Aké je to byť matkou trans dieťaťa na Slovensku
Prvé, čo vás na podpornej skupine pre trans*ľudí naučia, je to, že hovoríte vždy len sami za seba. Preto by správnejší názov bol „aké je to byť matkou môjho trans*dieťaťa na Slovensku“. V blogu nižšie sa teda nebudem vyjadrovať za všetkých rodičov trans*detí ani za všetky trans*deti.
O tom ako som to zistila, ako sa s tým vyrovnala možno v ďalšom blogu. Dnes, vyše mesiaca po referende, ktoré bojovalo aj proti môjmu dieťatu, skôr o tom, prečo som vďačná každému človeku, ktorý tam nešiel. Každému človeku, ktorý aj keď možno nerozumie, dokáže akceptovať aspoň do tej miery, že neškodí.
Čas referenda som prežila v kúpeľoch,kde bolo množstvo ľudí.Niektorí vyslovene za to,aby po úspešnom referende všetkých LGBTI ľudí začali vyvážať za hranice Slovenska. Niektorí proti. A niektorí so smýšľaním „začo vlastne tí LGBTI ľudia bojujú.Veď nik im neuperia,veď nech kľudne sú,len nech nie sú na očiach „. Moje nasledujúce riadky budú patriť práve tejto skupine .
Moje dieťa je trans a naštevuje základnú školu. Minulý rok som školu upovedomila o tom,že je trans dieťa.Najprv ma zaviazali k potvrdeniu od detského psychiatra. Tak som si sadla a týždne ,deň za dňom obvolávala psychiatrov po celom Slovensku. Nikde ho neboli ochotní vyšetriť ,či som prosila,či namietala. Až kým som polozúfalá nenapísala poslednému z nich ,ktorý nás vzal.
Škole môjho syna to nestačilo. Čo všetko sa dialo a deje by bolo na tri blogy,zo všetkého vyberám ,len stretnutie,na ktorom sa o mojom maloletom dieťati vyjadrili ako o „hybridovi“ a iná pedagogička s dlhoročnou praxou hodinu riešila len to,aké spodné prádlo moje dieťa používa. Skúste si to predstaviť..Ten deň si pamätám dosť presne. Večer schúlená na schodoch ,fajčiaca novú škatuľku,som v 32 rokoch ošedivela.
Moje dieťa počas vyučovania väčinu dní nepije,aby nebolo nútené použiť školské WC zariadenie. Na mužské predsa nepatrí a na tom dievčenskom sa mu jednostaj niekto vysmieva. Žiadala som od školy ,aby mohol chodiť z tohto dôvodu na záchody počas vyučovacej hodiny.Neprešlo. „lebo ja som ju predsa piť videla“.
Na moje dieťa pred dvomi rokmi v škole deviataci uzatvárali stávky,či je chalan alebo dievča.Keď sme to o rok nato spomenuli ako šikanu,oznámili mu“že to už hovoriť nemusí,lebo tie deti tam už nie sú“.
Moje dieťa je to,ktoré často príde domov s tým,že mu niekto v meste nadával. Že ten a ten naňho kričal,“že je lesba“.
A ja tŕpnem. Tŕpnem vždy ,keď domov mešká .
Moje dieťa nemôže chodiť na kúpaliská. Nemože v lete ísť na tábor . Moje dieťa sa vyhýba MHD ako čert krížu. Lebo už aj tam na neho niekto pokrikoval.
Moje dieťa je to,ktoré jeho základná škola núti viesť dva životy . Jeden tak ako ho vidia oni. Druhý ,ten keď skončí vyučovanie. Taký,ako je naozaj.
Moje dieťa je to,čo sklopí hlavu vždy až niekde k zemskému jadru,keď sa napríklad ideme ubytovať do hotela. Oslovujem ho mužským menom a rodom a v tom príde tá chvíľa,kedy treba ukázať doklad so ženskými údajmi.
Moje dieťa nie je žiadny démon,ani satan z pekla. Nemá dve hlavy ,šesť rúk .. Nie je hrozbou pre „tradičnú slovenskú rodinu“ . Moje dieťa predtým chodilo do kostola. Aj ja sama.Už tam nechodíme,nenávisť sa dá predsa zažiť aj inde..
Moje trans*dieťa je v prvom rade dieťa ,ktoré nechce nič iné ako všetky deti v jeho veku. Ale o tom by Vám povedal najlepšie sám.
Ja ako jeho matka by som chcela . Aby ho ľudia okolo neho nenútili žiť dva životy. Hlavne nie tí v školách.Tí,ktorím má okrem mňa dôverovať. Nie na mieste ,v ktorom trávi polovicu svojho dňa. Nie od ľudí,ktorí si hovoria špeciálny pedagógovia,školský psychológovia ,školský poradcovia,pedagogóvia. V mojich očiach to boli vždy ľudia,za ktorými moje ,každé dieťa,môže prísť bez strachu z hanby a ponižovania. Ostatne počúvam to na každom rodičovskom združení. Predtým som tam chodila roky pravidelne, teraz to nejak vynechávam.Nie preto,že by som sa o svoje dieťa nezaujímala.
Chcela by som sa dožiť dňa,kedy ho budú oslovovať nielen tak,ako si sám vybral ,tak,ako odporúčali viacerí odborníci aj s priloženými správami o tom,aký veľký dopad to, do čoho ho nútia ,môže na ňom zanechať. Zaujímali ste sa niekedy o to,koľko trans *detí a mladých spácha samovraždu kvôli pre niekoho takej banalite,ako je možnosť ísť na záchod,kvôli šikane a kvôli iným veciam, ktoré s trans statusom súvisia?
Chcela by som, aby sa mohol prejsť po meste držiac za ruku svoje dievča ,bez toho aby ho niekto chcel naháňat,alebo na neho kričal. Chcela by som ,aby sa to nedialo ani vtedy,keď tým mestom kráča sám.
Chcela by som,aby sa mohol previesť MHD tak ako iné deti.Aby sa mohol kdekoľvek ubytovať. Aby mohol letá stráviť pri vode .Aby mohol ísť bez posmeškov do divadla,či do kina,do tábora. Aby ho už nikto nikdy „hybridom“nenazval. Možno si poviete,že preháňam. Ale toto je to,aké to je, byť matkou môjho trans*dieťata na Slovensku.
Toto sú jedny z mnohých dôvodov,prečo som 7.februára nikam nešla. Dôvod,pre ktorý som ošedivela. Dôvod,prečo vždy nájdem v sebe silu znovu a znovu bojovať. Dôvod,prečo je také dôležité aspoň sa snažiť porozumieť a spoznať. Tých,čo nie sú takí,ako ja.
Dôvod,pre ktorý mám strach. Napríklad strach z uverejnenia tohto článku pod mojím skutočným menom. Na jednej strane ste si vedomí,že kým budete mlčať,šanca na zmenu je oveľa menšia. Na druhej strane ,keď to žijete deň čo deň,naučíte sa báť. Napríklad aj diskusie pod blogom.Nie preto,že iné názory neberiete ,nie pretože nedokážete akceptovať ak niekto nedokáže akceptovať Vás ,alebo Vaše dieťa. Sloboda/aj prejavu/by mala ale končiť tam,kde začína sloboda toho druhého človeka,aj jeho práva. A hlavne jeho srdce a jeho duša. No strach rozožiera,zväzuje a nikam neposúva. A ak aspoň jednému človeku ponúknem iný pohľad na to,čo môže pre jednu detskú ľudskú bytosť a jeho mamu znamenať referendum a všetko s tým súvisiace,potom som vyhrala.
A možno nabudúce sa už budem báť menej. Aj o svoje trans*dieťa. Lebo som bytostne presvedčená,že báť by sa mali tí, čo bijú,ponižujú a hania. Pohľadu do svojich duší a do zrkadla.
