Za „dračie kosti“ získal zlatú medailu

O Snežných horách, ako kedysi volali Vysoké Tatry, už od dávnych dôb kolovali povesti. Obyčajne sa v nich spomínali poklady, ktoré sa skrývajú, alebo sú zakliate v dolinách, plesách, v útrobách či na vrcholoch pyšných štítov.

Pohľad na Vysoké Tatry z Kežmarku

Juraj Buchholtz st.

Na poklady veril aj Juraj Buchholtz starší, ktorý v roku 1719 napísal: „V Snežných horách sa pod skaliskami, v priepastiach a dierach ukrývajú rôzne vzácne kovy, no aj všelijaké bohaté poklady. Lenže obyvatelia tohto kraja z nich nemajú osoh: veľmi málo dbajú na tieto poklady a viac sa venujú roľníctvu. Zato však cudzinci, napríklad Taliani alebo Švajčiari, ktorí sem naoko prichádzajú ako podomoví kupci, núkajúci česadlá a pasce, alebo aj Česi, Slezania, Poliaci a iní, odnášajú si z hôr bohaté poklady. Sú v tom majstri a zväčša sú znalí aj „čierneho kumštu“ ako zahladzovať stopy, aby nik nenašiel klenotnice, ktoré objavili. Keby sa náhodou mal voľakto stretnúť s takým zlatokopom, zrazu sa mu stratí: z ničoho-nič spustí sa totižto veľká hrmavica, blesky sa križujú, dážď sa valí prúdmi, alebo začne husto snežiť, až vás schytí hrôza a pustíte sa v nohy.“

Juraj Buchholtz starší, rodák zo Sabinova (* 1. mája 1643), sa dostal pod Tatry v roku 1671, keď sa stal rektorom a notárom 13 spišských miest so sídlom v Spišskej Sobote. Neskôr bol evanjelickým farárom v Batizovciach, Kežmarku a vo Veľkej Lomnici, kde zomrel 11. mája 1724. V roku 1664 sa zúčastnil prvého známeho výstupu na Slavkovský štít, ktorý bol v tom čase považovaný za najvyšší v „Spišských Snežných horách“. Zanechal po sebe obsiahlu autobiografiu a prvú monografiu Tatier „Das weit und breit erschollene Ziepser-Schnee-Gebürge“. Opísal v nich štyri základné vegetačné stupne – „revíry“ – od krovitých lesov cez čierne súvislé lesy, kosodrevinu až po alpínske hole so skalnatými vežami. Zaujímal sa aj o tatranskú flóru, najmä o liečivé účinky horských rastlín a v roku 1694, keď mu hrozila strata zraku a nedokázal mu pomôcť ani uznávaný levočský lekár Dávid Spielenberger, sa vyliečil limbovým olejom, do ktorého vmiešal extrakt z valeriány.

Slavkovský štít

Juraj Buchholtz st. začal v roku 1703 písať rodinnú kroniku, v ktorej sa vrátil do 17. stor. Počas veľkej morovej epidémii v roku 1710 prišiel o manželku, dcéru a zaťa a navyše cisárske vojská pri prenasledovaní kurucov vyrabovali jeho faru vo Veľkej Lomnici. To poznačilo zvyšok jeho života. Kronika sa dostala do rúk syna Jakuba, ktorý do nej v roku 1754 dopísal rodinné i spoločenské udalosti po roku 1710. Jeho syn Ján Jakub venoval kroniku kežmarskému lýceu, z ktorého sa dostala do zbierok Matice slovenskej.

V stopách najstaršieho zo známeho rodu – aspoň čo sa týka záujmu o Tatry, ich prírodu a bájne poklady – pokračovali synovia Juraj a Jakub. Obaja sa narodili v Kežmarku a tam sa aj zakončila ich pozemská púť.

Jakub Buchholtz

Jakub Buchholtz sa narodil 29. decembra 1696 ako najmladšie z detí kežmarského farára a celý jeho život sa spája s rodným mestom. Vyučil sa remeslo, ktoré je dnes už neznáme – stal sa ihlárom. Rovnako ako otec veril v povesti, predávané z pokolenia na pokolenie, a niektoré prírodné javy, ktoré si nevedel vysvetliť, ho utvrdzovali v ich pravdivosti. „Osemnásteho júna,“ čítame v jeho zápiskoch, ktoré vyšli až po jeho smrti, „sme z Ružomberka koňmo cestovali na Choč za Likavou. Z ľavej strany vyčnievalo vysokánske bralo, ktoré každoročne v noci dva dni pred svätým Jánom svetielkuje podzemnými ohníčkami, ktoré putujú sem-tam.“

Jakub Buchholtz, „pseudovedecký hľadač tatranských pokladov“ – ako ho nazval poľský geograf József Szaflarski, bol síce vedecky menej zdatný ako jeho starší brat Juraj, ale zase svoje vedomosti vedel spropagovať a speňažiť. Zbieral nerasty, z ktorých v roku 1746 vyhotovil plastickú mapu Vysokých Tatier a predal ju vacovskému biskupovi. Minerály a skameneliny posielal aj do Viedne do Dvorského múzea i priamo na cisársky dvor s listami, v ktorých presviedčal, že – citujem známeho historika Tatier Ivana Bohuša – „na Jána o polnoci žiaria od zlatého lesku svahy Meďodolov a že sa z niektorých tatranských prameňov niekoľko minút namiesto vody valí číry zlatý piesok, alebo že zlato sa zo zeme dostáva aj do stebiel trávy a sfarbuje zuby pasúcich sa stád“. Nuž, kto by odolal takým lákavým správam? Aj na cisárskom dvore bolo dosť takých, ktorí by si radi naplnili vrecká tatranským zlatom. Presvedčili Františka Lotrinského, manžela Márie Terézie, aby zafinancoval výpravu baníkov a prírodovedcov do Tatier. Uskutočnila sa v roku 1751 a tvorili ju dvorní matematici von Nagel a de Baillon, košický rehoľník, matematik a prírodovedec Liesganig, správca kremnických baní a hút Retz, budínsky kartograf Langer a po dvaja haviari z Gelnice a Kremnice. Sprievodcu im robil Jakub Buchholtz. Tatry a ich okolie prechodili krížom krážom od 29. júla do 18. októbra, no odišli s dlhým nosom: zlato, striebro, ani drahé kamene nenašli. Napriek tomu bol František Lotrinský spokojný, Jakubovi poďakoval a vyplatil mu dohodnutú odmenu. Predsa to len neboli vyhodené peniaze. Prírodovedci vniesli viac svetla do poznania tatranskej prírody a publikované vedecké výsledky – ako aj posmrtne vydané Jakubove opisy ciest do karpatských pohorí – inšpirovali nielen dobrodruhov, ale aj významných európskych prírodovedcov a cestovateľov k ceste do najmenších veľhôr sveta.

Jakub Buchholtz sa nevzdal. Naplnil sudy, vrecia a debny ďalšími vzorkami a priviezol ich do Viedne. Dosiahol prijatie u samého rímsko-nemeckého cisára a domov sa vracal s pochvalou, s 200 dukátmi v mešci a s „pasom“ – povolením na mineralogický výskum na území celého Uhorska i Sedmohradska. Na ďalšie bádanie mu však nezostali sily a jeho syn Ján Juraj, ktorý bol dedičom cisárskeho „pasu“, mal zrejme iné záujmy. Jakub Buchholtz zomrel 14. mája 1758. Jeho „Beschreibung des wundervollen Karpatischen Schneegebirges – Opis čara plných karpatských Snežných hôr“, ktorým nadviazal na otcovu prácu, vyšiel až v roku 1783.

Juraj Buchholtz ml.

Juraj Buchholtz mladší sa narodil v Kežmarku 3. novembra 1688. Po štúdiách teológie na nemeckých univerzitách bol rektorom artikulárnej školy v Paludzi a od roku 1722 (po smrti Juraja Bohuša – Senického) bol rektorom evanjelickej školy v rodnom meste, kde zomrel pred 180 rokmi, 3. augusta 1737, ako 48-ročný.

Záznam o narodení Juraja Buchholtza ml.

Počas osemročného pôsobenia na Liptove sa jeho prírodovedecký záujem sústredil na západnú časť Tatier a na Demänovskú dolinu a jej jaskyne. Vyhotovil mapu Demänovskej jaskyne, ktorú poskytol Matejovi Belovi pri tvorbe Hungariae antiquae et novae prodromus – Posla starého a nového Uhorska v roku 1723. Podľa jeho podkladov vypracoval Samuel Mikovíny mapu Liptovskej stolice, ktorá ilustrovala Notície. Dá sa povedať, že patril medzi našich prvých speleológov, keďže  podnikol výskumné cesty aj do iných krasových oblastí Slovenska. Pravda, jeho poznatky boli na úrovni vtedajšej vedy, aj on veril v poklady a strašných drakov, ktoré ich strážia. V jeho diári nájdeme v roku 1718 poznámku, že videl letieť draka. Môžeme len hádať, čo v skutočnosti pozoroval, ale aj kosti jaskynných medveďov, ktoré našiel pri skúmaní demänovského podzemia, považoval za dračie a obdaroval nimi drážďanské múzeum, čo saský knieža Fridrich August I. ocenil zlatou medailou.

Demänovská ľadová jaskyňa

Drak podľa predstáv Juraja Buchholtza ml.

Po návrate do Kežmarku Juraj Buchholtz ml. pokračoval v aktivite svojho rektorského predchodcu Juraja Bohuša – Senického a s obľubou vodil do tatranských pralesov a na ich hole, k plesám a na skaly a štíty nielen študentov, ale uvítal, keď sa do partie pridal brat Jakub i ďalší Kežmarčania – poľovníci a záujemcovia o tatranskú prírodu a jej poklady. Na koňoch i pešo šliapali najmä k Zelenému plesu. Neboli to len obyčajné výlety, ale náučné expedície, počas ktorých si všímali všetky zložky prírody. Trvali obyčajne tri dni, pričom ako prví vyrážali starší, skúsenejší študenti, ktorí na hranici lesa a kosodreviny postavili do večera tábor s prístreškami z konárov a s drevom na prípravu jedla a na chladnú noc. V batohoch si niesli stravu, ktorú doplnili na salašoch. V ruksakoch nechýbalo víno. Hoci išlo najmä o to, aby pán rektor prakticky poučil svojich študentov z prírodných vied, tieto výlety prinášali aj nové poznatky, ktoré si Juraj Buchholtz ml. nenechával pre seba, ale odovzdával ich ďalej pri prednáškach či tlačou. Vo Vroclavských análoch – ročenke vroclavskej prírodovedeckej spoločnosti Academia Leopoldina naturae curiosorum – sa objavilo vyše 50 jeho článkov s opisom túr a pozorovaní. V roku 1717 kresbou zachytil panorámu Tatier od Veľkej Lomnice, o dva roky ju vylepšil a zväčšil a pomenoval na nej 28 najvýraznejších vrcholov.

Podobne ako Matej Bel, ku ktorého blízkym spolupracovníkom patril, bol aj Juraj Buchholtz ml. polyhistorom. Opísal minerálne a termálne vody na Liptove a Spiši a zaujímal sa aj o históriu a súčasnosť baníctva v horách stredného a severného Slovenska. Počas univerzitných štúdií navštevoval aj prednášky z meteorológie a astronómie a v Greifswelde obhajoval dizertačnú prácu o konjunkcii Slnka a Merkúru zo 7. novembra 1711. Všímal si poveternostné a rastlinné pomery v Tatrách.

Juraj Buchholtz ml. bol aj literárne činný, písal latinské, nemecké i slovenské verše a moralisticko-didaktické školské hry. Jeho denník, ktorý si začal písať 9. mája 1709, a ktorý sa nachádza v archíve Slovenskej národnej knižnice, má 2 776 strán. Uhorský karpatský spolok po trojici Buchholtzovcov pomenoval Zbojnícke plesá. Tento názov sa však neujal a po vzniku Československej republiky sa naň zabudlo. Meno Juraja Buchholtza ml. je zapísané v zozname významných osobností UNESCO.

Rodný dom Juraja a Jakuba Buchholtzovcov v Kežmarku asanovali v roku 1981. Už predtým, pri prechode frontu, zmizla z neho pamätná tabuľa. Červenoarmejcom sa zrejme nepáčil jej nemecký text a tak ju zničili. V roku 2011 odhalili na budove kežmarského Evanjelického lýcea pamätnú tabuľu, ktorá pripomína šiestich karpatských Nemcov, čo sa významne zapísali do objavovania Vysokých Tatier. Samozrejme, že medzi nimi nechýba ani meno Juraj Buchholtza mladšieho.

Buchholtzov dom v Kežmarku asanovaný v roku 1981

Pamätnú tabuľu Jurajovi Buchholtzovi ml. osadili pri 200. výročí jeho úmrtia. Pri prechode frontu ju zničili sovietski vojaci.

Foto: Mesto Kežmarok, TatryPortal, Správa slovenských jaskýň, archeologia.sk