Denník N

Drobné príhody bez pointy. Vydalo nakladateľstvo Facebook

Asi by ma nikto nedonútil viesť si denníček, ale Facebooku sa to podarilo. Vďaka tejto sociálnej sieti každý z nás získava záznam tých všetkých drobných príhod, každodenností, ktorými žijeme a potom ich zabúdame. O vtipných ľuďoch, ktorých sme stretli, dialógoch, ktoré sme počuli a o desať minút, práve po ich “zastatusovaní”, sme na ne celkom zabudli. Sú to príbehy bez pointy, krásne svojou všednosťou.

Asi by ma nikto nedonútil viesť si denníček, ale Facebooku sa to podarilo. Vďaka tejto sociálnej sieti každý z nás získava záznam tých všetkých drobných príhod, každodenností, ktorými žijeme a potom ich zabúdame. O vtipných ľuďoch, ktorých sme stretli, dialógoch, ktoré sme počuli a o desať minút, práve po ich “zastatusovaní”, sme na ne celkom zabudli. Sú to príbehy bez pointy, krásne svojou všednosťou.

Celkom by sa hodilo ich nestratiť, tak si sem niekoľko z nich, po vzore zo svojej minulosti, nesúrodo a roztratene odkladám.


Päť minút som hľadal obedové menu jednej reštaurácie na webe a potom som sa pozrel z okna a zistil, že dovidím až na tabuľu pred vchodom. Real world WIN.

Bežím Socovcami, brešú na mňa psy, rehocú sa babky. „Pán boh ponáhľaj!“, kričia. A potom prídem domov a mama: – A čo si taký zadýchaný? -Však som behal… – Tomino, nekaz si zdravie!

Čítať návody na použitie vysávača môže byť poučné. Napríklad dnes: „…nasávaciu hubicu nezasúvajte do žiadnych telesných otvorov“. Práve včas!

Muž pred Polusom prechádza cez cestu, na červenú, auto v šmyku ledva ubrdzí, trúbi, ale pánko i tak sebavedomo ukazuje na semafór, „ty debil, no aká je tam farba“. Má samozrejme červenú, ale nič nedá znať, ešte zabohuje a odchádza. Ak sa hlúposť snúbi so šťastím, sebavedomie už je len takým malým bonusom pre krajší deň.

Potraviny, Martin, muž v montérkach Váhostav robí obedný nákup – 5 kusovkových jogurtíkov Borovičky a jedna Fidorka… Z čoho mi jasne vyplýva, že každý kolektív má aspoň jednu čiernu ovcu…

V živote vodiča začiatočníka je množstvo míľnikov: keď dokáže už aj zaparkovať, keď sa bez pomoci pohne aj do kopca, ale najsladší je moment, keď zhruba po mesiaci prvý krát niekoho obehne :) #youareslowbitch

Košice by podľa mňa pokojne mohli byť aj hlavné mesto, ale nikto si ich návštevu nepamätá.

Zatiaľ prvá vývinová zmena na ľudskom tele v súvislosti s nástupom moderných technológii. Na ľavom ukazováku sa mi začal robiť mozoľ od držania Kindle.

Keď sa kniha začína tým, ako hlavný hrdina predal dva milióny kusov svojej prvej knihy a píše druhú, ktorej predá desať, zhruba tuším, že by mohlo ísť o detektívku a že vrahom by som mohol byť aj ja.

Top štyri slová v žánri severská detektívka: „přikývl“, „polkl“, „odtušil“ a „usrkl“.

„Čo je od kocúra, všetko myši loví,“ povedala dnes starká pri pohľade na rodinnú fotografiu. Viac som sa radšej nepýtal.

Povedal v električke do telefónu „sorry, že meškám, už som tam a tam“ a bol naozaj tam a tam – – nikto, nikdy v dejinách.

Podľa mňa existuje v spoločnosti celkom veľký hlad po profesiách ako tichý kaderník, málo zvedavý taxikár alebo nekomunikatívny masér.

Celebrita na cestách: – Ulej? (Zjavne pridúšaný smiech, akoby počula nejaký vtip). – Nie také tu nemám. – Musíte mať, izbu som rezervoval cez Booking.com. – Jaj, počkajte (smeje sa už nahlas), mám tu „Vlej“, tak som čakala Číňana.

Stará pani nestíha dobehnúť do električky, šofér slušne počká s otvorenými dverami. Pani poďakuje, na čo šofér spustí povyk: „aspoň niekto poďakuje, ostatní nič – ako teľce sprosté nevďačné…!“ Zdvihnem prekvapene oči od mobilu k šoférovi a čítam tabuľku „nehovorte na šoféra!“.

Z pohľadu výsledku je len jedna horšia vec ako „nemať na to vôbec čas“. Volá sa: „mať na to koľkokoľvek času“.

Každý kolektív sa s čiernymi ovcami vyrovnáva po svojom. V Bille na Poštovej jednému zo štyroch pokladníkov svieti na displeji namiesto obligátneho „Pekný deň“ nápis „Zlá obsluha“. To bude isto nejaký extra badass.

Ako mi chýbala táto tradičná slovenská zábava – smiať sa na cudzojazyčných slovách, ktoré v slovenčine znamenajú niečo iné. Od čias predlžovačky Koppla a číňanky Rani Srani nič a tento víkend hneď dva úlovky: appka s videonávodmi na varenie Panna a dnes článok o Jeb Bushovi. Život je opäť fajn

Po šiestich týždňoch chodenia na gitaru som zistil, že: 1. k Nedvědovcom vlastne chovám oveľa väčší obdiv ako som si myslel 2. najväčší muzikantský zážitok zatiaľ je, že si človek môže nástroj niesť po ulici a nahovárať si, ako gangstersky to vyzerá (ach, tí úbohí spisovatelia) 3. aj keby som tým gangstrom bol, po troch zlezeniach kože na prstoch mi aj tak nikto nedokáže nájsť na rukách akékoľvek odtlačky 4. poslanci Smeru by mali nasmerovať svoje zákony o kurvítkach k brnkátkam, už som ich stratil šesť and counting. 5. inak asi najväčšie peklo je chodiť do hudobky, kde je plno desaťročných detí, ktoré hrajú ďaleko lepšie ako ja a presviedčať sa, že celý tento môj nápad fakt nie je univerzita tretieho veku :) inak je to strašná sranda #nicnelutujem #mladynohavicaprehovoril

Týpek vo vlaku oproti mne s neuveriteľným záujmom číta Zem a vek. Už pol hodinu! Fantázia mi hrá, neviem si vybrať: zakašľať a spýtať sa len tak mimochodom či je zaočkovaný proti Španielskej chrípke? Alebo len ponúknuť z minerálky a keď sa napije dodať – „Chutí? Savo, stopercentné…“ Či sa predstaviť sa ako bruselský agent a lakonicky oznámiť, že si ho v ďalšej stanici prevezmú naši? Alebo neurobiť nič a len vypisovať blbé statusy? Hm, už viete ako to dopadlo:)

Idem z obeda, chlapec opretý o stenu vedľajšieho baráku si nahlas pospevuje: „My sme tí Pá a Pí, z mačacej planéty“. Ty vole, oni to ešte poznajú? Niečo nostalgické sa vo mne pohlo, tak sa ihneď pridávam. „…my sme tá posádka, atď“ – V tú sekundu chlapčaťom trhne a vyľakane vbieha do baráku. Tak už tu teraz len čakám, kedy si po mňa príde polícia #uzsachlapeczdetstvapobera

Home office na dedine: tretinu času riešite výpadok internetu, tretinu výpadok elektriny a tretinu prečerpané dáta na mobilnom internete. Ale stále všetko v poriadku, pretože na obed máte kotlíkový guláš.

Vďaka tortúre daňového priznania z pozemkov som sa pred pár dňami dozvedel, že naša rodina zdedila jednu 300-tinu lúky niekde na severe Slovenska. Celé štyri metre štvorcové lúky v krásnom kraji Terchovej a vypočítať a vypísať mi to trvalo len niekoľko dní! V každom prípade ma to muselo vnútorne fakt dostať, lebo v noci na dnes sa mi snívalo, že som nabehol na Obecný úrad Horná Tížina, nechal si ten štvorec vykolíkovať a do stredu postavil kreslo. Druhú časť sna som tam sedel, kochal sa, miestni mi nosili jedlo a vôbec nič nehovorili. Nejakým podivným spôsobom mi to dnes celý deň robí náladu.

– …a ani na Facebooku si neni, som ti chcela písať – …som si zrušil, sekačky… – A čo? – Frajerka… žiarlivá je, tak som zrušil… – Jaj, tak to som sklamaná… (úsmev) – Prečo? – Že máš frajerku… – A tak to nebuď, veď… – Hihi (Z cyklu Počiatky tínedžerskej lásky, odpočuté na trati Martin-Kláštor pod Znievom)

– Pre potreby zrýchlenia a zjednodušenia komunikácie s rôznymi anketármi, obchodníkmi, žobroníkmi a strážnovežiarmi, ktorí ma denne oslovujú na Poštovej, som sa rozhodol vytvoriť túto komprimovanú a univerzálnu verziu úvodnej pick-up otázky: “ Veríš Z Bratislavy nemáš prispejete nekúpiš?“ Univerzálnu odpoveď navrhujem skrátiť na „ee“.

Tri staršie panie stoja tak 10 metrov odo mňa a nahlas hovoria mojim smerom: „Neni to ten slávny skladateľ?“ „Ježiš, nie, nie, spisovateľ je to“. „Ale nié, skladateľ“. Čas sa zastavil, ego vystúpalo až do končekov vlasov, takže mi skoro aj ušlo, ako poza môj chrbát prefrndžal Boris Filan.

Príhoda jedna: sobota, v aute. Dosť nešikovne vychádzam na cestu – Vole, ten v tom aute na mňa pozerá ako na debila… – A tak to zas nie… veď ťa nepozná Príhoda dva, včera, po tretej časti Pustiny za sebou: – Ty keby si ma mala zavraždiť, aký spôsob by si si vybrala? – Najskôr by som dala dole tvoje ego, ostatné by sa spravilo samo. Ženy sú super. Moja najviac :)) #statusnamiestokvetov

Vtrhne mi náhle a bez pozdravu do chodeckej trajektórie. – Daj päť evri. – Nie…ďakujem (odpovedám trochu prekvapene a prekvapivo slušne. ) – No… tak zdochni. (povie a odchádza.) Leto je tu.

Ten divný moment, keď zbadáte plagát s textom „vyčistíme Slovensko“ a podvedome hľadáte logo Kotlebu, no v skutočnosti je to Ministerstvo životného prostredia…

Stúpil som práve do hovna. Všetky ostatné problémy môjho života sa zrazu zdajú omnoho menšie.

Teraz najčítanejšie