Marcova podtatranská hardcore balada

Asi pred mesiacom predo mnou v rôznych súvislostiach asi trikrát bolo spomenuté meno Samo Marec, takým samozrejmým tónom, že predsa všetci vieme, o koho ide. Nevedela som, jeden blízky známy mi to napokon ochotne vysvetlil. Že bloger. Aj knižku napísal, svojho času, ale od tej sa vraj medzitým dištancoval.

Pozrela som sa na anotáciu, povedala si – ľahké letné čítanie – a kúpila si elektronickú verziu.

Ani som o tom neplánovala písať, veď ak to zahadzuje sám autor, zjavne mu sebareflexia nechýba a nebudeme ho zbytočne trápiť. Ale mňa tá kniha bavila.

This is hardcore, they say

Možno už ste to všetci dávno čítali, keď je Samo Marec taký veľmi známy. V tom prípade vám nemám čo povedať, choďte k vode.

Príbeh sa točí okolo niekoľkých mladých ľudí žijúcich v nemenovanom slovenskom mestečku kdesi v horách či pod nimi. Stoja na prahu dospelosti a nevedia, čo so sebou. Doma skapal pes a von sa nikomu nechce. Sú tu nejaké drogy, občas nejaký sex, ak sa pošťastí, ale žiadne dlhodobé riešenie. Nuž čo, ponevierajú sa, lapaji. Potom sa všeličo zapletie, prekvapivo tragicky, a zasa rozuzlí, a to je vlastne celé.

Próza trpí hriechmi mladosti – chvíľami zbytočne filozofuje, chvíľami sa snaží byť nad vecou, a je to príliš nasilu, chvíľami štylisticky klesá na úroveň populárnej ženskej literatúry. Odcitujem hádam najbiednejšie miesto, nech vás to potom nezaskočí:

Dano nalieva čaj, tak ho pije, ale je to zbytočné, zbytočné ako premárnená rada, ako stará koža hada, ako cit, keď kvitne zrada, proste zbytočné.

Vyhodiť. Alebo skrátka naliať čaj a vypiť, nekvietkovať okolo toho.

Na druhej strane, pravda, Zuzana Cigánová napísala celú knihu zloženú z takýchto šalátových poetizmov, a nominovali ju za to na Anasoft Literu. Na Slovensku nikdy nevieš.

Na posledných stranách, keď sa príbeh uzavrie, nás autor pre zmenu obšťastní sériou coelhovských postrehov o svete a živote – len zarámovať. Tam by som si tiež vedela predstaviť niečo iné. Napríklad nič. Ničím nič nepokazíš.

Vytrvalý komentátorský refrén „Tak to chodí.“ sa mi tiež veľmi rýchlo zunoval, hoci teraz som si to zrátala a nachádza sa tam vlastne len devätnásťkrát, to je približne každá ôsma strana, netuším, prečo ma to tak obťažovalo. Asi že je to také – haaah, neviem, prázdne?

Nič to. Poďme byť dobrí.

Páčik

Slovenská literatúra ma učí vážiť si drobné radosti, potešilo ma už to, že tu chlapec onanuje, keď má na to normálny dôvod (práve stretol ženu svojich snov), a nie len tak naverímboha nad architektonickým nákresom, ako sme to videli u kolegu Havrana. A je to decentné, ruka pod paplónom, veď každý pochopí.

Ale pozrime sa na nejaké výraznejšie pozitívne rysy Marcovej prózy.

Samo Marec má skvelý postreh. Najlepšie to možno vidieť v niektorých charakteristikách postáv, ale dobre aj inde – dokáže vytiahnuť jednu typickú črtu a tú predhodiť s veľkou ležérnosťou. Ani stopy po kŕčovitosti, aká by sa od debutanta dala očakávať. Trebárs keď v súvislosti s Pukim a Kukim konštatuje, aké ťažké je byť náckom v malom meste, alebo keď veľmi trefne a vtipne zrekapituluje Danove nevydarené vzťahové začiatky (to vyznanie, nasprejované „pod jej prísnym hádzanárskym pohľadom“ – úplne super!). Alebo trebárs len tie poťahy v šenku, zhrnuté jednou vetou – čistá práca.

Príklad z tohto súdka:

Ak existuje žena, na ktorej charakteristiku by stačili štrikované papuče, je to práve Lenkina mama.

A týmto navyše začne kapitolu. Zručné! Pravda, hneď druhou vetou si trochu priškrtí rozlet, ale to už radi prižmúrime oči. Mama je nahodená a papuče sa s ňou povlečú.

Nemám rada toto slovo, zdá sa mi v literárnej kritike akési nadužívané, a predsa by som ho tu použila – Marcove postavy sú vykreslené veľmi plasticky. Sú živé. Stenly, ťuťmák jeden, si vás podmaní. Pri ňom mi v jednej chvíli napadlo, aký by z tejto knihy mohol byť pekný film. A ako by nám na konci Stenly všetkým zlomil srdce. Mlčím, nechcem spoilerovať.

Dalo by sa ešte hovoriť o vyváženej, dobre zvládnutej kompozícii a bola by to pravda, na druhej strane, ak nie si schopný ani len zvládnuť kompozíciu, čo robíš v literatúre? Zasa mi hneď zišlo na um jedno meno, ale nechcem sa stále navážať do toho Havrana. Veď aj on je vlastne skoro debutant. Povedzme začiatočník.

Skrátka, klesli mi nároky, teším sa, že si niekto trafil lyžičkou do úst.

Slovenská rodná dedina

Ak nazriem túto knihu skrze kritérium kritika Václava Černého, čiže posúdim, nakoľko sa autorovi podarilo splniť, čo si podľa všetkého predsavzal, potom je skrátka dobrá. Samo Marec napísal pútavý príbeh o malých radostiach a veľkých protivenstvách v živote niekoľkých mládežníkov zo slovenského malomesta. Problematické sú jednoznačne niektoré tie pasáže, kde je to skrátka trash.

Tomu by sa v každom prípade dalo v ďalšej próze vyhnúť.

A nerada by som to sploštila na ľahší román o dospievajúcich, pretože tu vidím jednu výraznú líniu, ktorá tomu predsa len trochu pridáva na hĺbke.

Aha, Dano pomaly prikyvuje, optimista by povedal, že mu to dochádza. Lenže ja nemám žiadne prachy ani pre seba poriadne, tak ako ju mám pozývať?
Nechaj. Prosim ťa. Stenly mávne rukou a presne preto je kamoš. Ak to dnes vyjde, niekedy mi to vratiš a ak nie, ber to tak, že si to aspoň skusil. Budeme sa mať aspoň na čom smiať, keď zas udrie nuda. Žmurkne naňho, Dano sa usmeje. Že udrie nuda je jedna z mála istôt.

Stenly naozaj hovorí takto krátko; jednoducho čarovný, tento chlapec. Ide mi však o tú poslednú vetu.

Že udrie nuda je jedna z mála istôt.

Nemá tam byť čiarka? Keby sme to obrátili, iste by tam bola. Jedna z mála istôt je, že udrie nuda. Ja by som z toho vyvodila, že by tam mala byť aj v prípade, že časti súvetia prehodíme.

Bolo treba sa nad tým pozastaviť, čiarka ma však, výnimočne, ani tak veľmi nezaujíma. Veta predovšetkým v peknej skratke ilustruje atmosféru toho nemenovaného mestečka, kde sa dej odohráva. Stenly sa neskôr napodiv zmobilizuje, chápe, že z tohto bahna apatie treba nejako vybŕdnuť, Dano sa, naopak, na to netvári, veď kam by sme chodili, mne sa nikam nechce. Pritom vyhliadky sú mizerné, tu sa všetko rozpadá. Polovica parku zanedbaná, bazén prázdny, zahádzaný fľašami, altánok chátra, tam sa mohli konať koncerty, a nekonajú, ale zase mohli by sa, takže je dobre, že ho máme. V zadymenej krčme vyžitá čašníčka, pod pultom si sama nalieva, alkáč.

Sme neodolateľne mladí.

A je to irónia.

Jedného dňa sa dopotácame na to miesto, na ktorom nás klepne a presne toto bude koniec. Len krčma bude stáť ďalej, lebo ľudia odchádzajú a krčmy sú tu navždy.

Slovensko v kocke.

To nie sú len prvé lásky, drogová závislosť, nefunkčné rodiny. To je všeobecný rozpad a rozklad, zvonka aj zvnútra.

Nejako sa mi to nechce všetko úplne dopovedať. Skrátka, v knihe sa dá nájsť viac, je to tam. Rojčím – ale keby trebárs takéto čítanie bolo v osnovách, dalo by sa na tom veľa ukázať a veľa predebatovať literárne aj povedzme spoločensky. Precvičiť si kritické myslenie na niečom čitateľsky vďačnom. Lebo nepochybujem o tom, že by to žiaci čítali s väčšou vervou než nejakého Janka Silana.

To bol len príklad, Janko Silan je super a z osnov ho rozhodne nemôžeme vyhodiť.

Slovo záverom

Dúfam, že som neprechválila. Ak sa na to dívam skrze toho Černého, s tým dodatkom o štylistických výkyvoch, neprechválila, myslím si. Priznám sa však, že knižka mi príjemne hrala na nostalgickú strunu a zrejme bude hrať viacerým čitateľom našej vekovej kategórie. Mnohí sme prežili svoje somárske roky v malom meste, kde nebolo do čoho kopnúť.

Niektorí tam žijú dodnes. Niektorí sa zo svojej detskej izby dosiaľ nedostali. Tak to chodí.

Som dnes akási podozrivo stručná. Veď to je jedine dobre. Próza je naostatok nekomplikovaná. Easy read, napadá mi stále, ale potom mi vždy zídu na um slová Nathaniela Hawthorna: Easy read is damn hard writing. Nemyslím si, že by sa Samo Marec zas tak natrápil s každou vetou. No stačí to a uvidíme, s čím príde nabudúce.

S čím prídem nabudúce ja? Asi s Gejzom Vámošom a jeho Odlomenou haluzou. Ochutnávka?

Lapajovič hľadel zamyslene pred seba do ranného svitania.
„Ty, Mikuláš, veď kurevskejšej dediny nemáš po celom vidieku. Topoľnice a Tovarce sú povestné. Ak sa tu nezbavíš nevinnosti, tak už nikde a nikdy. Nikde v okolí sa nehreší toľko, ako tu.“

Taký je Lapajovič. Potentný. Gombíky sa mu odtŕhajú od samej mužnosti. Zrazu sú z toho štyri brušká – čo s nimi? Môžete si to rovno bežať prečítať, this is jednoznačne väčší hardcore, v jednej chvíli som skoro vyhodila obed. V každom prípade niečo čítajte. Čokoľvek. Až sa ťa zima opýta, čo si robil v lete, povieš, že si si čítal. Keď udrú mrazy, prikúriš knižkou, Josef Hrabák to vo svojej Řeči písemnictví odporúčal.

Zatát!