nikdy sa nevzdávaj – to majú Angláni v krvi. Rešpekt).

Cestou zo Scafell Pike-u si užívame slniečko a parádne výhľady na Lake District.

Mira sme zobudili akurát, keď začal po náročnej jazde zaspávať, a tak Robo odšoféroval pár kilometrov za neho, kým sa, chudák, spamätá (Rozospatý Miro reagoval legendárnou vetou kpt. Danka: „Ja si to užívam, ja sa cítim dobre!“ čím zároveň vymyslel heslo celého výletu). Do čoraz smradľavejšieho auta preniká ostré poludňajšie slnko, a tak na spánok môžeme opäť zabudnúť. Nevadí. Cesta do Walesu vedie pomedzi nádherný anglický vidiek s rozľahlými lúkami a kamennými domčekmi, a bolo by hriechom túto krajinu prechrápať. Rozjarení únavou a nevyspanosťou fotíme z okien.

Snowdon, sobota, 11:00

Predpoludním nás Miro vyloží na preplnenom parkovisku v horskom priesmyku Pen-y-Pass. Je sobota a na Snowdon sa chystá asi milión ľudí. Prvýkrát stretávame aj normálnych turistov, ktorých je na pohľad ľahké odlíšiť od špinavých, pokrčených „challengistov“. Žmúrime do slnka ktoré preniká cez hmlu nad nami. Máme pohodlný náskok: aby sme výzvu zvládli do 24 hodín, stačí nám vyliezť na Snowdon vychádzkovým krokom s foťákom v jednej a s pivom v druhej ruke. Robo však zapína stopky a v tej chvíli je nám všetko jasné: pôjdeme na doraz. Ak totiž udržíme doterajšie tempo, výzvu zvládneme pod magických 20 hodín. A to je čas, o ktorom už miestni s úctou hovoria ako o “exceptionally fast” a „really outstanding”.

Jedna z ciest na Snowdon vedie cez horu Crib Goch.

Valíme hore. Krajina so strmými skalami pripomína nižšie Alpy. Nestíhame sa ani vycikať; kvôli davom ľudí vlastne ani nie je kde. Nevadí, pri tejto rýchlosti aj tak všetko vypotíme.

Keďže na zubatom hrebeni logicky tušíme zápchu, vyberáme si dlhšiu, ale menej náročnú trasu stredom svahu. V nohách už máme dosť – nechceme zbytočne riskovať vytknutý členok.

Prebíjame sa pomedzi neznesiteľne slušáckych Anglánoch s rodinami. Je nám to blbé, ale oni nám dokonca s úsmevom a porozumením ustupujú z cesty: „Sorry boys, keep going!“ to počúvame každú chvíľu. Darmo, pre šport a fair-play mal tento národ vždy pochopenie. Keď to inak nejde, obchádzame skupinky ľudí širokým oblúkom po vratkých skalách.

Na vrchol pre hmlu nedovidíme, ale vzhľadom na naše psychické rozpoloženie je to tak lepšie. Snowdon sám o sebe nie je nejako náročný kopec, ale po predchádzajúcich výstupoch sa nám zdá stúpanie ne-ko-ne-čné.

Sme na hrebeni, hodnú chvíľu kráčame tupo v hmle. Jedinú radosť nám robia ubúdajúce výškové metre. Jedno nám však nejde do hlavy: ako to, že napriek davom ľudí na ceste nevidno nikoho zostupovať? V tom sa nečakane vynoria z hmly koľaje, v diaľke sa ozve spev a škrípanie vláčika. Bingo – tadiaľ teda schádza väčšina ľudí.

Tlačenica na Snowdone. Väčšina turistov si pomohla zubačkou.

Do piatich minút stojíme na vrchole Snowdonu a so závisťou sledujeme turistov v tričkách a s pivom, ako nastupujú do zubačky. Čas však uteká a preto sa lákavému obrazu otáčame chrbtom a klusáme dole. Na rozbitých nohách po strmom svahu to ide čoraz ťažšie. Úspešne zliezame až na rovinku k jazerám a tu zisťujeme, že len chôdzou to k priesmyku Pan-y-Pass v novom limite nestíhame. Posledné dva kilometre preto bežíme. Sú to jedny z najťažších kilometrov, čo som kedy zabehol.

Posledná zákruta, a Robo konečne vypína stopky. Natešene ma búcha do pleca – celý Three Peaks Challenge sme zvládli za19h 50min. Ak sa odpočíta 10 hodinová jazda v aute, turistickú časť výzvy sme stlačili z plánovaných 14 na menej ako 10 hodín. Po krátkej eufórii však rýchlo nastúpi únava. Krívame po parkovisku ako zombíci a márne hľadáme nášho šoféra. Nakoniec si sadáme na zem s presvedčením, že raz nás šofér určite nájde. V tej chvíli nám je úplne jedno, či to bude za hodinu, za deň, alebo dva. Výsledný čas nás teší, na druhej strane treba aj objektívne priznať, že počas celej výzvy nám počasie vyslovene prialo. Ani raz sme nezažili pre túto oblasť typické lejaky a dažde, ktoré by nás určite značne spomalili.

Po 20 hodinách v sobotu o 13:50 ukončujeme Three Peaks Challenge.

Miro nás napokon našiel a my s vďakou hádžeme špinavé veci do auta. Neskoro večer sa hmla dvíha hore a my si ideme vytriasť svalovicu z nôh prechádzkou pod Snowdon. Konečne vidíme vrchol úplne zdola. Zhodujeme sa, že ešte nikdy sme nevideli tisícmetrový kopec, ktorý by tak veľmi vyzeral na dvetisíc. Severná poloha a blízky oceán len prispievajú k tomuto klamu.

Tu si tiež spomeniem na tvrdenie mojich známych: „Na hory do Anglicka? Veď tam žiadne nie sú.“ Ako pozerám na večernú pyramídu Snowdonu, kde sa opäť zbierajú oblaky, už viem, čo im nabudúce odpoviem. „A veru sú, a budú sa vám zdať k…a vyššie keď si ich osobne zažijete.“

Večerná pyramída Snowdonu (uprostred).

Otázky a odpovede namiesto záveru:

Pre koho je vhodný Three Peaks Challenge (TPCH)?
Pre každého ambicióznejšieho turistu, ktorý nemá veľa voľného času, ale chce spoznať úžasný mix najrozmanitejšej severskej prírody. Rýchle presuny a intenzita zážitkov navodia pocit, akoby ste tu strávili niekoľko dní.

Pre koho TPCH nie je vhodný?
Pre úplných začiatočníkov. Na 24-hodinový limit treba mať slušnú kondičku a ideálne aj čosi na horách odžité. Spravte si test: Ak sa vám podarí v priebehu jedného dňa trikrát vystúpiť na Baranec v Západných Tatrách, máte výborný predpoklad zvládnuť aj britské kopce.

Kedy sa na TPCH chodí?
Teoreticky celý rok – Briti nemajú žiadne organizované termíny. Zimný výstup musí byť brutálny a len pre skúsených horolezcov. Letné mesiace sú na výstup ideálne, ale i tu sa pripravte na podmienky a teploty, ktoré by ste v týchto nadmorských výškach normálne nečakali (pokojne pridajte 1000 výškových metrov keď rozmýšľate nad oblečením).

Je lepšie si objednať agentúru alebo ísť na vlastnú päsť?
Je to individuálne. V Anglicku funguje množstvo agentúr, ktoré ponúkajú organizované výstupy na TPCH spolu s profesionálnym sprievodcom a šoférom. My sme, naopak, vsadili na výhody malého, zohraného tímu, kde na nikoho nemusíte čakať. S dobrou navigáciou a mapou výstup určite zvládnete sami.

Je šofér naozaj nevyhnutný?
Je. Naozaj. Pred výzvou som o tom pochyboval, ale teraz šoféra vyslovene odporúčam. Jazdiť unavený v noci po úplne neznámych cestách (navyše pre Slovákov po opačnej strane) by bol vyslovene hazard. Myslite na ostatných – okrem seba môžete ohroziť aj ďalších ľudí. Lebo ak by som si mal vybrať jedinú vec, ktorá sa mi na horách na Britoch páčila najviac, opísal by som ju slovami: OHĽADUPLNOSŤ a REŠPEKT.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Life is absurd. Because it's absurd there is always hope.

Blogy

|