BLOG
Jozef Kuric
Jozef Kuric
3 572

Veľký malý Slovák, našťastie v cudzích službách

Mám rád biografie, najmä také, ktoré reflektujú historickú dobu a nevyhýbajú sa ani súkromiu a charakterovým vlastnostiam skúmanej osobnosti. Nie bulvár, ale normálny pohľad na určitú osobnosť, teda na to, čím sa zapísala nielen do dejín, ale aj do pamätí svojich súčasníkov.

Ruskí historici A. A. Zdanovič, V. S. Izmozik takto prelustrovali život Vladimíra Krivoša – Slováka, polyglota so širokým spektrom záujmov, ktorý svoje schopnosti ponúkal ruským a sovietskym spravodajským službám. Ruskí autori jeho životopisu sa v tejto knihe svedomito usilujú oddeliť mystifikácie od podložených faktov a ukázať Krivošov fascinujúci život v reálnom svetle.

Ako sa do jeho biografie dostali mystifikácie?

No v prvom rade ich plodil sám Krivoš, ktorého možno charakterové vlastnosti, ako aj samotná kariéra zvádzali k tomu, že si často svoj životopis prispôsoboval vzniknutým podmienkam.

Slovák, ktorý sa hral na Srba?

Narodil sa 1. júla 1865 v Liptovskom Mikuláši, ale počas života v Rusku oslavoval narodeniny 1. decembra. Činil vraj tak kvôli administratívnej chybe, uvedomujúc si, že v ruskej byrokracii bolo jednoduchšie chybu akceptovať, ako sa snažiť o jej korekciu.

Počas svojho života však často zavádzal aj o svojom pôvode. Narodil sa síce na území Slovenska, ale neraz o sebe hovoril ako o Srbovi, keďže najmä po vypuknutí prvej svetovej vojny bolo v Rusku prijateľnejšie byť Srbom, ako byť rodákom z centrálneho územia rakúsko-uhorskej monarchie.

Podľa autorov životopisu je však isté, že Krivoš sa skutočne narodil v Liptovskom Mikuláši a z matkinej strany bol dokonca bratrancom iného slávneho Slováka – slovenského tolstojovca Dušana Makovického.  Jeho otec Ján Krivoš bol notár, neskôr richtár a rodina prevádzkovala aj rodinný obchod. Bol tiež národovcom a jeho meno sa objavilo aj medzi iniciátormi Memoranda národa slovenského z roku 1861.

Od mladosti viedol svojho mladšieho syna k obdivu k Rusku a predurčil mu kvalitné vzdelanie. To mal mladý Krivoš získať na viacerých školách. Ako prvé začal navštevovať gymnázium v českom Přerove, potom pokračoval na slovenko-maďarskom gymnáziu v Spišskej Novej Vsi a neskôr v chorvátskej Rijeke, ktorá bola vtedy pod talianskym vplyvom.

Počas štúdií síce neopustil hranice rakúsko-uhorskej monarchie, no napriek tomu sa priučil šiestim jazykom. Ako gymnazista tak ovládal okrem slovenčiny aj češtinu, maďarčinu, taliančinu, francúzštinu, chorvátčinu a samozrejme tiež starogréčtinu a latinčinu.

Potom nastúpil na Akadémiu orientálnych jazykov vo Viedni. Kde boli vyučovacími jazykmi francúzština a nemčina, no okrem toho sa musel v prvom roku vzdelávať aj v taliančine, novogréčtine, turečtine a arabčine. Štúdium mu ponúkalo aj kryptografiu a zdokonaľoval sa aj vo stenografii, ktorej sa venoval od gymnaziálnych štúdií.

Štúdium na viedenskej akadémii však neukončil. Niet pochýb, že sa pod to podpísali objektívne príčiny, no jemu sa pre budúcu kariéru viac hodila ním vyfabulovaná verzia, že ho vyhodili kvôli jeho panslavizmu. Túto hypotézu živil aj jeho tútor Svetozár Hurban – Vajanský, ktorý mu zabezpečoval výdatnú protekciu v ruských akademických kruhoch.

Lingvista, ktorý sa hral na špióna?

Krivoš sa totižto rozhodol študovať na Petrohradskej univerzite. V budúcnosti chcel pracovať ako diplomat, preto chcel pokračovať v štúdiu orientálnych jazykov. Venoval sa arabčine, perzštine, turečtine a turecko-tatárskym jazykom.

Rusko sa stalo jeho novou vlasťou, prijal ruské poddanstvo, čo by v dnešnom význame slova predstavovalo ruské občianstvo. Konvertoval na pravoslávnu vieru a neskôr vstúpil do manželstva s Ruskou Ninou Ivanovnou Jakšinskou, s ktorou mal dvoch synov.

Na vrchole svojej kariéry vraj ovládal aktívne až 26 jazykov, pasívne vraj ďalších desať, pričom mu neboli cudzie ani jazyky umelé, ako esperanto či volapük. Okrem toho bol výborným stenografom, kryptografom, ale aj tlmočníkom, prekladateľom a aj spisovateľom.

Jeho prvým zamestnaním bola práca na oddelení Expedičnej správy Petrohradského poštového úradu, čo v skutočnosti znamenalo, že pracoval hlavne ako prelustrátor, teda poštový cenzor, otvárajúci poštové zásielky diplomatov a politických protivníkov cára, a to tých skutočných, ako aj domnelých.

Jeho práca v tzv. čiernych kabinetoch, kde sa pošta otvárala, čítala, prekladala, dešifrovala, fotografovala a potom znova zalepila a doručila, ho dostala do povedomia ruských tajných služieb a aj samotného cára Mikuláša II.

Niekoľko zdrojov potvrdzuje, že pracoval priamo v Zimnom paláci v súkromných knižniciach samotného cára, ale v akej funkcii alebo s akým cieľom, to sa nedá faktograficky korektne podložiť. Je tomu tak aj kvôli tomu, že sám Krivoš vo svojom živote veľa mystifikoval a zahmlieval, aj preto nie je z jeho biografických údajov úplne zrejmé, či bol viac špiónom alebo slovenským Cimrmanom.

Špión, ktorý sa hral na obeť?

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa dostal na niekoľko mesiacov do činnej služby. Bol priradený na spravodajské oddelenie ako prekladateľ. Jeho hlavnou úlohou bolo tlmočenie výsluchov zajatcov z mnohonárodnostnej rakúsko-uhorskej armády. No podľa ruských životopiscov sa aj v tomto prípade prejavovali jeho sklony k zveličovaniu a konšpirovaniu, a to najmä vo svoj prospech.

Preto vlastne ani neprekvapuje, že v takomto konšpiračnom prostredí sa sám stával obeťou sledovania a vyšetrovaní. Už 6. apríla 1915 bol zatknutý za vojenskú špionáž a po odsúdení sa dostal do vyhnanstva. Musel žiť v Irkutsku, kde však aj napriek nepriazni osudu, naďalej budoval vlastný mýtus o sebe.

Tvrdil, že vypracoval plány na vznik irkutského múzea a univerzity, a že bol dokonca zvolený za predsedu rady tejto ešte nezaloženej vzdelávacej inštitúcie. Keď sa v Rusku dostali k moci revolučné sily, okamžite začal pracovať na svojej novej kariére. Novému boľševickému režimu sa predstavil ako obeť cárskej svojvôle, čo mu na istý čas skutočne otvorilo dvere ku kariére v službách Lenina a spol.

Jeho minulosť ho však zároveň opakovane doháňala a nový paranoidný režim mu jeho služby z minulosti niekoľkokrát spočítal. Jeho kariéra bola ako pohyb na hojdačke, raz bol hore, inokedy dole. Bol viackrát zatknutý a obvinený zo špionáže, niekoľko rokov strávil vo vyhnanstve na Soloveckých ostrovoch.

Počas druhej svetovej vojny však opäť pracoval na ministerstve zahraničných vecí, kde sa vraj venoval lúšteniu kódov pre sovietsku kontrarozviedku. Po útoku nacistického Nemecka na Sovietsky zväz bol s inými obyvateľmi z Moskvy evakuovaný a konca vojny sa už nedožil.

Resumé

Skutočne bohatý a dobrodružný životopis, z ktorého som bol niekde za polovicou textu uveličený a nahnevaný zároveň. Aj napriek schopnostiam a talentu som si totižto k tejto osobnosti nedokázal vytvoriť úctivejší vzťah.

Osobu Vladimíra Krivoša som vnímal ako taký prototyp väčšiny slovenských dejateľov, politikov a intelektuálov. Na jednej strane prosto musíte napríklad oceniť ich erudíciu a talent, no oni popritom dokážu mať toľko znechucujúcich charakterových a morálnych grimás, že po čase sa na nich dokážete pozerať iba skrz prsty.

Platí to aj v prípade Vladimíra Krivoša, pretože na základe prečítaného mi vychádza, že to bol karierista, samoľúby  a často nie celkom dôveryhodný človek. Asi ho z časti ovplyvnila aj jeho kariéra, lebo často klamal, konšpiroval a dôkazy nasvedčujú tomu, že mu nebola cudzia ani sprenevera štátnych peňazí.

No prosto prototyp veľkého malého Slováka, našťastie v cudzích službách.

 

A.A. Zdanovič a V.S. Izmozik: Štyridsať rokov v tajných službách (Život a dobrodružstvá Vladimíra Krivoša za cára aj za boľševika),  Vydavateľstvo: Premedia, 2017, Preklad: Ľubomír Guzi

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|