S dohodou až na kraj sveta

Potomok sa sústredene hrá. Ja sústredene pozerám na hodinky. „Emka, poď už musíme ísť.“ Ak vôbec zareaguje na moju žiadosť, tak jedine vetou „Ešte nie mami, ešte to dokončím.“ V hlave mi ide niekoľko myšlienok naraz: „Dám jej ešte 5 minút? Ale už fakt musíme ísť. Stojí mi prerušenie hry za jej plač? Ak jej dám čas, stihneme to? Ako to mám spraviť?“
Toľko som nad tým uvažovala, až som prišla na to, čo u nás funguje.

Doprajem potomkovi čas

Ak potrebujem, aby potomok ukončil hru v konkrétny čas, tak mu to oznámim o pár minút skôr. Ja si väčšinou nechávam rezervu 5 minút. Oznámim, že musíme už ísť. Ak sa stretnem s nesúhlasom poviem. „Dobre, ešte ťa chvíľku nechám hrať. Keď sa opäť vrátim, tak už musíš skončiť. Dohoda?“ Potomok dohodu slovne potvrdí „Dohoda.“ V prípade opätovného vyjednávania, už len trvám na našej spoločnej dohode. „Taká bola dohoda.“

Bonus

Ak to nezaberá, máme doma ešte jednu fintu. Autorstvo patrí môjmu mužovi. Tou fintou je bonus. Začalo to pri rozdeľovaní sladkostí. Môj muž vyjednáva s potomkami počet gumových macíkov. Na vlastné uši ho počujem ako vraví: „Každý dostane tri a ešte jeden bonusový.“

V duchu prevrátim očami. Ako môže takto naštrbovať mnou pevne stanovené zásady? To je cesta do pekla! Nakoniec to bol môj omyl. Bola to cesta do raja. Ak je pre potomkov niečo veľmi veľmi dôležité. Chcú veľmi veľmi ešte predĺžiť hru na ihrisku alebo majú veľmi veľmi chuť na sladké. Dajú mi to najavo prosebným hláskom: „Mami, ešte jedno bonusové šmyknutie, pjosím.“ Je to náš rodinný kompromis. Ja som spokojná, že to netrvá dlho a potomkovia sú spokojní, že dosiahli niečo naviac.

Zahrám sa poslednýkrát

„Ešte poslednýkrát mami, dobe?“ je čarovná veta.

Každý deň musím pri hre donekonečna opakovať nejaké činnosti. Donekonečna čítať. Donekonečna byť ježibabou z medovníkového domčeka. Donekonečna stavať vežu z kociek. Takže, keď potrebujem uzrieť konca, tak opäť idem do dohody. „Ešte poslednýkrát a končíme. Dohoda?“ A čakám na vytúženú odpoveď „Dohoda, mami.“ Sú chvíle, keď je cesta k vytúženej vete tŕnistá. Sú chvíle, kedy je to aj päťkrát odhúpaní na húpačke alebo trikrát zbúraní veže z kociek. Sú chvíle, keď zjednávame ako na trhu.

„Ešte trikrát a koniec. Dohoda?“
„Nie ešte osemkrát.“
„To nie, tak teda päťkrát. Dobre?“
„Dobe, mami.“

Presypem posledné minúty

Občas by sa mi hodilo povedať vetu ako „Za 5 minút končíme.“ Ale povedzme si to na rovinu. Slovné spojenie „5 minút“ je pre potomka odkázané na neúspech. Pri kúpaní sme s potomkom objavili presýpacie hodiny. Tie, ktoré merajú čas 3 minúty potrebné na umytie zubov. Dohadovali sme sa, kedy vypustíme vaňu a skončili sme pri dohode, kým sa presype piesok. Od teraz, keď poviem „Končíme“ tak odpoveďou je „Až keď sa dosype.“ A to je oveľa lepšie ako odpoveď „Ešte nie mami, ešte to dokončím.“

Dohodám sa potomok učí

Žiaľ veľmi pomaly

Na začiatku som dohody navrhovala ja. Samozrejmosťou bolo, že sa dohody dodržiavali. Najmä z mojej strany. Pretože, keď po štvrtýkrát opakujem „Ale toto je už naozaj poslednýkrát“ je mi jasné, že sa niekde v programe stala chyba. Keď sme v tom už boli dobrí, tak som pokračovala v učení ďalej. Opýtala som sa potomka: „Koľkokrát ešte?“ „Ako sa dohodneme?“ „Čo navrhuješ ty?“ Pracovala som s návrhom od potomka na dohodu. Niekedy aj s verziou: „ešte dvaťsaďšesťkrát“ alebo „za osemnásť minút“. Bola to fuška, ale postupne sme sa dopracovali k úspechom.

Približne v 3 rokoch boli potomkovia schopní prísť s reálnymi návrhmi „Ešte poslednýkrát, dobe?“ „Kým sa dosype“ „Kým dospievaš pesničku.“ 

Dohody pri konfliktoch

S dohodami sa cítim ako superhrdinka. Asi od prvého roka života s dvojičkami sa začali do nášho spoločného súžitia vkrádať súrodenecké konflikty. Vety ako „hračky sa netrhajú“ a „ľudia sa nebijú“ boli denno-dennou polievkou pre našu dušu. Ja ako mama som si musela upratať sama v sebe, čo sú tie rodinné zásady, na ktorých budem trvať a čo sú prehrešky, nad ktorými som ochotná prižmúriť oči, aj keď sa mi to nepáči. Dohody sa stali mojou tajnou zbraňou.

Bolo krásne sledovať ako sa dohody dostávali do nášho života.

Potomkovia sa hrajú. Každý so svojou hračkou. Potomkovi sa pri hre nedarí. Otočí sa a „Bác“, bachne sestru.

„Matejko, no no. Emka sa nebúcha. Ak sa hneváš, buchni sem. Takto.“ Ukazujem držiac plačúcu sestru v náručí. Keď sa situácia upokojí a potomok agresor vníma svet, ideme k zmiereniu. „Matejko, keď buchneš, hovorí sa prepáč“

Toto v rôznych obmenách trvalo asi rok. Potom sme sa vďaka vývinu reči dostali do druhého štádia.

Potomkovia sa hrajú a ja v kuchyni. Zrazu krik. Od pokojného krájania zeleniny do polievky sa ocitám uprostred telenovely plnej vášní a emócií.
„Daj to sem“ „Ja som to mal pjvý“
„Nie ja som to mala pjvá“
Bác!

A tak nastupujem a začínam:
„Zdá sa, že sa obaja chcete hrať s rovnakým autom. Ale o hračky sa nebije. Ako to vyriešime? Dajte nejaký návrh.“
„Ja navuhujem, že auto budem mať ja.“
Ozve sa Emin nesúhlasný plač.
„Kľud Emka“ a smerom k Matejovi: „Zdá sa, že Emka s tým nesúhlasí“
„Ja navuhujem, že budem mať auto ja.“
„Nie!“, Matej sa snaží ukoristiť auto.
„Kľud Matej“ a smerom k Eme: „Zdá sa, že Matej s tým nesúhlasí“
„Čo môžeme vymyslieť ešte?“
Ticho. Potomkovia majú ruky skrížené, pusy vytrčené.
„A čo keby ste sa striedali? Kým sa presype piesok?“
Nesúhlasné ticho.
„A čo keby vám to zoberiem a nemá to nikto“
„Nie!“ objaví sa prvý náznak spoločného záujmu. Prvý úspech, gratulujem si. Chvíľu ich nechám rozmýšľať. Poprípade zrekapitulujem. „Tak aké máme možnosti, Bude to mať len Matej, bude to mať len Ema, budete sa striedať, nebude to mať nikto.“
Ozve sa ťažký povzdych doprevádzaný vetou „Tak dobje, budeme sa stjedať.“

Nie že by to išlo rýchlo. Nie že by sa to vždy dalo.  Nie že by to vždy  fungovalo. Nie že by sme boli s riešením vždy spokojní…. Niekedy sme si len zrátali, čo sa nám oplatí viac. Ak oni, aj ja.

Niekedy som im aj vec dotyčnú zobrala. Niekedy to aj napriek snahe dopadlo plačom a krikom. Niekedy sme sa snažili hľadať viacej nápadov. Na začiatku som ja dávala viacej nápadov ako oni, ale pointa je myslím zrozumiteľná.

Neskôr, keď som počula krik, tak sa stačilo len opýtať: „Počujem krik. Viete si to vyriešiť sami alebo prídem vám pomôcť?“ Je mi jasné, že to bola viac vyhrážka ako pomocná ruka, ale v záujme pokoja sa to moji potomkovia vždy snažili vyriešiť radšej sami.

Práve z týchto zážitkov vznikla moja rada: „Učte deti ako veci robiť, nehovorte im len to, čo robiť nemajú.“ Ak vydržíte, začnete zbierať plody svojej práce.

A tak, keď zase raz krájam v kuchyni zeleninu do polievky, usmievam sa pri počúvaní dialógu ako tento:

„Daj mi to!“
„Nie, to je moje.“
„Ale, pjosím.“
„Mám návjh. Budeme sa stjedať.“
„No, dobje“

A ja sa usmievam pod neexistujúci fúz a bez prerušenia pokračujem.