Podľa ústnej tradície zakladateľom osady Sabotovci bol Martin Prívratský z Vrboviec v roku 1873. Bol usilovný hospodár, darilo sa mu a tak dokupoval pozemky na slovenskej i moravskej strane, kde si postavil nový dom. Jedna z dcér sa vydala za Slováka Sabotu, ktorý ďalej zveľaďoval gazdovstvo zdedené po svokrovi.

 

Z osady Sabotovci sú dnes Šance

 

Hranica tu bola vytýčená po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867. Po vzniku Československej republiky sa stala len symbolickou čiarou, po rozdelení v roku 1939 sa Sabotovci (U Sabotů) ocitli v česko-moravskom protektoráte. Obyvatelia si však vymohli špeciálne povolenie, akýsi malý pohraničný styk, ktorý sa využíval aj na pašovanie a prevádzanie ľudí, utekajúcich pred prenasledovaním.

Osada sa rozrástla najmä po druhej svetovej vojne. Ľudí prilákali lacné pohraničné pozemky. Socializácia sem prenikla až v roku 1975. Problémy prišli po opätovnom rozdelení spoločnej republiky. Po dlhšom váhaní sa miestni obyvatelia v referende rozhodli pre pripojenie k Slovensku, konkrétne k obci Vrbovce, od ktorej je osada vzdialená asi 4 a pol kilometra. Od roku 1998 nesie oficiálny názov Šance a v jej blízkosti je železničná stanica Vrbovce, spojená vlakovou dopravou s okresným mestom Myjava.

 

Sklárska história osady Sidónia

 

Kompenzáciou za osadu Sabotovci bola upravená hranica v osade Sidónia, ktorá sa ukrýva v horách Bielych Karpát. Tá má podstatne bohatšiu históriu. Výskyt rádiolaritu sem priviedol ľudí už v 15. až 6. stor. pred n. l., o čom svedčí objavené pohrebisko. Blízkym Vlárskym priesmykom prechádzali nielen kupci, ale i vojská, čo nelákalo k trvalejšiemu osídleniu pohraničných pralesov.

 

Až v roku 1788 majiteľ brumovského panstva, slovenský šľachtic Ján Krstiteľ Ilešházi, tu dal postaviť sklársku hutu, ktorú pomenoval po svojej manželke. Huta vyrábala tabuľové, zelené, brúsené i maľované sklo. V roku 1859 si ju prenajal viedenský podnikateľ Josef Schreiber. Zatiaľ čo huta stála na uhorskom brehu Vlárky, domy si zamestnanci sklární postavili väčšinou – až na tri – na moravskej strane. V čase rozkvetu sklárne tu žilo vyše 600 obyvateľov. Nové výrobky – cylindre, tienidlá, súbory z krištáľového skla – išli na odbyt nielen doma, ale aj v balkánskych a orientálnych krajinách.

 

Po 1. svetovej vojne bola síce výroba obnovená, ale hospodársku krízu už skláreň nebola schopná prežiť. Sklárske pece v Sidónii vyhasli v roku 1932. Huta bola zbúraná a väčšina obyvateľov hľadala živobytie inde. Do dnešných čias sa zachovalo niekoľko pôvodných domov, vrátane pece, v ktorej si sklárski robotníci spoločne piekli domáci chlieb.

 

V roku 1949 osadu elektrifikovali a vybudovali do nej novú prístupovú cestu. V roku 1951 sa dokonca stala samostatnou obcou. O štvrťstoročie neskôr však obyvateľov ubudlo natoľko, že sa Sidónia stala administratívne súčasťou mesta Brumov – Bylnice. Okrem víkendových chalúp tu vyrástlo aj obľúbené mládežnícke rekreačné stredisko.

 

Prvého januára 1993 sa Vlárka stala štátnou hranicou, ktorá rozdelila osadu medzi dva samostatné štáty. Úpravou hraničnej čiary pred 20 rokmi sa celá osada stala súčasťou Českej republiky.

Turistické možnosti

 

Dnes je slovensko-česká hranica opäť len symbolickou čiarou.

 

Do Sidónie (355 m n. m.) vedie nielen cesta, ale aj červeno značená trasa z Vlárskeho priesmyku, kde je pohraničná železničná zastávka, a pokračuje lesmi i horskými lúkami na hrad Vršatec a jeho bralá. To je už celkom pekná celodenná turistický vychádzka.

 

Železničná stanica Vrbovce je s rovnomennou dedinou spojená nielen cestou, ale aj modrou značkou, ktorá vedie po brehu riečky Teplica. Na druhej strane nás modré značky vyvedú na hlavný hrebeň Bielych Karpát, kde sa pripoja na magistrálu prechádzajúcu celým Slovenskom, známu ako Cesta hrdinov SNP, a tá na dominantu kraja – Veľkú Javorinu.

 

Marie Kudeříková

So železničnou stanicou Vrbovce sa spája detstvo Marušky Kudeříkovej. Jej otec bol železničiarom a tak časť detstva prežila práve tu. Jej meno nesie červeno značený turistický chodník úpätím Bielych Karpát na moravskej strane. Ako čerstvá maturantka sa zapojila v Brne do komunistického antifašistického odboja. Po zatknutí koncom roka 1941 ju dva roky väznili, odsúdili na trest smrti a dva dni po 22. narodeninách ju v sliezskom (vtedy nemeckom) meste Vroclav popravili. Krutým, stredovekým spôsobom – sťatím. Spoza mreží v očakávaní smrti sa jej podarilo – podobne ako Fučíkovi – prepašovať listy, ktoré vyšli v roku 1961 pod názvom Zlomky života. „Nežila by som dnes inak,“ napísala. „Iba ak by som sa vyhla chybám, ktorých som sa dopustila.“ Vo filmovej podobe sa jej osudy dostali k divákom v roku 1972, keď režisér Jaromil Jireš natočil film „… a pozdravuji vlaštovky“ s Magdou Vášáryovou v hlavnej úlohe (ukážka na https://www.csfd.cz/film/4817-a-pozdravuji-vlastovky/prehled/) . Napriek tomu, že komunisti si z nej urobili symbol svojho režimu a po novembri ´89 sa naopak našlo dosť takých, pre ktorých bola jej krutá smrť terčom vtipov, zaslúži si mladá odbojárka aj s odstupom generácií všeobecnú úctu. V roku 1990 plzenská punková kapela Požár Mlýna nahrala pieseň Slzy Marie Kudeříkové. Jej menom pomenovali turisti červeno značený chodník, ktorý vedie zo železničnej stanice Vrbovce moravským podhorím Bielych Karpát.