Denník N

Samospráva na základe čísiel a dôkazov – prípad Labrador Hugo

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Dnes som si prečítal blog pána občianskeho aktivistu Čupku „Samospráva na základe čísiel a dôkazov – prípad parkovisko Železná studienka.“ Vždy ma bavili exaktné vedy ako je matematika a fyzika. V týchto oboroch je pojem DÔKAZ, ako aj pojem ČÍSLO veľmi presne a jednoznačne definovaný.

(Dôkaz je presvedčivá demonštrácia, že nejaké tvrdenie je za určitých predpokladov (axióm) nevyhnutne pravdivé. Dôkaz musí byť založený výlučne na nespochybniteľných pravidlách rozumu (tie sú vyjadrené vo forme logických axióm), nepripúšťa sa žiaden postup založený na názore, experimente, pozorovaní, intuícii či skúsenosti. Táto skutočnosť robí z dôkazu najistejší známy spôsob overenia pravdivosti nejakého tvrdenia.)

Text M. Čupku síce obsahoval veľa čísel, za dôkaz (ako tvrdí v titulku svojho blogu) sa ale nedajú pokladať ani zo srandy. Robiť závery ohľadne opodstatnenosti parkoviska pod Červeným mostom na základe 2 hodín pozorovania áut, autobusov a cyklistov jednou osobou, to by asi neprešlo ani ako humorný žáner.

Premýšľal som preto, či má cenu vysvetľovať, čo je to zber dát, čo sú prieskumy a rozbory. Či má zmysel uvádzať príklady prác a rozhodnutí, ktoré na základe zlých vstupných dát veľmi negatívne ovplyvňujú život v Bratislave. Či budem písať o tom, ako bývalý primátor spracoval Generel dopravy za 1,2 milióna euro s dátami získanými na základe sčítania áut prichádzajúcich do Bratislavy počas troch dní v roku 20timi študentami. Alebo komentovať prípravu parkovacej politiky, prípadne tendra na osvetlenie toho súčasného. Ak sú vstupné dáta zlé, nemôže vyjsť pri akejkoľvek profesionalite dobrý výsledok. Pán Čupka však zašiel ešte ďalej ako menovaní primátori a nazval svoj čisto subjektívny pohľad a názor na daný problém priamo dôkazom. Preto som si nakoniec povedal, že nemá zmysel sa púšťať do akejkoľvek argumentácie, ale radšej Vám napíšem skutočný príbeh z môjho života, ktorý sa mi vynoril v hlave, keď som si prečítal blog M. Čupku.

Pred 25timi rokmi mala jedna moja priateľka Labradora, volal sa HUGO. Úžasný a múdry pes. Stal sa jej dokonalým spoločníkom, ktorého brala všade so sebou. Chodil s nami do roboty, do kaviarní, na návštevy, na výlety, proste úplne všade. Hugo nebol nijako cvičený ochranca alebo záchranár. Bol to náš miláčik, ktorého všetci milovali a on to opätoval svojou oddanosťou a radosťou z každého nášho pohľadu a pohladkania. Jediné problematické miesto, kde sme s Hugom museli prestať chodiť, boli kúpaliská a jazerá. Hugo totiž tak veľmi miloval ľudí, že by položil za nich život. A to nie len za nás, ale za hocikoho. Raz sme sa boli prejsť na Zlatých pieskoch. Sadli sme si na štrkový breh, pri ktorom sa vo vode bláznila skupinka mladých Bratislavčanov. Bolo celkom zábavné ich pozorovať, až do momentu, kým som Huga neodopol z obojku. Raketovou rýchlosťou vyštartoval smerom k nim a dievča, ktoré práve prehrávalo „vodný súboj“ schmatol za plavky a ťahal na breh. Dievča kričalo strachom a prekvapením, ale hrdina Hugo sa nevzdal a vytiahol ju až na breh. Tam ju pustil a bežal zachraňovať ďalších. Našťastie medzičasom všetci ostatní so strachom v očiach vybehli na breh tiež. Hugo evidentne na seba hrdý sa vrátil k nám a vynútil si pochvalu. Vtedy som si myslel, že je to len také nejaké chvíľkové nepochopenie situácie z jeho strany. Mladým bojovníkom sme sa teda ospravedlnili a šli sa radšej prejsť. Hugo pyšný na seba okolo nás šťastne poskakoval. Došlo mi to až vtedy, keď sme prechádzali okolo plavca, ktorý už mal podľa štýlu čo to odplávané. Hugo na sekundu zmeravel, ale za 30 sekúnd už plavca ťahal na breh. Plavec sa snažil brániť, no nepomohlo mu to. Bol proste proti svojej vôli zachránený a hotovo. Po ceste k autu Huga ešte niekoľkokrát cuklo, keď sme išli okolo pani na nafukovačke, popri surfistoch a deťoch s kolesami a rukávnikmi. Z vodítka sa však už nedostal. Keď sme sadli do auta, Hugo vyskočil na zadné sedadlo a čakal mlsku za svoje hrdinské činy. Nijako sa mu nedalo vysvetliť, že nie všetci, čo sú vo vode sa topia a chcú byť zachránení.

No a presne takto je to aj so životom v našom meste a niektorými aktivistami. Hugo bol proste záchranár, mal to asi v génoch a nebola veľká šanca aby pochopil, že plávajúci ľudia sa netopia. A sú ľudia, ktorí majú tiež syndróm záchranára a často to ani nemyslia zle. Len by snáď mohli mať vyššiu schopnosť rozlišovať, alebo snahu zistiť si skutočné názory a potreby ľudí, ktorých chcú zachrániť svojimi skvelými plánmi, predstavami a názormi. Mohli by byť pri svojich tvrdeniach trochu láskaví. Lebo naozaj niekedy nemusia byť tie jediné správne a pravdivé. Aj keď sa ich snažia podložiť vykonštruovanými „dôkazmi“… Angličania majú takú repliku „facts are stubborn things“ (fakty sú tvrdohlavé). Možno by si ju pri svojej argumentácii mali niektorí z nich dookola opakovať.

Teraz najčítanejšie

Branislav Kaliský

Architekt a urbanista, vyštudovaný vo Viedni a v Bratislave. Staviteľ, reštaurátor, pilot, záhradník a komunálny politik v Bratislave, v ktorej sa narodil, žije a chce žiť.