Mediálne menu zaneprázdneného človeka

Obsah článku

1. Ako sme zaspali podcastovú revolúciu
2. Tri kategórie audio-materiálov
3. Idea Newsfiltra… a jej realizácia
4. Idea Minút… a ich využitie v praxi
5. Optimálna dĺžka spravodajskej jednotky? Teletextová
6. Televízny válov z 20. storočia
7. Podcasty od Denníka N?

1. Ako sme zaspali podcastovú revolúciu

Audio-formát dokáže zasiahnuť širšie obecenstvo v porovnaní s písaným textom. Dokonca aj v porovnaní s novodobou modlou YouTube: lebo nie všetko, čo si zaneprázdnený človek stihne vypočuť, by si aj stihol pozrieť či prečítať.

Náš národ ako jeden z tých zaspatejších zmeškal (aj) podcastovú revolúciu a navyše robí aktívne kroky smerom naspäť do minulosti. Na príklade štátneho rozhlasu to v utorok zdokumentoval článok v Denníku N.

V určitom zmysle však zaspal celý svet, keď v prevažnej miere počúva podkásty pomocou takého (ako je pre softvéry od Applu typické) neflexibilného, nízko inteligentného softvéru ako Podcasts v iOS. Našťastie, existujú aj alternatívy ako austrálska apka Pocket Casts (dostupná pre iOS i Android; jednotlivé podkásty aj cez web).

Kľúčová je práve v článku spomínaná úspora času; Pocket Casts tu ponúka viaceré užitočné triky navyše oproti elementárnemu softvéru od Applu. (Napríklad automatické vynechávanie medzier, zrýchľovanie toku reči, preskakovanie reklám.)

2. Tri kategórie audio-materiálov

Audiomateriály rozdeľujem na tri kategórie podľa náročnosti:

• nenáročné: z môjho subjektívneho pohľadu sú to napríklad podkásty na tému politiky či hokeja (keďže nie som politológ a som len laický fanúšik športu) – podkásty na takéto témy som schopný počúvať kedykoľvek ako kulisu k inej činnosti, napríklad k jedlu či k triviálnejšej mechanickej práci;
• stredne náročné: počúvam ich počas pochodovania po chodníkoch, ale ako kulisu k inej činnosti ich už vnímať schopný nie som – predsa len sa na ne musím do istej miery sústrediť (subjektívnym príkladom sú pre mňa filozofické či literárne podkásty, keďže sa o filozofiu a literatúru zaujímam viac než o politiku či šport), a tu sa práve kombinácia s telesnou, zdraviu prospešnou činnosťou typu chôdze či behu (kde si len treba dávať pozor na to, aby sa človek nepotkol, nezrazil s inými ľuďmi či neskončil pod kolesami) dá označiť za ideálnu;
• náročné: treba sa sústrediť výlučne na ich počúvanie (sem by som zaradil napríklad aj rozhlasové hry).

U mňa je to tak, že k tretej uvedenej kategórii audiomateriálov sa typicky nedostávam nikdy (lebo deň má len 24 hodín…), ale prvé dve kategórie audiomateriálov stíham v živote vnímať práve vďaka tomu, že existuje formát podkástov. Inak by som sa k týmto zdrojom informácií nedostal nikdy – v audio-podobe a zrejme ani v žiadnej inej podobe.

3. Idea Newsfiltra… a jej realizácia

Idea Newsfiltra Denníka N smerovala práve sem: ponúknuť zaneprázdnenému obecenstvu v stručnom zhrnutí to najpodstatnejšie, čo sa udialo za posledných 24 hodín. Idea užitočná, ale Newsfilter N-ka sa zameriava takmer výlučne na oblasť slovenskej politiky, takže najdôležitejšie udalosti zo zahraničia či z oblastí ako kultúra, šport naďalej musím zháňať na iných miestach a v konečnom dôsledku teda až tak veľa času neušetrím.

Nevyhovuje mi ani to, že Newsfilter vychádza len v pracovné dni a v lete vôbec. Osobne mám psychickú potrebu informovať sa o dianí vo svete každý deň vrátane víkendov a sviatkov. Typicky tejto činnosti venujem každý večer približne štvrťhodinku okolo 19. či 20. hodiny.

Je to trápne a až komické, ale aj v roku 2017 mi v tomto smere naďalej najviac vychádza v ústrety predpotopný formát teletextu (!) v podaní rakúskeho verejnoprávneho ORF a Markízy – pravda, vo svojich internetových mutáciách. Rakúsky teletext je po profesionálnej stránke na zreteľne vyššej úrovni, kým na Markíze ide často len o mechanické preklopenie agentúrnych správ do tabuliek teletextu – bez natoľko potrebného zostručnenia.

Tak či onak, kľúčové sú práve tabuľky teletextu: nútia spravodajcu vyjadriť sa čo najstručnejšie, zhrnúť to najpodstatnejšie z udalosti v niekoľkých vetách. Tým sa šetrí čas zaneprázdnenému čitateľovi.

4. Idea Minút… a ich využitie v praxi

Niekto by povedal, že túto funkciu plnia aj Minúty Denníka N. No jednak ich je na môj vkus ešte stále (aj po odfiltrovaní na „najdôležitejšie“) priveľa, jednak mi nevyhovuje chronologický formát spracovania. Ten, naopak, vyhovuje ľuďom, ktorí si želajú byť v priebehu celého dňa priebežne informovaní o najdôležitejších udalostiach „v reálnom čase“. (A v tomto zmysle aj ja oceňujem notifikácie z apky Minúta, ktoré mám aktivované na mobilných prístrojoch.)

Prioritu však pre mňa má časovo efektívne každovečerné zhrnutie toho najdôležitejšieho, čo sa udialo za posledných 24 hodín, ktoré by sa dalo „skonzumovať“ približne za štvrťhodinku. A to sa „bije“ s chronologickým podaním udalostí, ako ich servírujú Minúty – v prísnej chronológii sa totiž stráca hierarchia významnosti jednotlivých udalostí z priebehu dňa. Kvantita sa nerovná významnosti: niektoré, hoc aj triviálnejšie udalosti sa možno v priebehu dňa postupne „vyvíjali“, a tak budú v Minútach zastúpené viacnásobne (pričom správy z predpoludnia, v daný čas oprávnene označené za „dôležité“, už môžu byť večer „prekonané“, neaktuálne či fakticky nepresné, neskôr precizované); iná a kľúčová udalosť sa zasa možno udeje až na záver dňa, a tak bude mať v Minútach dňa jediné zastúpenie a v chronologickom nahromadení udalostí dňa môže jej význam nepatrične zaniknúť.

Tu si práve pochvaľujem „predpotopný teletext“, lebo viem, že ak večer nájdem niektorú udalosť na vrchole titulkov teletextu, pôjde o hlavnú udalosť dňa. A nehrozí mi ani to, čo by sa iste stalo, keby som si otvoril niektorý webový portál (Denník N, SME, CNN, čokoľvek) – že by som si musel rozklikávať jednotlivé články na titulnej stránke (lebo zo samotných titulkov človek veľa nezistí), čo by nevyhnutne viedlo k strate času; do želanej štvrťhodinky na oboznámenie sa s udalosťami dňa doma i vo svete by som sa už nezmestil: voľky-nevoľky by som sa do jednotlivých článkov „príliš začítal“. Vzhľadom na toto „riziko“ sa neraz priam „aktívne vyhýbam“ otvoreniu titulnej webstránky ktoréhokoľvek zo spravodajských portálov.

5. Optimálna dĺžka spravodajskej jednotky? Teletextová

Teletextový formát teda považujem za ideálny kompromis z hľadiska dĺžky spravodajských textov: ani prikrátke (ako osamotené titulky správ s perexmi), ani pridlhé (ako bežné články). Teletextoví žurnalisti z ORF sa naučili, že každú, aj tú najvýznamnejšiu udalosť musia spracovať podľa možnosti na jedinej tabuľke teletextu – teda typicky v rozsahu okolo 70 slov. Pri mimoriadne významných udalostiach môže byť v závere takejto približne 70-slovnej správy uvedený odkaz na ďalšiu tabuľku, kde sa čitateľ po kliknutí prípadne dozvie aspoň niektoré podrobnosti, ale naďalej platí nemenné pravidlo: všetko najpodstatnejšie z udalosti treba zhrnúť už na úvodnej tabuľke obsahujúcej len okolo 70 slov. Čítať viac je potom už len možnosť, nezáväzná ponuka čitateľovi – nie je to nutnosť nato, aby sa čitateľ dozvedel všetko najpodstatnejšie.

Podobný prístup by som privítal aj na spravodajských webových portáloch, ale zatiaľ hľadám márne. Ak by som každý večer mohol navštíviť spravodajský web, ktorý by mi ponúkol 10 najdôležitejších udalostí dňa z domova, zo sveta, z kultúry i zo športu (či z ďalších oblastí), pritom každú z nich v zhrnutí do 70 či 80 slov, bol by som v siedmom nebi! (Každá z desiatich správ by mohla ponúkať prekliknutie na „podrobnosti“, no to už by pre zaneprázdneného čitateľa bolo „nepovinným bonusom“.) Zatiaľ som však na takýto spravodajský portál nenatrafil, na Slovensku ani v zahraničí, a tak som aj v roku 2017 odkázaný na teletexty. Niektoré oblasti, napríklad kultúru, však aj kvalitný rakúsky teletext pokrýva len v neuspokojivých útržkoch.

6. Televízny válov z 20. storočia

Televíziu pozerám čoraz menej a televízne správy nikdy – ich čisto lineárne podanie v štýle typickom pre minulé storočie, teda s nemožnosťou preskočiť či zrýchliť prezentáciu pre mňa nepodstatných tém, sa mi z hľadiska časovej efektívnosti zdá neznesiteľné. Hoci veľký televízor naďalej využívam hojne (napríklad na pozeranie filmov či video-podkástov, ako aj online streamov z pripojeného klasického počítača), televízny program sledujem takmer už len pri významných športových prenosoch či volebných nociach; už roky uvažujem o zrušení predplatného káblovej televízie. Veď jednotlivé balíčky predplatného digitálnej televízie, ako sa „patrí“ na archaické médium z minulého storočia, zostali duchom v minulosti. Akokoľvek by som si napríklad rád objednal „všetky hudobné televízne kanály“, žiadny slovenský poskytovateľ káblovej televízie to, pokiaľ viem, neumožňuje. Všetky programové balíčky sú „naschvál“ poskladané tak, aby si človek musel zakúpiť aj také televízne kanály, o ktorých pozeranie nemá záujem – o ktorých vie, že si ich nikdy nezapne.

Rozumiem: ide o úspešný obchodný model z 20. storočia. Dvadsiateho. Z dnešného pohľadu je to však už archaický, voči zákazníkovi vo svojej podstate pohŕdavý prístup: „Tu máte válov! My z televízie vám do válova niečo nasypeme a vy už si z našej obmedzenej ponuky niečo vyberiete, čím sa nakŕmite.“

Prístup 21. storočia, z éry internetu, je opačný: „Tu máte neobmedzený výber! Len nám zaplaťte mesačný paušál za prístup a už si sami vyberte, čo budete mediálne konzumovať.“ To je model budúcnosti, teda model Spotify, Netflix, FilmStruck – hoci zatiaľ s mnohými nedostatkami.

7. Podcasty od Denníka N?

Aj od Denníka N by som privítal spustenie podkástov, ak má ambíciu byť médiom orientovaným na 21. storočie. Osobne by som si ich však nepredstavoval primárne ako čítanú verziu textov už zverejnených na webe (nato existujú aj automatizované softvéry), ale skôr ako pravidelné diskusie v užšom kruhu kvalifikovaných osôb na tému, „čo najdôležitejšie sa udialo za posledný deň/týždeň/mesiac“.

Iste by to ocenil zaneprázdnený človek 21. storočia: mať v audio-podobe (so stručnou a výstižnou textovou anotáciou) k dispozícii prehľad toho najpodstatnejšieho, čo sa udialo, aby sme si ho mohli vypočuť či už „v teréne“ počas prepravy z miesta na miesto, počas sportovej aktivity, alebo v kombinácii s takou prácou, ktorá takýto „vnemový multitasking“ umožňuje. Čo nemusí byť na škodu dokonca ani z pohľadu samotnej práce: niekedy práve vďaka takémuto „zvukovému obohateniu“ človeku mechanická (manuálna i nemanuálna) práca ide svižnejšie od ruky, bez jej spomalenia či zníženia jej kvality. Niekedy platí, že človek dokáže mechanickú prácu dlhodobejšie vykonávať len vďaka takémuto multitaskingu. „Multitaskingom“ bol už spev ľudových piesní našimi predkami počas prác na poli.

Každodenné, každotýdenné či každomesačné diskusné relácie v podobe podkástov by som neobmedzil len na oblasť politiky. Rád by som si vypočul aj podkásty na tému, aké vyšli za posledný mesiac najzaujímavejšie nové knihy či hudobné albumy, aké najlepšie filmy sa objavili v kinách či premiéry v divadlách, čo sa udialo vo svete obchodu, vedy alebo IT. Takýto pravidelný každodenný, týždenný či mesačný stručný prehľad nenachádzam v Denníku N ani nikde inde.

Dočkám(e) sa niekedy?