Denník N

Nikdy sa nestratíš v ozvene – osobná pocta Chesterovi Benningtonovi

Možno sa pýtate, prečo som proste len nevychrstol zopár uplakaných slov na Facebook a tak zhrnul svoje pocity okolo smrti lídra Linkin Parku Chestera Benningtona. Zvyčajne to tak aj robím, keď sa na druhý svet poberie nejaký umelec, ktorého som mal nejakým spôsobom rád. Nemám vo zvyku písať blogy-nekrológy. To by sa ale od nás všetkých nemohol porúčať človek, ktorého zásluhou sa menili nielen životy miliónov ľudí, ale aj ten môj.

Zdroj: mikesdailyjukebox.com

Z dnešnej perspektívy už naozaj dávno som začal spoznávať aj iné TV kanály ako STV alebo Markízu, keď nám čerstvo zaviedli káblovku. Ovládačom som často zablúdil na vtedy populárny MusicBox. Medzi kvantami iných songov tam práve fičali aj hity od Linkin Park, z albumu Hybrid Theory a ešte pomerne čerstvého Meteora.

Postupne som si pozháňal ich albumy a namotal sa na ne. Keď nikto nebol doma, ani susedia, tak som si pustil songy z kompu alebo CD prehrávača a spieval si s nimi (ak sa to dá nazvať spevom, to už si fakt nepamätám) na plné gule.

Pod vplyvom Linkin Parku som začal písať básne v angličtine a vydržalo mi to asi tak 7, možno 8 rokov. Ešte sú niekde v mojom digitálnom „šuflíku“. Ktovie, možno z nich raz niečo vytiahnem a znovu zverejním.

Dá sa povedať, že prvé tóny In The End boli aj mojimi prvými krokmi do sveta metalu a tvrdej gitarovej hudby všeobecne. Cez Linkin Park, P.O.D., Evanescence, Avril Lavigne (vtedy ešte jej hudba za niečo stála, teda aspoň podľa mňa), neskôr Within Temptation a Nightwish som sa dostal k bránam metalu, ktoré som rozrazil silou atomovky a už sa neobzrel naspäť.

Neskoršie nahrávky LP ma až tak nebrali, aj keď uznávam, že napríklad Living Things (najmä Lost In The Echo) alebo The Hunting Party (Final Masquerade je moja topka odtiaľ) mali svoje čaro.

Jeho životopis nepoznám podrobne. Viem akurát, že si prežil naozaj zlé veci a vnútorní démoni mu nikdy neboli ďaleko za pätami. A trpel. Každý, kto si niekedy čítal texty Linkin Park a dobre sa započúval do hudby, vycítil, že nejde len o drsnú pózu.

Depresia nie je žiadna sranda, a už vôbec nie nejaký trápny vrtoch. Nepotrebuje zbraň ani nôž, ani nákazu. Stačí jej Vaša hlava, respektíve mozog, a Vaše vlastné ruky. Pripne si k ním motúziky a snaží sa Vás doviesť k pomyselnému útesu, presvedčiť Vás, aby ste skočili. A nie každý to unesie.

Je úplne jedno, čo ste si o kapele Linkin Park a ich tvorbe mysleli. Tipujem, že teraz niektorí z vás hromžíte, že Chestera všade oplakávajú. Tak to ale býva, keď tragicky zomrie človek, ktorý ovplyvnil celú generáciu mladých, možno aj viac. Hybrid Theory a Meteora sú klasiky, ktoré odolali aj dlhým rokom a nechystajú sa zapadnúť v prachu.

Mnohým ľuďom pomohli tie songy pochopiť samých seba, svoje strachy, obavy, úzkosti a iné temné stavy duše. Niektorých „prinútili“ pozrieť sa vlastným démonom do očí, postaviť sa na nohy a ukázať im „fakáča“ veľkého ako svet. A isto sa našli aj takí, ktorým cez hudbu vstúpil do izby a podržal ich za ruku, aby si nevzali život.

Vôbec sa Vám nečudujem, ak práve zmáčate vreckovku za vreckovkou slzami, alebo sa inak snažíte vyrovnať s novinkou, pri ktorej sme asi všetci dúfali, že ide iba o nejaký nemiestny žart so snahou získať virálny status alebo rovno úplný hoax, ale po tweete Mika Shinodu padla aj posledná nádej. Stratili ste totiž človeka, ktorý s Vami trávil možno najviac času, keď ste sa pred okolitým svetom zavierali vo svojich izbách.

A takí ľudia si zaslúžia, aby ste na nich nikdy nezabudli.

Zdroj: loudwire.com

Teraz najčítanejšie