Denník N

V zahraničí alebo o kôrke chleba doma? 1. časť

Keď si myslíte, že ste na konci, ešte ste len na začiatku. Túto vetu som si uvedomila, keď som nasadala do lietadla smer Londýn Luton. Toto nie je vymyslený príbeh ale holá skutočnosť, bez príkras.  Je to neskutočne ťažký boj a potoky sĺz, obetovanie sa pre „lepšiu budúcnosť mojej rodiny.“

Všetko začalo oveľa skôr. Neviem, či moje zlé rozhodnutia z minulosti, nedostatok trpezlivosti, alebo nekonečný neúspech pri hľadaní práce, či neschopnosť prijať neadekvátne pracovné podmienky alebo dôsledky toho, že po druhej materskej dovolenke vás v práci prosto už nepotrebujú, spôsobili, že som začala intenzívne hľadať prácu v zahraničí. „So systémom nevydrbete!“  A na to pamätajte, keď sa budete chcieť dostať z dna finančného, či vzťahového tak, že odídete z pohodlia vášho domova, opustíte deti, manžela, priateľov, rodinu, vaše rozbehnuté plány a všetky aktivity, ktoré vám robili radosť, či tak trochu starosti. Všetko má svoje výhody a nevýhody, plusy a mínusy. Myslieť si, že práca v zahraničí je výhra, je tak trochu polopravda, lebo „depends“ slovko, ktoré sa často v Anglicku používa a jeden z významov je „zaleží.“ Áno, záleží. Záleží na tom ako ste jazykovo vybavený, aké máte široké ramená, ako rýchlo sa dokážete učiť a ako dokážete zvládať stres. To, že stále existuje  v dnešnej spoločnosti novodobé vykorisťovanie hádam ani nemusím pripomínať. Je tu preto, lebo sami akceptujeme toto využívanie a tlačia nás k tomu hlavne existenčné problémy.

Relatívne dobre ste na tom doma vtedy, keď ste každý mesiac v pluse a dá sa žiť aj tak, že ste každý mesiac na nule, čo vlastne znamená, že to čo zarobíte od vás odíde v podobe šekov, splátok, bežných výdavkov na potraviny a nezostane nič navyše. Nič na vaše koníčky, oblečenie, dovolenku či na smiešnu kávu s kamarátkami. A beda ak potrebujete „dotovať“ dieťa na vysokej. To je už úplná katastrofa. Urobiť rezolútne rozhodnutie vás prinúti až situácia, keď ste permanentne v mínuse a už niet úspor, rodina vám požičala, čo mohla a hoci sa našlo sa aj pár priateľov, čo pomohlo, už to nestačí. Ste na finančnom dne… A štát, teda konkrétne Slovenský štát si stále ešte myslí, že je skoro na to, aby sa do celého vložil jeho „prepracovaný“ sociálny systém…  Na rozdiel od jednej nemenovanej vrstvy obyvateľstva, máte ešte výdobytky luxusu, čo znamená, že máte kde bývať , máte staré, ale pojazdné auto, televízor, práčku… teda „de facto“ ešte nie ste sociálny prípad… Vtedy si uvedomíte, že vlastne už neexistuje iná možnosť, len odísť. Ľahko povedané, keď máte dvadsať… život pred sebou a žiadne záväzky. Ideálna šanca. No nie až taká ideálna, ak máte po štyridsiatke, veľké dieťa na univerzite, malé dieťa na základnej škole, nesplatenú hypotéku a pôžičky a ste bez práce. Ako ďalej?

Odísť z rodnej krajiny v strednom veku, to chce poriadnu dávku odvahy. Predsa len máte už určité zvyky a ťažšie sa prispôsobujete novému, vaša odolnosť zvládať stres sa znižuje. A tým nechcem uraziť ľudí, ktorí práve v tomto veku odštartovali zmeny a darí sa im. Gratulujem.  Ak máte rodinu a ste rodinne založený, lebo len mať rodinu nestačí, je to o to horšie. Skúste si práve teraz predstaviť, že vstanete z kresla, pohodlnej gaučovky, či z postele, jednoducho z miesta kde čítate tieto riadky, zbalíte si pár vecí a odídete do inej krajiny. Čo vám napadne ako prvé? Strach? Obavy? Vzrušenie z neznámeho? Vidina lehátka pri bazéne vášho superluxusného domu? Nablýskaný jaguár, váš sen z mladosti?  Mne prišlo ľúto… ľúto všetkého, čo budem musieť opustiť…asi preto to neviem odosobnene zvládať… V prvom rade, som opustila moje deti a manžela. Áno, som monštrum…Opustila deti? Čo je to za matku? A odišla od manžela? Celé to nie je vporiadku. Presne tak. Celé to nie je vporiadku…

Teraz najčítanejšie