Denník N

Pijem iba čaj s mliekom alebo prečo by mal pobyt v zahraničí absolvovať každý

Strávila som tri týždne v takmer 9-miliónovom meste a môžem povedať, že okrem zlepšenia angličtiny – čo bolo aj mojím cieľom – som sa toho neskutočne veľa naučila. Zároveň som si uvedomila, prečo by mal takýto pobyt kdekoľvek v zahraničí absolvovať skutočne každý.

Od septembra začínam študovať na medzinárodnej škole LEAF Academy, čo znamená, že bez angličtiny sa tam človek nezaobíde. Aby moje pôsobenie na škole neublížilo ani mne ani ostatným, mala som za úlohu ísť na študijný pobyt do zahraničia a pracovať na svojej angličtine. Podarilo sa – našla som si školu, bývanie, dopravu a na tri týždne som zakotvila v pre mňa obrovskom, drahom a ľuďmi prešpikovanom meste.

Nebojíš sa teroristov?

3. júna sa v Londýne odohral tretí teroristický útok – na London Bridge do ľudí vrazila dodávka, z ktorej následne vyskočili nožmi ozbrojení muži a zaútočili. Sedem ľudí pri útoku zahynulo a štyridsiati ôsmi sa zranili.

Nie je to pekná štatistika a aj kvôli týmto faktom som sa do anglického hlavného mesta bála ísť. Predsa len, cestovať iba mesiac po treťom útoku v poradí – úplne pokojne môže počas môjho pobytu vypuknúť ďalší! Možno, že tento raz na najväčšom londýnskom letisku, Heathrow. Alebo v metre. Alebo v centre mesta, kde sa nachádza moja škola. Alebo na veľkej autobusovej stanici, z ktorej budem cestovať na výlet za sestrou. Zakaždým je tam predsa masa ľudí…

Ako som si balila kufor na obdobie trvajúce takmer polovicu letných prázdnin, opakovala som si v hlave slová mojich rodičov: „Necestovať, to by bolo ako vzdať sa teroristom. Iba by dosiahli to, o čom im vykonávanými útokmi ide. Chceš, aby vyhrali?“ Odpoveď je jednoduchá – nechcem. Zazipsovala som si batožinu a z Viedne odletela do krajiny pitia čaju, neslávne známej kuchyne a červených poschodových autobusov.

Voda je na umývanie riadu, ja pijem iba čaj s mliekom a víno

Bývať som mala hodinu od centra, čo je berúc ohľad na veľkosť Londýna veľmi slušná vzdialenosť. Moja domáca bývala v pokojnej rodinnej štvrti v malom domčeku, kde mi prichystala útulnú vlastnú izbu. Zistila som, že domy sú v tejto časti Londýna lacnejšie, pretože je tu veľmi zlá infraštruktúra a doprava v Anglicku je (môžem potvrdiť) nesmierne drahá. Avšak to, čo Londýnčania považujú za „zlú infraštruktúru“, môžeme my na Slovensku (možno okrem Bratislavy) len ticho závidieť. Autobusy chodia v určité hodiny každých 8 – 10 minút, a nie je ich málo. Problémom sú skôr vlaky – mne samej na London Bridge, kde som prestupovala na metro, chodil jediný spoj za necelú pol hodinu a stávalo sa, že ho jednoducho zrušili. V takých prípadoch som musela hľadať náhradné riešenie; ale zakaždým sa dalo ísť na prestup.

Domáca sa ukázala byť veľmi príjemná a zároveň svojská pani. Prekvapila ma už pri otázke, či sa nechcem napiť. „Vodu nepijem, tá je na umývanie riadu a sprchovanie. Ja pijem iba čaj s mliekom a večer víno.“ Svoje slovo za celý pobyt dodržala.

Napriek jej vyššiemu veku chodí aj naďalej do práce, kde riadi zdravotné sestry. Nemala problém viackrát mi zopakovať, že „tvrdo pracuje“ a nebude mať čas variť mi – a po tom, čo som počula o anglickej kuchyni ma to celkom potešilo. Na druhý deň mi však dala ochutnať Shepherd’s pie, čo je typicky anglický chod. Zjednodušene, naspodok sa do jenskej misy naukladá mleté hovädzie s mrkvou, na to sa vyleje zemiaková kaša a napokon posype syr a masa sa dá zapiecť.

Ako ste prežili víkend? No tak, hovorte so mnou…

Podľa plánu som mala mať školu 6 plných hodín denne, od 9:15 až do 17:15. Keby som mala tento čas stráviť v škole na Slovensku, asi by som sa zbláznila. No v Londýne som zažila čosi nevídané – každé ráno som sa do školy tešila a 6 hodín sa mi zbehlo akoby do jednej.

Prečo? Núka sa hneď niekoľko odpovedí. Nie, nezáležalo na vybavení školy ani na priestoroch. Pre mňa boli najpodstatnejšie dve veci: vzťah medzi študentom a učiteľom a spôsob výučby. Od tohto sa odvíjala aj tretia dôležitá vec, atmosféra v triede.

Za tri týždne som vystriedala štyroch učiteľov. Na leveli Intermediate dvoch (ranná a poobedná hodina) a na Upper-Intermediate taktiež dvoch (ranná a poobedná hodina).

Moji učitelia Shawn, Tom, Alex a Archie sa stali mojimi priateľmi. Áno, priateľmi. Neboli to žiadne veľké autority, ktorým by som sa bála pozrieť do očí či povedať, čo si myslím. Všetci štyria o nás, svojich žiakov, prejavili záujem, snažili sa nás spoznať a zblížiť kolektív navzájom. Pýtali sa nás na náš názor, mohli sme si dovoliť nesúhlasiť, bez strachu argumentovať, zažartovať a učiť sa po anglicky tak, ako sa teraz hovorí (a samozrejme, aj ako kážu slovníky). Vyučovanie bolo spontánne, malo v sebe energiu a od začiatku chytilo moju pozornosť. Ak sa v rozhovore pritrafila určitá téma, aj keď sme ju nemali v pláne brať, naučili sme sa kopu nových slovíčok. Hovorili sme o tom, čo nás baví a zaujíma a zároveň sme plnili týždenné stanovené ciele.

A uvedomila som si, že sa to dá. Že existujú školy, kde je človek šťastný a má chuť učiť sa a naberať nové vedomosti; kde je učiteľ priateľom, s ktorým si môžeš ísť v piatok sadnúť do baru či povzbudzovať školský tím na krikete.

Plánujem mať desať detí

Na škole, kde ide o zlepšenie jazyka, zaručene stretnete ľudí z celého sveta. Prvýkrát v mojom živote som sa zoznámila s Brazílčanmi, Rusmi, Francúzmi, Arabmi, Švajčiarmi, Turkami… Jednoducho s veľkým množstvom národností z krajín, o ktorých som si dosiaľ mohla iba prečítať. Prežila som s nimi tri týždne, intenzívne komunikovala, spoznávala ich. Vďaka tomu som si mohla urobiť predstavu, akí sú v skutočnosti ľudia z rôznych krajín. Nemôžem, samozrejme, bagatelizovať, ale mám charakteristiky, ktoré sú podložené reálnym základom.

Arabi sú obchodníci. Spoznala som jedného ako lusk, ktorý sa mi horlivo núkal, že mi pomôže na Slovensku vybudovať firmu. Je to „very easy and safe“ a vďaka jeho piatim rokom skúseností za šesť mesiacov vybudujem úspešnú firmu, ktorá bude zarábať veľké peniaze – presne tak, ako jeho. Zároveň ma pozval na obed, aby som ochutnala typické arabské jedlo.

Za spolužiačku som mala dievča pôvodom zo Somálska, žijúce vo Švajčiarsku. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že je to moslimka. Na hlave nosila rôzne šatky z jemnučkého materiálu a aj v teplé dni dlhé nohavice či sukňu. Naučila som sa, že Somálčania uvažujú vo veľkom. Keď sa v triede dostala reč na deti, každý povedal jedno či dve, až moja moslimská priateľka vyhlásila: „Deti? Chcela by som ich mať desať. Ak sa nepodarí, tak šesť, ale desať je ideál.“

Samozrejme, že sme sa začali smiať, no pre ňu to bolo niečo úplne normálne. Dozvedeli sme sa, že má 76 bratrancov a sesterníc a na svadbu jej brata pozývali celú rodinu. „To nie je svadba, ale peklo. Zažívame iba stres.“ Pri pomyslení na číslo hostí som sa tomu ani nemohla čudovať.

Moje srdce si získali Turci. Ešte donedávna som si typického Turka predstavovala ako počerného chlapíka s turbanom na hlave, no pravda je úplne iná. Kým som ich nepoznala, mnohí mi pripadali ako čistí Európania. Väčšina z mojich nových priateľov pochádzala z Istanbulu, čo je podľa nich veľmi veľké a príliš ľudnaté mesto (takmer dvojnásobne viac obyvateľov ako v Londýne). V hlavnom meste Anglicka teda vyhľadávali tichšie miesta, napríklad parky, kde si užívali ticho a pokoj.

Taliani sú veľmi príjemní ľudia. Treba však dodať, že iba keď ich máte po jednom. Sú ochotní počúvať, radi vám povedia vlastný názor. Akonáhle sa ale ocitnete v miestnosti, kde je ich polovica, vtedy sa prejaví ich živý temperament.

Najlepšou priateľkou sa mi stalo dievča z Brazílie. Vďaka tomu, že bola veľmi milá a ukecaná spoločníčka, dozvedela som sa veľa zaujímavých vecí. Brazília patrí medzi posledné krajiny, kde zrušili otroctvo. Istá časť obyvateľov vraj považuje chudobných černochov za zlodejov a rasizmus je medzi nimi čosi normálne. Zdá sa jej to byť neprípustné, najmä, keď žijeme v 21. storočí.

Francúzi sú taktiež sebavedomým národom. Na škole ich bolo ako maku (ale nie toľko ako Talianov) a v triede som ich mala hneď niekoľko. Prvé dni sa pri predstavovaní každý zmienil aj o svojich záujmoch a víziách do budúcna a preto som prezradila, že by som sa jedného dňa rada zapojila do politiky. Môj spolužiak to zachytil a ako som sedela pri ňom a ďalšej Francúzske, počula som, ako francúzsky džavotajú. Vedela som, že sa rozprávajú o mne a zachytila som slovo communistes, ktoré som si (prirodzene) preložila napriek tomu, že po francúzsky neviem ani zaťať.

„Ty si hovorila, že by si sa rada stala političkou, však?“ znela nasledujúca otázka v angličtine. Prisvedčila som, že áno.

„A kto je premiérom vašej krajiny?“

„Róbert Fico.“

„A on je napravo či naľavo?“

„Naľavo,“ odvetila som s narastajúcim podozrením, kam táto debata speje.

„A ty sa kde vidíš?“ pýtal sa ďalej, pričom rýchlo dodal: „Medzi nami môžeš hovoriť slobodne, otvorene.“

„Viac-menej v strede, niektoré názory viac naľavo.“

„Krajne naľavo?“

Už som sa začala uškŕňať a so smiechom som povedala: „My nie sme komunistická krajina.“ No aj po tom, čo som im vysvetlila momentálne politické rozpoloženie Slovenska, si so spolužiačkou Francúzskou iba vymenili začudovaný a neveriacky pohľad.

Zo Slovenská? Áha!

Možno si myslíte, že svet nemá o našej krajine ani poňatia. Prekvapením pre mňa bolo, že poväčšine ľudia vedeli, čo je a kde je Slovensko. Samozrejme, vyskytli sa aj prípady typických scenárov:

„Som zo Slovenska.“

„Československa?“

„Nie, Slovenska.“

„Slovinska?“

„Zo Slovenska.“

„Česka?“

„Nie, zo Slovenska.“

Aspoň som ľudí trošku vzdelala. Ale netreba sa čudovať, môj kamarát z Paraguaja mi dal rovnaký test – a tak, ako mi on odpovedal „Európa“, som ja riekla „Južná Amerika“.

Som rád, keď ti môžem pomôcť

Aj keď človek žije v Londýne len krátky čas, uvedomí si, aké veľké rozdiely sú v správaní Slovákov a Britov. Londýn je obrovské mesto s obrovským počtom ľudí a aj preto je trend nosiť v ušiach slúchatká a dištancovať sa tak od diania navôkol. Nie každý ale po ceste počúva hudbu a aj tí, čo si zaštupľovali uši nemajú problém si ich aj odštupľovať.

Už v prvé dni, keď som zablúdila v metre, mi pomohlo veľké množstvo ľudí. Či boli čierni, bieli, modrookí, dlhorukí, každý ma nasmeroval správnym smerom.

„Som veľmi rád, ak ti budem môcť nejako pomôcť,“ povedal jeden počerný pán a s úsmevom ma doviedol na nástupište, živo sa pritom zaujímajúc o to, skadiaľ som, prečo som tu a či sa mi v Londýne páči. Taktiež som sa zaujímala ja oňho, je predsa úžasné nasať trochu nových príbehov! Rozhovor s ním mi skutočne spríjemnil deň.

O týždeň neskôr som stála na nástupišti a čakala na metro. Vtom som si uvedomila, že nejaký chlapík v dave niekomu kýva. Kýval mne? Prečo? Som v Anglicku sama, takmer nikoho tu nepoznám… A uvedomila som si, že je to ten pán, ktorý mi pred pár dňami poradil, ako sa dostať na nástupište. Odkývala som, usmiala sa a mala na duši prenádherný pocit.

Podobná príhoda nastala, keď mi po ceste zo školy zrušili vlakový spoj domov (nič nezvyčajné). Pýtala som sa náhodnej panej, ako sa dostanem tam a tam, no najbližší vlak išiel až za 40 minút. V zúfalstve som rozmýšľala, ako by som sa mohla dostať domov, keď ma oslovila neznáma žena s tým, že tiež ide mojím smerom a môžem ísť autobusom s ňou. Neuveriteľné! Strávila som s tou ženou (z ktorej sa vykľula nesmierne milá Poľka) asi hodinu cesty, počas ktorej sme sa živo rozprávali o našich životoch, Londýne, práci, škole…

Uvedomila som si, že pred príchodom do Londýna som sa nemala báť. Pretože teroristov je na svete minimum, narozdiel od dobrých, priateľských ľudí ako Londýnčania a urobila som správne rozhodnutie, že som sa nevzdala a napriek strachu zamierila do neznáma.

Nerada vidím, ako ľudia plačú

Ako som spomínala, z Londýna som si jeden víkend spravila cestu do malého mestečka menom Worcester. Cesta  tam prebehla hladko, víkend som si užila a pred návratom do Londýna som mala prichystanú mapu i spoje s tým, že vystúpim na zastávke a kúsoček odtiaľ sa primitívne jednoduchou cestou dostanem na predmestie Worcesteru, do Warndonu, skadiaľ odcestujem z autobusovej stanice.

Môj orientačný zmysel je nulový, a keď som vystúpila na zastávke, kde bolo pár domov, cesta, lúka a nič viac, pričom do odchodu autobusu zostávalo pätnásť minút, nebolo mi všetko jedno. Bežala som podľa mapy, no zle som odbočila a nikto, koho som stretla, mi nevedel povedať, kde je Warndon Coach Station. Blúdila som a v bezmocnosti mi vyhŕkli slzy. Pár áut, čo v tom tichu prešli okolo, ma nechalo tak, no vtom som si všimla, že jedno z nich zastalo s otvoreným okienkom.

„Môžeme ti nejako pomôcť?“ opýtal sa dredatý muž a potetovaná žena za volantom. A čo sa nestalo – nastúpila som do auta ľuďom, ktorých by som sa na Slovensku vyslovene bála. Problémom bolo, že ani oni ani navigácia nevedeli, kde Warndon Coach Station je, preto bolo tri minúty po odchode autobusu, keď sme konečne dorazili na stanicu.

Na zastávke stál odstavený autobus, pričom vodič v žltej veste vedľa neho pofajčieval. Tušili sme, že to je práve môj autobus. Ďakovala som svojim záchrancom celú cestu, na čo mi potetovaná žena povedala, že „Nemá rada, keď vidím, ako niekto plače“. Dredatý muž dokonca vystúpil a odprevadil ma k autobusu, aby sa uistil, či som nastúpila správne. Usadila som sa a ďakujúc všetkým fajčiarom a dobrým ľuďom som na sedadle rozdýchavala posledné minúty.

33 pencí

Z Worcesteru som prišla do Birminghamu, kde som prestupovala na priamy autobus do Londýna. Na stanici mi bolo treba ísť na toaletu, no keď som prišla na rad, zistila som, že treba zaplatiť 33 pencí. Skúmala som drobné v peňaženke, akoby to boli hieroglyfy a ľudia za mnou sa začali smiať. Celá červená som sa zaradila na koniec radu za pekného muža v košeli a lovila v peňaženke mince, až som si uvedomila, že 33 pencí nemám.

Odrazu sa ku mne otočil košeľatý muž so zovretou dlaňou.

„Nemáš presne?“ opýtal sa, tak som mu nervózne vysvetlila svoju situáciu. Na moje nesmierne prekvapenie mi vtisol do dlane presne 33 pencí. Od úžasu som sa zmohla len na tiché ďakujem a zaumienila som si, že ho pozvem na kávu. Bohužiaľ, po vyjdení z toalety som ho už nevidela.

Čo v tom kufri máš? Členov svojej rodiny?!

Výzvou pre mňa bola cesta na letisko Heathrow s 25-kilovým kufrom. Priznám sa, že som sa prefíkane spoľahla na dobrotu tunajších ľudí a nesklamala som sa. Vďaka úžasným ľuďom sa mi podarilo dostať sa až do penzióna pri letisku a ležiac na posteli som spomínala na láskavosť Londýnčanov. Predovšetkým na muža, čo mi pomohol s kufrom vyjsť dlhočizné schody s otázkou: „Bože, čo v tom kufri máš? Členov svojej rodiny?!“ Aj preto som sa v Londýne cítila tak úžasne! Rozdávať úsmev, lásku a dobro tam bolo až detinsky jednoduché – a čo bolo krásne, to, čo ste dávali, sa vám bez veľkých komplikácií vracalo späť.

Do popredia mysle sa mi dostala otázka: udialo by sa niečo z tohto aj na Slovensku?

Ako prežiť… multikulturalizmus

Myslím si, že takýto pobyt v zahraničí by mal zažiť naozaj každý. Keď sa človek dostane medzi ľudí z celého sveta, zrazu sa na všetky globálne otázky pozerá z celkom iného uhla. Síce kratučko, ale žila som v multikultúrnom meste, kde nájdete naozaj kadekoho. A dospela som k tomuto:

Je dôležité zachovať si svoju kultúru, kdekoľvek ste. No zároveň treba rešpektovať kultúru druhých a nesnažiť sa expandovať tú svoju. Ak ste prisťahovalcom a chcete žiť v krajine s inou kultúrou, prispôsobte sa, ale do takej miery, aby ste zo svojho života nevymazali to, čo je vám blízke.

Nadobudla som dojem, že multikulturalizmus ako taký môže fungovať. Každý jeden deň som strávila s ľuďmi najrôznejších národností a charakteru, pričom som neriešila či veria v kresťanského Boha, Alaha alebo Budhu. Keď som omylom vyrušila moslimku modliacu sa v prázdnej triede, nezačala som vrieskať, biť ju či inak jej ubližovať. S ospravedlnením som odišla, pretože poznám, aké to je, keď vás niekto vyruší pri modlitbe.

Ak sa budú ľudia navzájom rešpektovať a jeden druhému dajú slobodnú voľbu, v čo veriť a ako žiť svoj život, multikulturalizmus je jednou z najúžasnejších vecí. Možno, že to znie ako utópia, ale ja verím, že nie je nemožné túto víziu naplniť. Keby sme všetci boli rovnakí, život by bol monotónny a nudný, nie? Ak neveríte, choďte na pár týždňov do zahraničia…

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Valentína Sedileková

Som 17-ročná študentka gymnázia v Banskej Bystrici. Milujem šport, prírodu a písanie a rada by som sa venovala profesionálnej žurnalistike. Baví ma história, práca s ľuďmi i dobrovoľníctvo. Zaujímam sa o súčasné dianie vo svete. Chcela by som svoje myšlienky, postrehy a názory vysloviť verejne, napriek tomu, že s nimi nemusia všetci súhlasiť.