Denník N

Rómske utrpenie cítime dodnes

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Hoci rómsky holokaust doniesli na Slovensko nemeckí vojaci, dovtedy uplatňované rasové zákony škodili nemenej.

Dňa 2. augusta si pri príležitosti zavraždenia takmer troch tisícok Rómov v Osvienčime pripomíname deň rómskeho holokaustu. Často sa spomína genocída, ktorú rozpútal Hitlerov režim v 30. a 40. rokoch minulého storočia na Židoch či Slovanov, oveľa menej sa hovorí o likvidačnom postupe voči Rómom.

V prvej Slovenskej republike v rokoch 1939 až 1945 tiež hľadeli na Rómov podľa rasových kritérií, preto mnohí trpeli, napríklad v pracovných táboroch. Na druhej strane Rómov, ktorých živitelia mali zamestnanie, zaradili medzi ostatných občanov. V tomto štáte platili na Rómov obmedzenia, ktoré sú dnes nepredstaviteľné, napríklad mali obmedzené možnosti cestovania, či verejné priestranstvá mohli navštevovať len s obmedzeniami.

Kým do roku 1944 sa úmrtia Rómov spájali s tvrdými podmienkami v pracovných táboroch, skutočný hon na nich nastal až po obsadení Slovenska Nemeckom na konci leta 1944.

Keď v auguste 1944 vzbĺkol vzdor časti spoločnosti proti Nemecku a bratislavskej vláde v organizovanom povstaní, v radoch odporcov bojovali Slováci, Židia, Rusi, Francúzi, Rómovia. A bratislavská vláda sa musela spoľahnúť na podporu nemeckých vojakov, lebo tí slovenskí sa buď pridali na stranu povstalcov alebo ich jednotky Nemci jednoducho rozpustili. Ostalo len pár domácich pomocníkov.

Slovensko sa rozdelilo na dve časti, stred ovládali povstalci, západ a východ bratislavská vláda, z ktorej sa stala bábka v rukách Nemecka. Pre slovenských Rómov nastali najťažšie časy v ich histórii. Kým do vstupu nemeckých vojsk režim obmedzoval ich slobody, urobil z nich obyvateľov druhej triedy, nútil ich hrdlačiť v pracovných táboroch a živoriť vyhnaných od dedín, po obsadení im išlo o holý život.

Nemecké vojská priniesli so sebou maniére z vlastného štátu. V Nemecku už Rómov dávno považovali za rasu vhodnú iba na odstránenie. Prekročením hranice sa ich prístup nezmenil. Keď dorazili na východné Slovensko, museli sa diviť, koľko ľudí podradnej rasy v tomto donedávna spriatelenom štáte nachádzali. S dôvodom i bez dôvodu ich terorizovali.

Na strednom Slovensku zúrila klasická vojna, bojovali proti sebe dve armády. Priniesla sem to isté, čo v iných štátoch bojujúcej Európy, vraždenie na fronte a útrapy civilného obyvateľstva. Nemci nemali dôvod správať sa inak ako v ďalších frontových štátoch. Osobitnú zlosť v nich vyvolávali bojovníci používajúci partizánsky spôsob. Vtedy sa správali zvlášť kruto.

Mstili sa na civilnom obyvateľstve. Mali zaužívaný systém – za jedného zabitého nemeckého vojaka prišiel o život násobok miestnych obyvateľov. Toto číslo sa líšilo – od desaťnásobku v Taliansku po stonásobok v Srbsku. Slovensko sa ocitlo niekde medzi tým.

Východné Slovensko bolo pre Nemcov zaujímavé ako územie, kde sa chystali na príchod frontu z východu. Preto sa ponáhľali odzbrojiť dve tamojšie divízie slovenskej armády, ktoré sa mali pôvodne zúčastniť na povstaní a ktoré mali umožniť sovietskej armáde bezbolestný priechod cez Karpaty.

Popri Slovákoch Nemci naďabili aj na neozbrojených príslušníkov pracovných jednotiek. Výpovede konkrétnych svedkov dokazujú, že takýchto Rómov v uniformách zajali a posielali ich do koncentračných a pracovných táborov do Nemecka. Podobné prípady sa objavili aj medzi neuniformovanými Rómami, hlavne v okolí Humenného, Stropkova. Odtiaľto Rómov zvážali aj do tábora v Dubnici nad Váhom.

Ostatní civilní Rómovia sa nemali oveľa lepšie. Nemeckí vojaci ich považovali za podradných ľudí, ale to im neprekážalo, aby neznásilňovali rómske ženy. Mužov nútili vykonávať rozličné práce súvisiace s prípravou na príchod frontu – napríklad kopanie zákopov, dovoz stravy. Podobne konali na západnom Slovensku organizované pracovné útvary s rómskym osadenstvom zachované ešte z obdobia pred obsadením. Rómovia mali veľký strach, utekali pred Nemcami a spolupracujúcimi gardistami, lebo sa báli o holý život.

Najhoršia situácia vznikla pre Rómov v strednej časti Slovenska. Mnohí, napríklad v Čiernom Balogu v okrese Brezno, aktívne vstúpili do Slovenského národného povstania a po jeho porazení za to kruto trpeli. Nemci sa tu vyvŕšili na miestnych Rómoch i ďalších z okolia. O život prišlo 60 ľudí bez rozdielu, vrátane žien a detí, ktorých postrieľali alebo zaživa spálili.

Najväčšia tragédia sa odohrala v tiež novembri 1944 v dedine Ilja v okrese Banská Štiavnica. Nemci zadržali 109 rómskych obyvateľov. Zatknutých väznili najprv v Banskej Štiavnici, potom v Ban­skej Bystrici. Odtiaľ ich previezli do Kremničky a tam povraždili. Medzi nimi bolo 19 mužov, 21 žien a 69 detí.

Vyvražďovanie Rómov spadá do obdobia krátko po porazení povstania a prechodu na lokálne partizánske diverzie – od novembra 1944 do januára 1945. Najviac obetí bolo okrem Ilji a Čierneho Balogu v Tisovci v okrese Rimavská Sobota a v Krupine. Ak ich nepovraždili priamo po polapení, na popravu ich odvážali na osobitné miesta – do Kremničky pri  Banskej Bystrici, Kováčovej pri Zvolene, na židovský cintorín vo Zvolene, do Nemeckej v okrese Brezno.

Po vojne objavili na Slovensku vyše 180 masových hrobov s takmer štyrmi tisíckami obetí. Nevedno, koľko z nich bolo Rómov, no určite veľká časť.

Na represáliách proti Rómom niesli hlavný podiel nemecké vojenské jednotky. Niektoré z nich mali osobitné organizačné útvary zamerané na likvidovanie Rómov. Medzi ich domácich pomocníkov patrili Heimatschutz – ozbrojená zložka nemeckej menšiny na Slovensku a Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy.

Na rozdiel od dovtedajšej dobrovoľnej Hlinkovej gardy bola jej nástupkyňa vojenskou organizáciu, ktorá napríklad vydávala povolávacie rozkazy pre nových členov s povinnosťou vstúpiť do jej radov. Vykonávala hlavne strážnu a spravodajskú službu, no časť jej príslušníkov sa aktívne podieľala na lapaní a vraždení Rómov. Najtragickejší zdokumentovaný prípad je spomínané vyvraždenie skupiny 13 ľudí pri Krupine.

Otázka je, do akej miery prisudzovať rolu na vyvražďovaní vtedajšej bratislavskej vláde. Tá bola len bábkou v rukách Nemcov a zameriavala sa na tlmenie vojnových škôd. No s ňou sa dostalo k moci viacero krajných radikálov, ktorí s nemeckým prístupom súhlasili.

Prezident Jozef Tiso otvorene vystupoval proti povstaniu, pokladal ho za čechoboľševické sprisahanie. Na tomto postoji zotrval až do konca svojho pôsobenia v úrade. Ak podporoval porazenie povstalcov, potom nepriamo podporoval aj drastické postupy nemeckej armády a jej domácich pomocníkov, vrátane prístupu k Rómom. Po vstupe Nemcov na Slovensko sa nová vláda podvoľovala nariadeniam Nemcov v rasovej oblasti.

Najväčším negatívnym dôsledkom existencie režimu prvej Slovenskej republiky z pohľadu Rómov bolo zasiatie nevídanej nedôvery k majoritnej spoločnosti do ich duší. Tento problém sa vlečie do dnešných čias.

Róm sa vie vynájsť v akejkoľvek ťažkej situácii, lebo má obdivuhodnú schopnosť meniť životné stratégie. Len jednému sa nevie ubrániť, keď mu hrozí smrť. Túto skúsenosť prvý raz okúsil práve v tomto období.

Po obnovení Československa v roku 1945, zrušení väčšiny diskriminačných opatrení a uvoľnení napätia sa nahromadený strach postupne zmenil na akúsi nárokovateľnú odkázanosť – keď ste nám spôsobili také krivdy, naprávajte ich. Rómovia sa právom cítili poškodení a čakali nápravu. Tá neprišla vo forme nejakého jednorazového odškodnenia. Po prevrate v roku 1948 si komunisti Rómov kupovali a tí sa novej situácii prispôsobili.

Teraz najčítanejšie

Jozef Hajko

Pôsobí ako analytik a publicista. V minulosti hlavne novinár a poradca poslancov Národnej rady SR. Jeden zo zakladateľov Podnikateľskej aliancie Slovenska, jej prvý riaditeľ a v súčasnosti člen jej vedenia. Autor viacerých kníh a štúdií so zameraním na ekonomiku, spoločenské témy a históriu Slovenska.