Denník N

Recenzia: Vynález krídiel

„Dejiny nie sú len fakty a udalosti. Dejiny sú aj bolesťou v srdci a my si ich opakujeme, kým si nevytvoríme bolesť aj vo vlastnom srdci.“ (Julius Lester)

Autorka Sue Monk Kiddová chodila v Charlestone desať rokov okolo domu, kde prežili azda najvýznamnejšie obyvateľky tohto mesta sestry Grimkéové podstatnú časť svojho života, ktorý ovplyvnil vnímanie podrobenosti, poddajnosti, samostatnosti ako takej, ale aj žien samých seba nielen v Spojených Štátoch. A nevedela o tom.

Tento príbeh zaujme historiografickým materiálom, ku ktorému inšpirovaná literátka pristúpila zodpovedne. Reálne postavy dopĺňajú fiktívne, pričom mnohé fiktívne vznikajú z čriepok reálnych, vrátane kľúčovej postavy Hŕstky. Zaujme, okrem mimoriadne kvalitne odvedenej literárnej práce, tým, že sa jej podarilo oceniť zotročených i slobodných Afroameričanov, ako si želala. Ich každodennosť sprítomňuje citlivo, naturalisticky a aj prostredníctvom zručnej fantázie, pri opise nášiviek na prikrývkach žien, ktorým bolo ako všetkým otrokom odopreté, okrem iného, právo naučiť sa čítať, písať, počítať, ale nie aspoň takto osloviť svojím príbehom svet (niektoré sú zachované v archívoch National Museum of American History vo Washingtone a v Museum of Fine Arts v Bostone).

Autorka ponúka bystré analýzy vynaliezavosti a prahnutia a skúma rozmery priateľstva z viac ako dvoch svetov, ešte aj zo svetov líc a hláv. Za kapitolou spomienok zabezpečenej južanky nasleduje kapitola spomienok osobnej slúžky. Boj za vlastnú vyrovnanosť, zrelšiu aktivitu a zmysluplné dni prvej Sarah (otec jej zakázal prístup ku knihám a štúdium práva) dolieha na človeka ako kladivo, ktoré je pri maume druhej, priveľmi skoro priamočiarej Hetty „Hŕstky“ (meno dostala podľa afrického zvyku, ako sa dieťa ukáže v prvých dňoch alebo týždňoch, v anglickom origináli Handful) použité ako jeden z množstva opravných prostriedkov na vyrazenie vôle vydržať až do konca. Čo už, keď si zväčša chceme vziať do hrobu tú dušu v strome, v súlade s kolektívnym zvykom v Afrike.

Neprehliadneme, aké je nepríjemne jednoduché, keď o osude rozhodujú zdroje (kapitál). Ako aj tak hrdelne zapadnete do neúspechu a ste terčom na zosmiešnenie, kritizovanie pasivity s porovnateľnou silou, ako keď sa vzpriečite. Pocit nie je viac ako rozumné zváženie situácie. Občas však utká z príležitosti jedinečný moment a učí, trénuje v tragédii reči, písmen, motaníc s nosom dole a bradou hore… Aby sme nezabudli na iným spôsobom chytaný osud, ktorý aj v budúcnosti odkryjú len hviezdy padajúce na zem pre všetkých a nie nejaký zoznam majiteľa s číslom, vekom, použiteľnosťou v cene (do textu bol zapracovaný súpis majetku sudcu a otca sestier, ako ho archivuje Historic Charleston Foundation od roku 1819, kde sú otroci zahrnutí medzi koberce, bavlnu a ľanové plátno).

Sarah a Angelina Grimkéové boli za života obviňované zo zrady svojho pôvodu (pre abolicionizmus, ktorý odmietal symbol kastovníctva južanského sveta), zo zrady prekážok aj v sebe, lebo jedna sa zmierila s tým, že je zdatnejšia v písomnom prejave, druhá v rečníckom a kooperatívne to pri požiadavkách doby vyšlo… Ako na každom začiatku zmien, požiadavky bývajú v kombinácii s ďalšími normálne. Určite by nesúhlasili s redukciou v izmoch, ako to teraz mnohopočetne žijeme.

Ich zlom nastal, keď po prestúpení z episkopálnej cirkvi (v prípade Sarah) a od presbyteriánov (v prípade Angeliny) ku kvakerom hovoria hlasnejšie a konajú jasnejšie načúvaním vnútornému hlasu. Sarah, pripravujúca sa na povolanie pastorky, však narazí radikalizmom. Medzi mužmi panuje väčšinový názor o postupnom zrušení otroctva. Bez ohľadu na ďalší nesplnený sen, podporí sestrin nápad argumentovať odvahou „slobodných“ žien, ktoré si sadajú v modlitebniach na lavičky pre otrokyne. Asi takto boli položené základy aj za ich zrovnoprávnenie podľa plánu stvorenia, ako to spisba staršej pamätá. Sestry napriek tomu už pri tejto viere zostali v určite tichšom období svojho života po svadbe Angeliny s jedným z najzanietenejších hlasov abolicionistov, ktorou končí románový príbeh.

Životná prikrývka negramotnej maumy odkazuje dcéram vieru v oslobodenie sa spod otroctva cez symbol trojuholníkov z čiernej látky, drozdích krídiel letiacich k oblohe…

Niečo k tomu potrebujeme, aby nám neušla niť.

Teraz najčítanejšie

Eva Sládeková

Už dávnejšie niekto literárne a ešte inak spracoval hľadanie strateného času. V súčasnosti je to tak živá potreba... Ak chceme byť ľudskí alebo dokonca sami sebou, je nutné nájsť si čas, v ktorom sa pravidelnejšie usadíme a budeme sa učiť pustiť všetko z rúk, dopriať aj myšlienkam slobodu plynúť v tom vlastnom kruhu. A takto konečne svoje dýchanie a malé stopy vo svete premeníme na dar, modlitbu a pokoj.