Denník N

Anička

Anička stále plakala. Vo vyšších ročníkoch mala starších súrodencov, a tak mi pripadala ako malý rozmaznanček, mamičkin miláčik. Stačilo sa na ňu škaredo pozrieť, už jej alabastrová tvárička sčervenela, briadka sa roztriasla a Anička začala plakať ako pri úmrtí blízkeho príbuzného….(Hm, ako ťažko opísať detský plač civilne, neliterárne, bez klišé… Bude treba viac podumať, poševeliť mozgom…) Mohla som piatakom povedať, že ako začínajúca učiteľka mám čo robiť sama so sebou, že sa mi nie vždy podarí vytýčiť si správny výchovno- vzdelávací a primeraný ideologický cieľ vyučovacej hodiny?! Mesačné školenia IPV na to nestačili a škola to neučila poriadne ani vtedy, nemyslite si, začínajúci kolegovia, bolo sa treba vtesnať do časového rozdelenia, do správnej štruktúry… Anička teda vyplakávala pri každej príležitosti: pri dvojke z diktátu, keď som vyvolala niekoho iného, keď nevedela odpovedať na otázku… Dôvodom na plač bolo čokoľvek, dôvod na radosť neexistoval, naozaj nie… Plačúce deti ma znervózňovali odjakživa, znamená to ich duševné alebo telesné nepohodlie, ťažkosť, problém… A ešte jedna vec mi veľmi vadila, Anička mala nechty ohryzené už do štádia, keď na ne ostáva iba spomienka… Plná pedagogických ideálov som si ešte stále myslela, že všetkých naučím všetko, a Anička plakala čím ďalej, tým viac…. Bála som sa aj pozerať jej smerom.
Na septembrové rodičovské som sa celkom tešila, učitelia si dokážu veľmi rýchlo zaradiť tvár k menu….
S Aničkinou mamkou sme v triede osameli, nemusela som ani klásť otázky… otec alkoholik ich po návrate z krčmy vyháňa von bez ohľadu na poveternostné podmienky, nikdy nevedia, kedy budú utekať, nepomáha ani VB, lebo zväčša pijú spolu, a ešte ho chlapci v zelenom aj privezú domov, pred bráničku a veselo vyprevadia. Moja bezmocnosť bola neopísateľná, len dodnes celkom dobre nerozumiem, prečo nikto nezasiahol…. áno, aj ja som bola zbabelá, bezmocná, neospravedlňuje ma ani vek a dnes je neskoro domnievať sa a špekulovať… Aj dnes cítim nepokoj pri plačúcom dieťati a aj dnes spozorniem, keď vidím detské pršteky zakončené zapálenou kožou a rozstrapkanými zádermi, ktoré sú bolestivé už na pohľad.

Teraz najčítanejšie