Denník N

2 exkluzívne zážitky v MHD alebo kedy sa ozvať a kedy byť ticho, z pohľadu psychológie

Tieto dve udalosti sa mi stali v jeden deň a ja som rozmýšľala, či tak hlúpne naša spoločnosť, alebo som jednoducho mala v ten deň smolu. Ako zareagovať, keď niekto hajluje v autobuse, alebo vo vlaku obťažuje cestujúcich. Reagovať vôbec?

1. situácia: 3 muži s pivami v ruke

Nastúpili do autobusu, v rukách plechovky piva, v očiach neprítomný výraz. Všetci traja si sadli do zadného radu sedadiel, aby boli pekne pokope, lebo len vtedy sa cítia silní. Zrazu nás všetkých cestujúcich z monotónnej jazdy vytrhol výkrik „Heil Hitler!“.

Niektorí cestujúci zamrzli, niektorí sa pozreli smerom, odkiaľ ten smrad prichádza. Jeho kumpáni sa zasmiali, čo ho zrejme povzbudilo, aby pokračoval: „Ja poviem heil, a vy mi odpoviete Hitler. Heil Hitler, Heil Hitler, Heil Hitler!,“ odpovedal si sám a nevedel sa zastaviť, a už aj pripojil vystreľujúcu pravačku, aby pozdravil svojho imaginárneho vodcu. Vodcu, pre ktorého by bol aj on osobne menej ako číslo, a tá jeho vystreľujúca pravačka, by bola využitá akurát na otrockú prácu, po ktorej by v tom lepšom prípade zomrel od vyčerpania. Rovnako, ako ostatní cestujúci, neurobila som vôbec nič. Nič som nepovedala. Nijak som im nedala najavo, že nesúhlasím s tým, čo robia.

2. situácia: dídžejom za každú cenu

Pár minút pred odjazdom vlaku sa cez celý vagón začne ozývať pesnička z mobilu. Podobne ako v prvej situácii, aj teraz všetkými zúčastnenými prejde ohromný kŕč a prebehne otáčanie hláv k zdroju tohto vyrušenia. Pre mňa je nepochopiteľné už len to, že niekto si púšťa nahlas hudbu a otravuje tým spolucestujúcich. Lenže tento pán to vyšperkoval a z jeho mobilu sa do priestoru rozliehal vulgárny text skupiny Zóna A: „Všetko je na ko*ot…všetko je na pi*u, vydrb..ný systém!“ a tak stále dookola. Niektorí zdvihli hlavy, niektorí dokonca aj prekvapené obočie a potom sa snažili opäť ponoriť do seba. Nervozita ale stúpa. Nedá sa to nepočuť.

Pán, ktorý sedí oproti nemu, drží v rukách noviny, ale nebehá očami po riadkoch, zrak má zapichnutý na jedno miesto, nemôže sa sústrediť. Pani čo prechádza uličkou, pokrúti hlavou a sadá si čo najďalej. Všetci potichu trpíme pokrytectvo a ego tohto nepozvaného dídžeja. „Oukej, keď sa vlak pohne, snáď to vypne,“ myslím si. Nevypol. A to ma teda naštval ešte viac, lebo som sa tešila na čítanie novej knihy.

V neštandardných situáciách sme radšej potichu. Bojíme sa hanby, konfliktu, vlastného zranenia, vystúpenia z konformnej zóny. (obr. pixabay)

Rozmýšľam, či sa postaviť a poprosiť ho, aby to vypol. Oborí sa na mňa? Pošle ma niekam? Spomenula som si na radu farára Mariána Kuffu, ktorý vo svojich kázňach dokáže zaujať (bez ohľadu na to, či je človek kresťan alebo nie). Hovorí, že lepšie ako teória je vysvetliť veci prakticky. Pozriem sa cez uličku, odkiaľ sa už rinie ďalší vulgárny text, vidím len veľkú, tučnú, kompletne potetovanú ruku. No to bude prúser, keď ho naštvem. Po zhodnotení situácie, som sa predsa len rozhodla nastaviť mu zrkadlo praktickou ukážkou.

Vyberám si mobil, rozmýšľam, ktorá skladba má najsilnejšie basy alebo výšky. Carmina Burana! Super, to je na tohto burana ako stvorené.  Našla som ju v mobile, a spúšťam. Na celý vagón zrazu hučia dve skladby. Medzi punkové výkriky „všetko je na kok*t!“ sa mieša hromový hlas 200 členného zboru. Zopár ľudí sa potichu usmieva.

Je mi trápne, tie sekundy sa mi zdajú nekonečné, no odmietam celú cestu počúvať tie jeho hlasné a sprosté texty. Zrazu sa mi zdá, že jeho mobil vypol. Vypnem aj ja. Je to tak! Vypol! Zažívam malé víťazstvo nad hlúposťou. …a spustil to znovu, ďalšiu skladbu. Hanba-nehanba, už som začala. Zapínam znovu svoj mobil a pridávam zvuk najviac ako sa dá. Po chvíli znovu počujem, že sa vypol. Nechávam skladbu ešte chvíľu hrať, nech vie, aké to je, keď si niekto púšťa hudbu, ktorá ho nezaujíma, až otravuje. A vypol definitívne.

„Efekt prizerajúceho“ alebo prečo vám v dave nikto nepomôže

Poďme sa teraz pozrieť, čo na tieto situácie hovorí psychológia, a prečo som sa rozhodla v prvej situácii nereagovať, a v druhej naopak áno.

Obe situácie majú spoločné to, že sa odohrali v hromadnej doprave, dokonca približne s rovnakým počtom cestujúcich, a obe situácie vyvolávali nepríjemné pocity. Niečo ich ale zásadne odlišuje. Prvá situácia sa stala v autobuse, a zástavky sa striedajú po necelej minúte. Druhá situácia sa stala vo vlaku a do najbližšej stanice to bolo približne 15 minút. Tento rozdiel mi dodal odvahu na to, aby som v druhej situácii bola aktívna.

V psychológii poznáme niečo ako efekt prizerajúceho (bystander effect). Bol opísaný a otestovaný v mnohých praktických situáciách, a v podstate sa deje vždy, keď napríklad niekto leží odpadnutý na ulici a okoloidúci sa mu vyhýbajú. Alebo keď vidíme páchať násilie a radšej sa tvárime, že nič nevidíme. Dôvody na takéto správanie sú rôzne. Máme pocit, že okolo je dosť ľudí, ktorí by tiež mohli niečo urobiť; máme strach zo strápnenia; nevieme čo urobiť a mnoho ďalších.

Ak by som sa pustila do 3 pánov v autobuse (navyše pod vplyvom alkoholu), je možné, že na ďalšej zástavke by sa zmenilo osadenstvo autobusu, a pri prípadnom konflikte medzi mnou a nimi, by mi nikto nepomohol, nevedeli by o čo ide, či cestujem sama alebo s nimi, ani prečo sa hádame. S cestujúcimi vo vlaku sme ale mali dlhší „spoločný osud“ a bola vyššia pravdepodobnosť, že ak by medzi mnou a „dídžejom“ vznikol konflikt, niekto zo spolucestujúcich by zasiahol, nemali by totiž ako vyviaznuť zo situácie. Prípadne som vedela, že ak sa situácia vyostrí, a všetci sa budú tváriť, že sa nič nedeje, sama ich zapojím do situáciepožiadam o pomoc.

Ako zhodnotiť situáciu

Zrejme ste sa aj vy niekedy ocitli buď v takto nepríjemnej situácii, alebo v situácii, kedy ste boli svedkami, keď bolo ohrozené niekoho zdravie/život, a váhali ste, čo urobiť (napr. vidíte človeka ležiaceho na ulici).

  • Zvážte riziká, či je vhodné sa do nepríjemnej situácie púšťať, či máte na protivníka a ak nie, kto vám pomôže. 
  • Ak sa situácia začne vyostrovať, oslovte ľudí naokolo aby vám pomohli, zatiahnite ich do deja, napr. Pane, prosím vás, táto osoba ma obťažuje, zavoláte políciu?  
  • Vopred zvážte, ako budete môcť zo situácie uniknúť (aby ste boli blízko k dverám alebo mali voľný priestor na odchod).
  • Ak na verejnosti vidíte človeka, ktorý potrebuje pomoc, ale nechcete/bojíte sa zasiahnuť priamo, minimálne čo môžete urobiť je, zavolať linku 112.
  • Vždy zvážte, aký to môže mať dopad na vaše zdravie. Prvú pomoc nemusíte poskytnúť, ak by ste sa sami dostali do nebezpečenstva. (§ 177 – Kto osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky ťažkej ujmy na zdraví, neposkytne potrebnú pomoc, hoci tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.).

Či už ide o osobu „spiacu“ pod kríkmi; dieťa, ktoré plače a nikto si ho v supermarkete nevšíma; pár, ktorý sa slovne aj fyzicky napáda na ulici; nikdy neviete, čo sa stalo, prípadne čo bude nasledovať, a kedy budete pomoc potrebovať vy.

Dobrou správou je, že keď ste si prečítali tento článok, podľa výskumov je vyššia pravdepodobnosť, že nabudúce sa aktívne zapojíte do podobných situácií. Buď ako prvý človek, ktorý zasiahne. Alebo ako druhý v poradí podporíte niekoho, kto už začal situáciu riešiť, a tým ešte viac zvyšujete šancu, že sa pridajú aj ďalší ľudia.

O svoje skúsenosti s týmto fenoménom sa nedávno podelila aj psychologička Michaela Peterková, v článku na svojom blogu.

Zdroj tit. obr.: pixbay.com

Teraz najčítanejšie

Martina Verešová

Mám rada ĽUDÍ, preto sa venujem PSYCHOLÓGII. Mám rada KNIHY, preto chcem písať o tých najlepších. Mám rada život, možno preto píšem o SMRTI. Vidím, akú dobu žijeme, preto píšem o STRESE.