Denník N

Moja babka Montessori

Nie som si celkom istá, či som to s nadpisom tak trochu neprehnala: moja babka chodila do školy štyri zimy, lebo dievčaťu sa azda ani viac nepatrilo, bola dosť mocná, aby vládala robiť na stavbe s chlapmi, kde sa naučila kvalitne hrať karty, dosť krásna, aby sa ako dvadsaťročná zapáčila nášmu dedovi, ktorý vtedy ako starý mládenec požiadal pradeda o jej ruku zrejme z čisto praktických dôvodov, babka nádherne tancovala! Ďalší dej príbehu bol celkom obyčajný, dedinská nuda medzivojnového obdobia slovenskej literatúry… Azda ešte bude priestor aj na ďalšie spomienky, lebo dnes chcem hovoriť len o tom, ako zrejme prebiehala celodenná starostlivosť našich starých materí o nás, ich drahé vnúčatá.
Čo sa pamätám, rána som trávila s babkou v kuchyni. Kým sa rozhorelo v belasej kachľovej peci, sedela som na diváne, hrýzla chlebík so slivkovým lekvárom a pozerala na babku. Triesky na oheň dokázala veľmi rýchlo premeniť na studňu, len ich správne poukladať a ekologická hračka bola na svete: bolo treba dať pozor na prípadnú neposlušnú triesku, ktorá by sa zadrela do ruky. Po viacerých neúspešných pokusoch mi stavanie išlo celkom šikovne. Všetkého v kuchyni sa bolo možné dotknúť, neexistovali zákazy, veľmi skoro babka zapájala do mojej prípravy na život všetky zmysly: sirup bol sladučký, soľ slaná, cesto mäkké, jabĺčka voňavé, dedkove lieky na srdce nebezpečné pre deti, dvierka na peci horúce, olej mastný a rádio hralo rytmické pesničky. Nie práve najbohatšia domácnosť poskytovala bezpečnú prítulnosť jej veľkého tela, hranice, smer, lásku a mnoho iných zaklínadiel modernej psychológie a pedagogiky. Pre lepší rozvoj reči mala babka zásoby riekaniek, jazykolamov a, napodiv i cvikov, ktoré predpisovala logopedička na konci 20. storočia mojej dcére pri nácviku hlásky „R“.
Spod sliepok vyberala ešte teplé vajíčka a na tie husacie počas celej znášky písala veľké číslice podľa toho, kedy ich stará hus zniesla. Po naďobaní malého húsatka mi na chvíľu dovolila podržať ešte trochu krvavé vajíčko v ruke, ale hneď ho rýchlo dávala pod húsku, aby nevychladlo. Prístup do záhrady bol prakticky neobmedzený, od susedov prerastalo malinčie a až v dospelosti som začala podozrievať suseda, že im tak trochu pomáhal, keď videl, ako sa za zrelými plodmi naťahujeme cez plot.
Od detstva som neznášala detský kolektív, keď doma bolo tak dobre. Každé ráno som do škôlky prichádzala s veľkým plačom, niekedy babka nemal srdce odviesť ma…. Jedného dňa som dostala vynikajúci nápad: keď skočím do vane s dažďovou vodou, určite si namočím šaty a ostanem doma! Nebol to vlastne skok, len taký krôčik do prázdna, a potom už len babkina mocné ruky. Najprv ma vytiahla z vody a potom poriadne zmlátila… V ten deň som išla do škôlky pokorne, bez jediného slova, bez jedinej slzičky…

Teraz najčítanejšie