Autorom piesne, ktorá vošla do sŕdc revolucionárov, nebol žiaden slávny skladateľ. Zrodila sa počas jednej noci, z 25. na 26. apríla 1792, nie v Marseille, ale na druhom konci Francúzska – v Štrasburgu, a jej autorom bol ženijný dôstojník a príležitostný básnik Claude Joseph Rouget de Lisle. Textom i nápevom zaujala natoľko, že ju o tri roky neskôr, 14. júla 1795, vyhlásili za hymnu revolučného Francúzska.

Napoleon, ktorého revolúcia vyniesla na cisársky trón, však s ňou nebol spokojný, rovnako tak jeho nástupcovia. Až v roku 1879, keď sa Francúzsko stalo definitívne republikou, vyhlásili Marseillaisu za štátnu hymnu a zostala ňou do dnešných dní s výnimkou obdobia, keď bola krajina spravovaná kolaborantskou vládou vo Vichy v rokoch 1940 – 44.

Historickou perličkou môže byť fakt, že Marseillaisa bola hymnou aj revolučného Ruska medzi februárom a októbrom 1917.

Napriek nápevu, ktorý sa ľahko dostane do uší, ba priam pod kožu, text hymny je priam presýtený hnevom a krvou. Ukazuje to hneď prvá sloha, ktorá sa oficiálne spieva spolu s refrénom:

Poďme, deti vlasti,
Deň slávy nadišiel!
Proti nám sa vztyčuje
skrvavená zástava tyranie.
Počujete vo vašom kraji
rev surových vojakov?
Prichádzajú vraždiť vaše deti,
A vaše ženy vo vašej náruči!

Refrén:

Do zbrane, občania!
Vytvárajte pluky!
Kráčajme! Kráčajme!
Nech krv nečistá napojí
brázdy našich polí!

V 70. rokoch minulého storočia sa vo Francúzsku ozvali hlasy, aby text bol „zbavený krvi“, aby sa stal mierumilovnejším. Dejiny sú – žiaľ – písané viac krvou ako mierovými činmi, takže zmena je málo pravdepodobná. Od roku 2004 sa ju žiaci vo francúzskych školách učia povinne.

Marsiellaisa v podaní Mireille Mathieu:

https://www.youtube.com/watch?v=SIxOl1EraXA