Denník N

Kuba – kúsok po kúsku (VI)

Bulvár
Bulvár

6. časť – Cesta do minulosti

Meravým pohľadom hľadím von oknom. Moje rozšírené zreničky takmer nevnímajú zazelenané tabakové polia miznúce kdesi v spätnom zrkadle. Ešte stále totiž spracúvam vášnivú rannú hádku, v ktorej epicentre som sa nechcene ocitol. Netrvá však dlho a túto nepríjemnú epizódu hádžem za hlavu. Usadený na zadnom sedadle si konečne vychutnávam ubiehajúce kilometre našej ďalšej cesty.

Druhú spoločnú jazdu so slovenskou posádkou si zjavne užíva aj Oscar. Odložil svoj strnulo-ustráchaný výzor a dnes pôsobí podstatne uvoľnenejšie. Žiaľbohu, jeho znalosti anglického jazyka sú totožné s tými, ktorými nás ohuroval dva dni dozadu. Ani to mu však nebráni v tom, aby počas šoférovania ponúkol Veronike možnosť chopiť sa volantu. Niekoľko kilometrov tak naše auto ovládajú nohy Kubánca a dvojica ženských rúk, pôvodom zo strednej Európy. Napriek tunajšiemu, značne benevolentnému prístupu k pravidlám ma teší, že svedkami tejto jedinečnej symbiózy neboli miestni muži zákona. Nikto nič nevidel, skutok sa nestal…

Po necelých troch hodinách prichádzame do starej známej Havany. Bohužiaľ, nemáme dosť času navštíviť jej očarujúce historické centrum. Zastavujeme preto iba na jednom z predmestí. Stojac v tieni mostného diaľničného privádzača sa lúčime s Oscarom. Ten nám totiž cestou oznámil zaujímavú novinku. Ďalej smerom juhovýchod nás namiesto neho povezie už iný šofér. Prekvapujúcu aktualizáciu pôvodnej dohody prijímame so stoickým pokojom. Na tunajšie zmluvné špecifiká si zrejme začíname privykať čím ďalej tým viac. Prípadné reptanie by nám momentálne aj tak nijako nepomohlo.

Východne od hlavného mesta začíname vnímať špecifiká tejto časti krajiny. Tak sa mi zdá, že obľúbenou kratochvíľou jej obyvateľov je vypaľovanie okolia diaľnice. Ťažko inak interpretovať niekoľko desiatok kilometrov trvajúcu aromaterapiu, ktorej základnú zložku tvorí jemne štipľavá vôňa horiacej suchej trávy. Výnimkou tu nie sú ani husté kúdoly dymu levitujúce tesne nad povrchom vozovky. Z jedného sivého mračna sa dokonca znenazdajky vynára kamión bezostyšne križujúci našu jazdnú dráhu. Pohľad na iba niekoľko desiatok metrov vzdialenú bočnú stranu návesu chvíľkovo prerušuje i tlkot môjho srdca.

Človek rýchlo pochopí, že na kubánskych cestách môže zočiť naozaj kadečo. Napríklad splašenú kravu pochodujúcu stredom vozovky, prenasledovanú policajtom, ktorý sa pomocou svojej motorky so zapnutým majákom zúfalo pokúša zahnať ju späť do poľa. Miestny dobytok v sebe zrejme ukrýva viac vzdorovitosti a odporu voči autoritám než poddajní občania tejto krajiny. Autentické kovbojské predstavenie nám spôsobuje mierne meškanie. Nevadí. Cieľ nášho dnešného putovania, orámovaný azúrovou farbou Karibského mora a smaragdovými kopcami Topes de Collantes, je už totiž priamo pred nami.

Rozpálený Trinidad sa nepodobá ničomu, čo sme doposiaľ na Kube videli. Jeho úzke uličky obstavané nízkymi pestrofarebnými domami pôsobia sťaby zakonzervované v dobách španielskeho kolonializmu. Ak by mi niekto tvrdil, že jednou z nich práve presvišťal čierny plášť Zorra pomstiteľa, zrejme mu to uverím. Po tomto latinskoamerickom prízraku však vonku niet ani stopy. Ulicu miesto neho obstupujú len túlavé psy trápené horúcim popoludňajším slnkom. Rýchlo vykladáme batožinu, mávame šoférovi a vchádzame do nášho dočasného príbytku. Znovu mám pocit, že úraduje dáky časostroj. Naša dvojizba totiž pripomína čudesný skanzen obstarožného interiérového vybavenia. Jeho majiteľka tu úzkostlivo konzervuje najrôznejšie zbytočnosti na čele s opulentnou zbierku umeleckých predmetov prevažne kresťanskej tematiky.

Člen svorky

Po príchode do Trinidadu sme si konečne uvedomili jednu prehliadanú skutočnosť. Ak budeme v rovnakom tempe výdavkov pokračovať aj naďalej, naše rozpočty čochvíľa skolabujú. Keďže nechceme dopadnúť ako grécke štátne hospodárstvo, ostáva nám jediné. Musíme obmedziť náš doterajší hýrivý život a razantne zredukovať pôžitkárske excesy. Jednohlasnú zhodu v tejto otázke potvrdzujeme netradičnou jahňacou ropou viejou a obligátnym pohárom chladeného mojita za stolom reštaurácie Guitarra mia. S plnými žalúdkami a znova o čosi prázdnejšími peňaženkami vyrážame spoznávať mesto.

Míňajú sa…
Nomen omen

Trinidad je rozpálený ako dobre vyhriata teplovzdušná rúra. Nízke úhľadné domčeky vrhajú aj neskoro popoludní iba krátke tiene. V spletitých uličkách tak meter čo meter hráme schovávačku s dotieravými slnečnými lúčmi. Pri teplotách nad tridsať stupňov však možno o spásonosnom chládku hovoriť iba so značnou dávkou zveličenia.

Aj autá hľadajú tieň…

Mesto a najmä jeho históriou dýchajúce centrum je veľmi kompaktné. V porovnaní s rozľahlým jadrom Havany pôsobí priam ako dáky zakrpatený príbuzný. Miestne ulice však majú častokrát čudesné tvary a chôdzou po nich prekonávame aj dramatické prevýšenia. Chvíľkami preto máme problém so správnou orientáciou a dokonalým určením našej presnej polohy. Napokon nás však jedna z ulíc vypľúva priamo na hlavné námestie Trinidadu. Spoločnosť nám tu robia turisti zo všetkých kútov sveta. Užasnuté pohľady tu vyvaľujú ľudia narodení od západných teritórií Kanady, cez južné Taliansko až po východné brehy Ázie.

Centrum centra

Po krátkom obdivovaní všemožných žiarivých farieb mierime preč od fotografujúcich más. Obďaleč, iba niekoľko desiatok metrov mimo hlavného turistického zhromaždiska je atmosféra znovu príjemne ospalá. Zásluhu na tom majú predovšetkým miestni obyvatelia. Z ležérneho životného rytmu ich nedokážu vyrušiť ani pobledlí európski turisti tiahnuci mestom. Napriek podobnému prístupu k životu však nemôžeme povedať, žeby títo domorodci tvorili úplne homogénnu zostavu. Najviac nás upútala mladá mamička sediaca na polorozpadnutom múriku. Hompáľajúc svoju ratoliestku drží v ruke vôdzku s priviazaným leguánom. Kto si chce tento nevšedný výjav zvečniť, musí zaplatiť…

Krčma nepočká!
Šaty odhoď preč…

Karibské more je z Trinidadu doslova na dohľad. Veronike, Johnymu a Romanovi by preto už hádam ani samotný Herkules nedokázal zabrániť konečne otestovať jeho priezračné vody.  Pochopiteľne, aj ja túžim skočiť do príjemne chladivých vĺn. Tunajšie počasie má však tendenciu simulovať podmienky suchej fínskej sauny. Zrejme iba niekoľko dopoludňajších hodín tak bude mestská klíma znesiteľná a súca ukojiť moje bádateľské chúťky. Amatérsky fotograf vo mne napokon víťazí. Kým moji spoločníci ráno mieria k blízkej Playa Ancon, ja vyrážam loviť ďalšie zážitky a spoznávať nenavštívené miesta Trinidadu. Ostáva mi len dúfať, že svoju voľbu napokon neoľutujem…

Teraz najčítanejšie