Denník N

Život v Rijáde: 3. časť – Prvé dojmy

Prvé dojmy po príchode do Rijádu v januári 2014, keď začal môj pracovný pobyt v Saudskej Arábii.

Keď mi môj šéf začiatkom decembra 2013 oznámil, že mi hrozí šesťmesačný projekt v Rijáde, hlavnom meste Saudskej Arábie, v prvom momente mi zovrelo žalúdok. Formovaný médiami, prvé veci čo mi prebehli hlavou boli: ropa, teroristi, verejné popravy na ulici, žiaden alkohol a ženy, ktoré sú zahalené od hlavy po päty, a ktoré nesmú šoférovať.

V polovici decembra už začalo byť jasné, že projekt už nie je len hrozbou ale stáva sa realitou – rozbehli sme zdĺhavý proces na vybavenie pracovný víz. Ja som sa začal vnútorne zmierovať s tým, že strávim pol roka v Rijáde, hádam v najkonzervatívnejšom mieste arabského sveta. Najlepšie k celej situácii pristúpil môj otec, ktorý namiesto „hrozby” videl skôr „príležitosť“.  Z odstupom času (keď sa zo 6 mesačného projektu napokon stal 13 mesačný) môžem teraz povedať, že mal veľkú pravdu. Bola to príležitosť spoznať miesta, históriu a kultúru regiónu, kam sa väčšina z nás nedostane resp. kam nemá  väčšina z nás záujem ísť. Počas môjho pobytu som si (pozitívnym smerom) zmenil môj názor na Arabov a aj na islam.

Mojimi blogmi by som sa chcel postupne  podeliť so zážitkami a priblížiť moju cestu za lepším poznaním regiónu. Vychádzam zo svojich chronologických zápiskov a emailového „obežníku“ , ktorý som zdieľal s rodinou, kamarátmi a kolegami so Slovenska.

Dnes začíname prvými dojmami

Rijad

Do Rijádu som prvýkrát vyrazil koncom januára 2014, s tým že som mal v pase len jednorazové „single-entry“  vízum na 30 dní, takže som vedel, že na celý mesiac neopustím Saudskú Arábiu, a žiaden únik typu „víkend v Dubaji“ teda nehrozil.

Z Viedne do Rijádu sa nedá letieť priamo a môj prvý reálny kontakt so Saudmi bol až v Mníchove pri prestupovaní do lietadla. Do lietadla nastupovali dievčatá a ženy väčšinou úplne normálne európsky oblečené, a až tesne pred pristavaním sa nahodili do tradičného oblečenia Niqāb (kde vidieť len oči). V lietadle (napriek tomu, že som na internete čítal, že je to pri letoch do Saudskej Arábii zakázané) sa v pohode dal dostať alkohol a len pred pristávaním všetko pekne pozbierali a zamkli.

Prvý pohľad na Rijád. Je neskutočne rozťahaný a v celej aglomerácii býva skoro 7 milónov ľudí.
Prvý pohľad na Rijád. Je neskutočne rozťahaný a v celej aglomerácii býva skoro 7 miliónov ľudí.

Po pristátí bol desne dlhý rad na pasovú kontrolu, väčšinou pracovná sila z Ázie (Bangladéš, Pakistan, Indonézia, Filipíny a pod.). Keďže som prvýkrát vstupoval do krajiny, tak ma nechceli pustiť do zrýchleného radu, ale keď odišiel ten maník, čo to kontroloval, tak som tam samozrejme išiel a nebol žiaden problém… funguje tu trochu aj skrytý rasizmus*, a vraj normálne potom chodia Európanov vyberať z toho pomalého radu a dávajú ich do iného radu… ale všetko vraj závisí na nálade Saudov (neskôr som sa dozvedel, že Európania išli z radu von, lebo mali iný proces pri kontrolovaní vstupu…).

*Počas môjho pobytu, so sa naučil využívať  fakt, že som bol biely muž, čo mnohokrát znamenalo byť na úplnom vrchole spoločenskej pyramídy (bohužiaľ, pozostatok koloniálnych čias). Bol som síce zahanbený, ale niekedy to bola skutočne jediná cesta ako sa vyhnúť niekoľkohodinovému čakaniu v radoch, pričom hlavne pracovné sily z Ázie – ktoré cestovali raz za rok –  nemali najmenší problém čakať hodiny v rade. Ak však cestujete pomaly každý víkend, takéto čakanie nie je možné zvládnuť. Metóda „somebody stop me“ väčšinou na 100% zabrala.

Do hotela som nešiel oficiálnym taxíkom, ale nejaký študent ma oslovil v letiskovej hale a dal mi dobrú cenu. Dodnes nechápem, kde som nabral tú odvahu cestovať s ním, ale celú cestu som na offline mape kontroloval či ideme správnym smerom, alebo či ma unáša smerom do púšte. Samozrejme, že ma expresne a bezpečne doviezol do hotela. Mojich 13 mesiacov v Rijáde ma potom utvrdilo v tom, že čo sa osobnej bezpečnosti a drobnej kriminality týka, je na tom Rijád lepšie ako Európa (detaily v ďalších článkoch).

Na druhý deň som išiel prvýkrát do práce a prvýkrát som sa stretol s mojim tímom z našej firmy a následne aj s klientom. Išlo o projekt pre mobilného operátora.

Čo človeku hneď udrie o očí, je že v práci príde do styku len s mužmi. Pracujú aj ženy, ale majú vyhradené špeciálne pracoviská, kde sú len ženy. Zmiešané pracoviská sú raritou (napr. sídlo našej firmy) ale existuje postupný trend zvýšiť ich počet.

Ďalej si človek hneď v prvý deň uvedomí, že je veľký rozdiel medzi Arabmi z Arabského polostrova (po anglicky Gulf Arabs) a inými moslimami. Saudi nosia tradičný odev thobe (thawb). Evidentne je to ako náš oblek, takže keď som bol na mítingu s vedením od klienta, tak mali celkom sofistikované varianty. Išiel som dokonca vedľa jedného obchodu, kde mali asi 200 druhov bielej látky na šitie na mieru.

Thowb
Ja v tradičnom odeve thawb – som si neskôr jeden nechal ušiť na mieru.

Pakistanci, Libanonci, Jordánci, Egypťania, atď. nosia normálne obleky respektíve vo voľnom čase rifle a tričká.

Prvý deň pršalo (veľmi neobvyklé), takže na niektorých uliciach kde nie je kanalizácia stála voda.

dazd
Áno, aj v púšti prší (resp. leje).

Krajina bude podľa mňa raj* pre mobilných operátorov, pretože mládež je v jednom kuse na telefóne…. tie baby v lietadle (bola tam wifi zadarmo) robili skoro stále nejaký video call.

*Saudská Arábia má inak jeden najvyšších podielov smartfónov (vs. počítačov) pri používaní internetu na svete – viac tu.

V Rijáde (čo som zatiaľ videl) sú dva celkom zaujímavé mrakodrapy. Pri tom najvyššom sedí náš projekt a do pridruženého obchodného centra chodíme každý deň na obed.

IMG_1603x
Al Faisaliyah Center – architektom je Sir Norman Foster
IMG_1582x
Kingdom Centre (výška 300m). Pri tomto mrakodrape sme sedeli u klienta. Osvetlenie v noci menilo farbu. Jeden z najelegantnejších mrakodrapov, čo som kedy videl.

Najväčšia miestna zábava je tu chodiť do obchodného centra, takže na každom druhom rohu je veľký mall, pričom niektoré majú detskú sekciu – niečo ako lunapark na jednom poschodí.

Detská sekcia v Al Faisaliyah Center
Detská sekcia v Al Faisaliyah Center

Jedlo je tu od výmyslu sveta, obľúbene sú food courty v obchodných centrách – v každej predajni je oddelený rad pre mužov (single) a rodiny – detaily vysvetlím v ďalšom článku.

Človek si musí dávať pozor kam stúpa. V budove u klienta, kde sedí náš projekt, som na našom  poschodí stúpil na koberec, čo je natiahnutý na celu dĺžku ako sa vystupuje z výťahov. Potom ma kolegovia upozornili, že to je na hromadné modlenie…. by ma to v živote nenapadlo, že taký veľký. Pripadalo mi to ako tie typické dlhé koberce čo sme mávali na Slovensku v štátnych inštitúciách.

kobercek
Koberec na modlenie pred výťahmi. Som čakal, že budú také malé ako je ten vpredu.

Víkend je tu piatok a sobota (a ešte pred pol rokom bol štvrtok a sobota). V piatok je skoro všetko do 16:00 zatvorené.

Zaujímavosť: Arabčina sa číta síce sprava doľava ale čísla sa čítajú zľava doprava, takže sa stačí naučiť len jednotlivé cifry (okrem 1 a 9 sa všetko píše inak, dosť mätúce, hlavne päťka, čo vyzerá ako nula). Výhodou je, že skoro všetko je napísané aj po anglicky a skoro všetci rozprávajú po anglicky.

numbers

Pokračovanie nabudúce.

Viac článkov z môjho pobytu v regióne nájdete tu (publikoval som už dva články z jedinečných výletov po regióne).

Vopred ďakujem za akúkoľvek spätnú väzbu/odozvu – nech viem, že to niekto vôbec číta, a nielen klikne na článok a prejde inam, keď zistí, aké sú články dlhé :-).

Autorská poznámka: Všetky fotografie použité v tomto blogu som nafotil ja a je možné ich prezrieť vo väčšom náhľade tak, že na ne kliknete. Z prvých dní môjho pobytu nemám príliš veľa fotiek, lebo v Saudskej Arábii sa neodporúča príliš veľa fotiť, hlavne nie ľudí, a už vôbec nie ženy.

Teraz najčítanejšie

Richard Hargaš

Rád spoznávam nové krajiny, históriu a architektúru. Veľmi rád tiež fotím.