Denník N

Zbaviť sa plienok nejde na rozkaz

Väčšina detí sa plienok zbaví bez problémov. Existujú však deti, ktorým to jednoducho vôbec nejde. K takým patrilo i moje dieťa. Zrazu som stála na druhej strane. Nie ako odborníčka, ale ako matka, ktorá nevie, ako pomôcť vlastnému dieťaťu. Tento blog je o tom, čo sa nezmestilo do článku „Svet bez plienok môže deti aj bolieť, netreba na ne tlačiť za každú cenu“ a odporúčam si najskôr prečítať ten. (https://dennikn.sk/830725/svet-bez-plienok-moze-deti-aj-boliet-netreba-na-ne-tlacit-za-kazdu-cenu/)

Prečo je niečo tak prirodzené, pre niektoré deti ťažké?

V prvom rade ma napadá, že to my sme vytvorili spojenie kaká a ciká sa do plienky. Dieťa o žiadnych plienkach nevedelo, kým sme mu to neukázali. Potom dieťa dosiahne určitý vek alebo má ísť do škôlky a my po ňom chceme, aby to bolo inak. Nie každé dieťa sa však chce tohto spojenia ľahko vzdať. Zrazu chceme po dieťati, aby opustilo niečo známe. Zároveň je to intímna záležitosť. Deti tú intimitu cítia a nie vždy sa cítia príjemne meniť to, čo je zaužívané. Takže v konečnom dôsledku existuje skupina detí, ktorá nie je z myšlienky zbaviť sa plienky práve nadšená.

Pripravenosť dieťaťa

Existuje pojem pripravenosť dieťaťa. Vo všeobecnosti existujú tri oblasti:

  • dieťa musí byť fyzicky schopné používať toaletu. Jeho orgány musia byť dostatočne vyvinuté,
  • pripravenosť súvisí aj s rozumovými schopnosťami dieťaťa, ktoré musia dosiahnuť určitú vývinovú úroveň,
  • psychické naladenie, ktoré sa môže nazývať aj ako záujem, túžba osamostatniť sa či motivácia.

Takže naozaj nejde len o vek.

Ak rodič nadobudne pocit, že by mal učiť dieťa na WC, tak vlastne začal vnímať signály pripravenosti od svojho dieťaťa. Medzi také signály patrí záujem o používanie toalety. Dieťa začne chápať súvislosť medzi telesnými pocitmi a cikaním/kakaním. To sa prejavuje tak, že preruší hru a teda predvída, čo sa bude diať. Často sa deti idú skryť do „kútika“ a teda chcú na „to“ súkromie. Pri cikaní je dôležité, aby dieťa bolo schopné udržať väčšie množstvo moču v močovom mechúry. To znamená, že dokáže mať aspoň jednu hodinu suchú plienku. To je fyziologický predpoklad, aby sa mohlo začať učiť na WC. Posledným dôležitým signálom je, že dieťa nejako signalizuje, že che cikať/kakať. Napríklad prešľapuje, má svoj „typický výraz v tvári“ alebo si dáva ruku do rozkroku.

Signály vidím a teraz ako na to?

Ja neverím na odplienkovacie metódy. Som presvedčená, že všetky metódy sú odsúdené na neúspech, ak dieťa nie je pripravené. Na druhej strane ani nie som správna osoba, ktorá má hodnotiť metódy. Ja sa totiž vždy stretávam s deťmi, u ktorých tieto metódy nefungovali. Vidím len časť detí a zrovna tú, kde metódy neboli nápomocné. Preto som voči nim priveľmi kritická.

Podľa mňa sú tieto metódy viac pre rodičov ako pre deti. Pomáhajú im uchopiť to, čo ich čaká. Vymyslia im ako na to. Dávajú rady, kedy začať. Myslím si, že je fajn, že dávajú rodičom pocit istoty a dávajú nejaký zrozumiteľný postup. Mám na nich rada, že v ich popise sú veci, ktoré by rodičov možno ani nenapadli. Ako napríklad:

  • Dieťaťa môže mať strach, že prepadne záchodovou misou a preto majte redukciu.
  • Dieťa sa môže cítiť neisto, ak má nohy na WC vo vzduchu a preto majte podnožku.
  • Dieťaťu môžu vadiť pachy a preto pred vstupom WC prevoňajte.
  • Buďte opatrní, keď splachujete kako. Dieťa sa môže zľaknúť, že splachujete časť z neho samého.

Predstavte si, že metóda nebude fungovať

Netreba však zabúdať na to, že metódy nemusia fungovať. Ja mojim rodičom prízvukujem, aby si pri výbere metódy predstavili, čo budú robiť, keď to nebude fungovať. Ako to uchopia vtedy? Ako to urobia, aby dieťa nemalo zo seba pocit zlyhania? Ak majú tieto odpovede, tak metódy môžu byť nápomocné. A prečo si to myslím? Pretože som si to odžila.

Ja ako mama som zastávala názor, že deti sa naučia chodiť na WCko, keď budú pripravené. Bola som s tým OK až do momentu, kým sa neblížil nástup do škôlky a moje deti nejavili absolútny záujem o danú tému. Začala som pekne pozvoľna nočníkovou literatúrou. Bolo to fajn, deti to bavilo a zistila som, že existuje veľa vtipných knižiek. Užili sme si to, ale nijak nás to neposunulo dopredu. A tak som nasadila zbraň odmeny. Prekusla som v sebe svoj názor, že odmeňovať za niečo biologické je hlúposť. Proste čas tlačil a množstvo ľudí opisovalo ako to funguje. Niekto lepil nálepky, iný dával autíčka a bolo to. Išla som do toho s nádejou, vyzeralo to jednoducho a malo to hlavu a pätu. Vybrala som si nálepky – za cikanie malá a za kakanie veľká. Pohoda nie?

Až do bodu, keď som zistila, že jedno z mojich detí má strach a odmieta. Neexistovala nálepka, ktorá by to odmietanie prelepila. Bolo ochotné si sadnúť na chvíľku na WCko, ale to bolo všetko. Sledovalo dvojičku ako si obliepa záchod nálepkami a k celému môjmu nálepkovaniu dostávalo odpor. Ani u druhej dvojičky sa nediali zázraky. Tá si našťastie mohla lepiť tie malé nálepky, ale ja som potrebovala lepiť tie veľké. . Tak sme dávali nálepky za sedenie na WCku a postupne som videla, že to nemá význam. Je pravda, že som sa u jednej dvojičky dočkala úspechu v podobe veľkej nálepky. Presne posledný týždeň pred nástupom do škôlky. Tu som však nestála v tvári v tvár psychickej nepripravenosti. Potrebovala som dať „len“ vonkajšiu motiváciu. Druhé dieťa sa však používaniu WCka vzdialila na míle. Zbalila som nálepky a odložila ich. Dohodli sme sa, že keď bude chcieť, tak ich budeme lepiť, keď nastane správny čas.

Dieťa je viac ako metóda

Druhé moje odporúčanie je. Nikdy neuprednostňujte metódu pred vlastným dieťaťom. Pokiaľ vidíte, že vaše dieťa odmieta nejaký postup, spomaľte a zastaňte. V tejto oblasti nikdy na dieťa prosím netlačte. Nedovoľte, aby prevládali pri „odplienkovaní“ negatívne emócie. Túto radu dávam často u mňa v centre. Keď počúvam príbehy rodičov. Niekedy sa rozhodnú pre metódu a zubami nechtami sa jej držia. Myslia si, že ak ustúpia svojmu dieťaťu, tak prehrali. A to naozaj prehra je, pretože sa ocitli na bojisku.

Odvrátená strana zbavovania sa od plienok

Paleta komplikácii môže byť naozaj rozmanitá. A všetky poznám – buď z môjho osobného alebo pracovného života. Stretávam sa s vývinovým oneskorením, keď sa dieťa „nehrnie“ zbaviť sa plienky, nespolupracuje. Druhou kapitolou je pomočovanie a pokakávanie alebo cikanie a kakanie na „nevhodných“ miestach. Niekedy môžu mať rodičia dojem, že im to dieťa robí „naschváľ“. Známa je i regresia – teda dieťa už vedelo používať WC alebo nočník a zrazu to odmieta alebo sa začne pocikávať/pokakávať. Regresia môže nastať po nejakej „zlej“ skúsenosti alebo ako reakcia na situáciu ako narodenie súrodenca, tlak v škôlke a pod. Emočné problémy môžu v sebe zahŕňať výrazné odmietanie a nespoluprácu. Náročnou oblasťou je zadržiavanie cikania a kakania, ktoré môžu viesť až k zdravotným komplikáciám.

Reakcie na tieto situácie by mali zodpovedať závažnosti komplikácií. Všetky komplikácie môžu mať mierny charakter, ale môžu vyústiť do závažných problémov. Prvou reakciou rodičov by malo byť rešpektovanie detí a nevyvíjanie tlaku. Menej deti „trénovať“ a viac deti podporovať. Jednoduchým príkladom je napríklad odporúčanie, ktoré nájdete snáď v každej metóde, a to je chválenie detí. Existuje však skupina detí, ktoré odmieta pochvalu a vôbec akékoľvek upriamovanie pozornosti na to, že sa vycikalo či vykakalo. Vtedy je vhodné to rešpektovať. Niekedy nestačí len rešpektovať a je vhodné využiť odbornú konzultáciu.

Ako vyzerá odborná pomoc?

Rada by som podporila rodičov, ktorí sa trápia, aby prišli. Viem, že je to citlivá záležitosť. Viem, že mnohým je nepríjemné o tom hovoriť pred cudzími. Na druhej strane môžem za seba povedať, že práve riešenie takýchto situácií je moja práca. Stretávam sa s rôznorodými prejavmi detského správania a som tu preto, aby som pomohla. Veľmi často, to čo rodičia považujú za ojedinelé, je v mojej praxi veľmi bežné.

A ako tá pomoc môže vyzerať? S rodičmi preberiem ich situáciu a upriamim ich pozornosť na to, čo nerobiť a naopak na to, čo skúsiť.

Pomôcť môže i to, že nájdete niekoho, kto zastaví váš prúd sebaobviňovania. Keď moje dieťa začalo zadržiavať kakanie, bolo to pre nás rodičov hrozné. Niekedy to trvalo i 5 dní. Každé kakanie sprevádzal plač a bolesť a naše zúfalstvo. A tak som zavolala psychologičke. Bála som sa, aby moje dieťa nedoplatilo na to, že jeho mama „by to mala ako odborníčka vedieť“. Spustila som ako to u nás vyzerá, vymenovala som všetky chyby, ktoré som spravila. Ako som sa na svoje dieťa hnevala a ako sa to zhoršilo. Po tom, ako som skončila som si vypočula vety, ktoré ma ukľudnili. Ktoré mi dodali istotu. Boli ako steblo, ktorého som sa chytila a zachránila sa pred utopením. Práve slová psychologičky pomohli, že sme sa ukľudnili a to bolo to najdôležitejšie. Prestali sme robiť veci, ktoré situáciu zhoršovali a začali sa zameriavať na to, čo pomáhalo. Dokázali sme to vďaka „zrkadlu“, ktoré nám psychologička nastavila, pretože aj keď v dobrom, robili sme veci, ktoré to všetko zhoršovalo.

Existujú rôzne príčiny,prečo sa to deje. Na moje dieťa sedel koncept potlačovania vlastnej agresivity. A tak sme sa začali hrať, aby sme tú agresiu dostali von. Mali sme hračky a zrazu tá moja hračka provokovala. Chcela som, aby sa dieťa cez hračku začalo hnevať. No moje dieťa ani v hre nedokázalo prejaviť agresivitu. Tak sme sa začali hrať tzv. špinavé hry. V podstate som sa snažila ešte nenápadnejšie pomôcť môjmu dieťaťu vyjadriť potlačenú agresivitu von. Hrali sme sa s bahnom s rôznymi obmenami. Práve toto pomohlo nám. Vďaka svojmu vzdelaniu som vedela ako počas „špinavej hry“reagovať a čo hovoriť. A to učím aj rodičov, ktorí hľadajú u mňa pomoc. Naše trápenie sa skončilo po piatich hrozných týždňoch.

Poznám však rodiny, ktoré sa trápia oveľa dlhšie. Niektoré skončia tak, že je nutné im robiť pravidelne klystír, dávať preháňadlá, dodržiavať diéty a absolvovať časté lekárske kontroly. V závažných situáciách, keď sa vylúči zdravotný problém je možnosť poradenskej alebo terapeutickej pomoci. Ja využívam poradenstvo s prvkami terapie hrou, kde dieťaťu ponúkam priestor na vyjadrenie sa za pomoci hry. Keď je to vážne aj v intenzívnej podobe stretnutia 2 x do týždňa.

Ako vidíte možnosť ako pomôcť existuje. Je pre mňa dôležité, aby ste o tom vedeli. Pretože poznám prípady, kedy lekári odhovárajú od vyhľadania psychologickej alebo poradenskej pomoci, pretože tvrdia „že s malým dieťaťom sa nedá pracovať“. A to je omyl! Nemusíte byť na to sami za zatvorenými dverami.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Soňa Pekarovičová

Som mama, mama dvojičiek. Žijem v Novom Meste nad Váhom. Výchova mojich detí je pre mňa zmysluplnou činnosťou, ktorá ma veľa učí o sebe, o vzťahoch i o svete. Som špeciálna pedagogička so súkromnou praxou. Dlho som pracovala a stále pracujem na vlastnom koncepte pomoci pre detí s ADHD/ADD a poruchami učenia. Baví ma objavovanie nových možností. Baví ma pomáhať riešiť emočné problémy detí a problémy v správaní.