Viliam Schrojf

 

Narodil sa 2. augusta 1931 v Prahe a na pražských „pláckoch“ urobil aj svoje prvé futbalové kroky. Akosi hneď mu prischlo miesto v bránke. Pravda, zaujímal sa aj o iné šport. Dobre mu vraj išiel napríklad box. Ako 18-ročný sa dostal do Admiry Praha XIII, ako vojak chytal za Křídla vlasti Olomouc, odkiaľ ho úspešný tréner Leopold Šťastný stiahol do Slovana Bratislava, kde potreboval šikovného brankára po odchode legendárneho Doda Reimanna. Zapadol do tímu, s ktorým hneď v prvej sezóne získal majstrovský titul. Po desiatich rokoch sa rozhodol uvoľnil miesto Alexandrovi Vencelovi, ktorý po jeho boku vyrástol na novú oporu Slovana i reprezentácie, a poslednú sezónu odohral v drese Lokomotívy Košice. Celkom mal na svojom konte 240 ligových zápasov. Ako úspešnému a vzornému športovcovi umožnil komunistický režim Viliamovi Schrojfovi, aby svoju kariéru zavŕšil v austrálskej Slávii Melbourne a ako hrajúci tréner hneď za hranicami, vo Viedni a v Kittsee.

Medzi reprezentačné žrde sa postavil prvýkrát 4. októbra 1953 (teda ešte ako hráč Olomouca), keď v druhom polčase vystriedal nešťastného kolegu Stacha. Od Maďarov dostal len jeden gól, čo však nič nemohlo zmeniť na prehre 1:5.

 

Svetové meno si získal o deväť rokov neskôr na majstrovstvách sveta v Chile. Už v kvalifikácii veľmi pomohol reprezentácii, najmä v rozhodujúcom zápase na neutrálnej pôde, v Bruseli, so Škótskom, ktoré sa skončilo naším víťazstvom 4:2 až po predĺžení. Na turnaji mu nedokázali dať gól španielske, brazílske ani maďarské hviezdy, nezlomili ho ani neférové zákroky súperov, a gól, ktorý dostal v semifinále od Juhoslovanov, nemohol zabrániť česko-slovenskému tímu v senzačnom postupe do finále. Tam naň čakala Brazília. Zápas s ňou v skupine sa skončil bezgólovou remízou. Hoci „Čiernej mačke“ (ako vtedy väčšina brankárov aj on vždy chytal v čiernom drese) alebo „Šesťrukému Vildovi“ – ako Schrojfa prezývali – finálový zápas s Brazíliou nevyšiel podľa očakávania, právom ho vyhlásili za najlepšieho brankára turnaja. Hovorí sa, že Brazílčania diplomaticky dosiahli, aby Schrojfovi cenu odovzdali už pred zápasom v kabíne, kam sa nahrnulo veľa oficialít a novinárov, čo jemu a celému tímu na pohode nepridalo. Česko-Slovensko sa muselo uspokojiť so striebornými medailami. Uspokojiť? Nuž, srdce nejedného fanúšika po prehratom finále posmutnelo, ale po návrate do vlasti privítali náš tím v Prahe tisícky priaznivcov s takou slávou, ako keby sa vrátil so Zlatou Niké. Veď generácia, ktorá sa dopracuje k takému úspechu, nevyrastá každý rok, ani každé desaťročie.

 

Vynikal pružnosťou a reflexom, čím nahrádzal svoju na brankára pomerne nízku postavu (175 cm). Okrem striebra z majstrovstiev sveta mal Schrojf aj bronz z európskeho šampionátu v roku 1960. Už predtým sa zúčastnil dvoch majstrovstiev sveta, ale ako náhradník do zápasov nezasiahol. Svoju bohatú reprezentačnú kariéru s 39 zápasmi zakončil v roku 1965 v kvalifikačných zápasoch na majstrovstvá sveta s Portugalskom a Rumunskom, ktoré sa skončili rovnakou prehrou 0:1. V roku 2003 ho UEFA zaradila medzi polstovku najlepších futbalistov posledného polstoročia. Zomrel 1. septembra 2007 v Bratislave.

 

Vladimír Dzurilla

 

Keď Schrojf žiaril na futbalovom šampionáte, Vladimír Dzurilla, ktorý bol od neho presne o 11 rokov mladší (* 2. augusta 1942 v Bratislave), mal už ako 20-ročný mladík vo svojej vitríne prvú medailu z majstrovstiev sveta. Rok predtým ho totiž vybrali do reprezentácie, ktorá vybojovala striebro.

Nechýbalo veľa a Dzurilla by sa pridal k Schrojfovi. Najprv ho totiž lákal futbal a k hokeju sa dostal až relatívne neskoro – v 13. rokoch. Prihlásil sa do Slovana, no keď ho odmietli, strážil svätyňu na druhom brehu Dunaja – v Spartaku Petržalka. Našťastie, neunikol pozornosti, a keď mal Slovan problémy na brankárskom poste, spomenul si na Dzurillu. Mladík sa v bránke zvŕtal tak dobre, že ho Slovan angažoval. Vraj ho kúpil z Petržalky za dvadsať hokejok a dvadsať pukov.

 

Málokto sa mohol a môže pochváliť takou zbierkou medailí ako práve Dzurilla. Z 11 svetových šampionátov sa vrátil s tromi zlatými, tromi striebornými a tromi bronzovými medailami, k tomu musíme prirátať jedno striebro a dva bronzy z olympijských turnajov. Tá strieborná je zvlášť pamätná a pre mnohých aktérov i fanúšikov má cenu zlata. Je totiž zo Zimných olympijských hier vo francúzskom Grenoble v roku 1968, keď sme dokázali poraziť „neporaziteľnú“ zbornú Sovietskeho zväzu a hoci československým hokejistom zlato ušlo o povestný chlp, vítali ich doma ako zlatých chlapcov.

 

Hokejoví pamätníci si však spomenú najmä na jeho vystúpenie na Kanadskom pohári v roku 1976, keď kanadských a amerických profesionálov privádzal doslova do zúfalstva. Víťazstvo československého tímu nad Kanadou 1:0 sa navždy zapísalo do hokejovej histórie a hoci je hokej kolektívnym športom, nula na Dzurillovom konte jasne hovorí, kto mal na tomto zápise najväčšiu zásluhu.

 

Pritom sa v roku 1974 rozhodol vzdať reprezentácie. Cítil sa už starý. No výkonmi na ľade presvedčil, že tomu tak nie je, že do reprezentácie stále patrí. Práve po svojom comebacku zažiaril na Kanadskom pohári a vyhral dva svetové šampionáty.

 

Zoberiem si na pomoc encyklopédiu. Vladimír Dzurilla odchytal v drese bratislavského Slovana a brnianskeho Zetoru v 19 sezónach 571 zápasov, v reprezentačnom drese sa postavil do bránky 139 krát. Do Brna z rodnej Bratislavy odišiel potom, čo sa v Slovane bili o post brankárskej jednotky s Marcelom Sakáčom. Najprv uvažoval s Košicami, no tam kraľoval ďalší skvelý gólman Jiří Holeček.

 

Jeho skvelé výkony a spoľahlivosť ho predurčovali, aby si zahral v niektorom z tímov najkvalitnejšej súťaže – NHL. Ponuky dostal od štyroch, no ako človek s veľkým, kamarátskym srdcom nedokázal opustiť priateľov, rodinu, vlasť. Až na záver kariéry si mohol zahrať vo vtedajšom západnom Nemecku, kam sa v 90. rokoch vrátil ako tréner.

 

Hoci dnes náš hokej i Slovensko reprezentujú v najlepších svetových mužstvách vynikajúci hráči, brankárov nevynímajúc, Vlado Dzurilla bol len jeden a právom ho považujeme za našu, ale i svetovú hokejovú legendu, najlepšieho slovenského hokejistu 20. storočia. Dnes by mal 75 rokov. Žiaľ, osud mu to nedoprial. V Düsseldorfe podľahol infarktu týždeň pred svojimi 53. narodeninami. Pri takomto skorom odchode nemožno nepocítiť krivdu, cítime nespravodlivosť tej pomyselnej „zubatej“, ale zároveň si uvedomujeme fakt, že na to, čo dosiahol Vladimír Dzurilla za polstoročie, by mnohým nestačilo ani desať životov.

 

Foto: sport.sk