Denník N

Neni ako víno, neni ako káva..

Miesta Mesta_Rozhlas_Foto Adam Berka
Miesta Mesta_Rozhlas_Foto Adam Berka

Takto pred rokom som napísal text o Bratislave. Bol odpoveďou na publicistické šarvátky Martina Šimečku a Michala Hvoreckého o tom, či je Bratislava fasa mesto. Text publikujem na blogu Denníka N až dnes. Je o 90-tych rokoch, puberte aj budúcnosti..

Neni ako víno, neni ako káva, Bratislava krásavica na Dunaji, mesto na mieru.. aby som došiel na ten správny flow, zapol som youtube a do vyhľadávača zadal oldschool hip hop. Klikol som na prvé video a ponáram sa myšlienkami do tmavých ulíc, ešte teplých, rozpálených od slnka, ktoré cez deň pečie, ako keby bolo leto v plnom prúde, zima v nedohľadne.

Šimečka vs. Hvorecký, celebrity deathmatch slovenských intelektuálov, domáci vs. hostia, naberá grády a privádza publikum do varu. Otázka, kto je väčší Bratislavčan a s kým sa mesto nemazná je na stole od nepamäti, no nie je nad to pripomenúť si to opäť raz, tisíc a jeden krát.

A preto rád prilejem olej do ohňa.

One two one two,
narodil som sa v Bratislave, v meste mieru,
piatok trinásteho, nie v sobotu, nie v nedeľu ani v stredu.

Mesto poznám ako vlastnú dlaň, križujem jeho ulice od malička, najprv pešo, neskôr na bicykli alebo na skejte, semtam s niekym, často sám. Dlho mi to nešlo, odlepiť sa od zeme, zdvihnúť nohy, pretínať chodníky a ulice. Prvýkrát sa mi to podarilo vo sne. Snívalo sa mi, že viem bicyklovať. Brázdil som ulice, v mysli prešiel celú štvrť, od Fraňa Krála, cez Hlbokú, na Leškovú, okolo Námestia Slobody, naspäť krížom cez Štefánikovú, na Kuzmányho a späť domov. Tie isté stromy, námestia, menej áut, ale asfalt bez jedinej zmeny. To bolo moje mesto, ako som ho poznal. Keď som sa ráno zobudil, povedal som o mojom sne mame. V ten deň ma zobrala aj s bicyklom do Pionierskej záhrady – Pinkáča. Keď už som to vedel vo sne, mohol by som to zvládnuť aj v skutočnosti. Celé roky snahy nepriniesli žiadne ovocie, ale tento deň mal byť iný. Došli sme do záhrady, mama si sadla na lavičku, ja som chytil bicykel, sadol som a na tretí pokus som už nohy na zem nespustil. Čo sa roky nepodarilo môjmu otcovi, naučil som sa za 5 minút sám. Bicykloval som, neveril som vlastným očiam, od radosti ma šlo roztrhnúť, naspäť však už žiadna cesta neviedla. Vysníval som si to a na druhý deň som to dokázal.

A tak to šlo ďalej. Roky plynuli, so spolužiakmi sme sa pretĺkali ulicami Starého Mesta, 90. roky nás zastihli nepripravených, mali sme 12 a denne sme posúvali hranice našich komfortných zón, ktoré predstavovali náš dvor, ulicu, najbližšie potraviny. Na hlavách sme mali čapice Chicago Bulls, nosili sme podivné handry z Miletičky, lebo len tam sa dali zohnanať dobré fejky značkových tričiek alebo bublinových tenisiek. Dodnes mám pred očami, ako si pod igelitovými plachtami trhoviska skúšam gate. Iné miesto som nepoznal, ak sme niečo potrebovali, či to boli prezuvky do školy – umelohmotné šlapky z materiálu kvality niečo medzi polystyrénom a purpenou, kúpili sme to od Vietnamcov na trhu. Washington Red Skins, červená tvár indiána vyšitá na bunde. A čas bežal, ubiehajúce roky nás valcovali a zanechávali jazvy na duši, prvé pusy, facky, pľuvance. Čo ste nedohodli počas veľkej prestávky, s posledným zvonením sa rozplynulo ako cigaretový dym za garážami. Žiadne mobily, počítače s pamäťou menšou, ako vaša mikrovlnka, o internete sa písalo v časopise ABC, ako o superrýchlej dialnici.

Stredná škola bola otrava, čas vzdoru, kde ste sa na základke videli ako študent matfyzu, o pár rokov neskôr ste boli radi, že ste z matematiky neprepadli. Štyri divné roky a mesto sa menilo. Kde 90. roky pripomínali balkánsku metropolu v rozkvete, s blížiacim sa miléniom pribúdalo nových stavieb obložených nadrozmernými kúpelňovými obkladačkami. Mali sme 16 a ani mi nenapadlo zamyslieť sa nad svojim mestom, ako nad niečim, čo by vôbec stálo za myšlienku.

Život vás sral, každá jedna minúta, hrali ste streetball, jazdili na skejte, ale hrbolatý chodník vás vždy niekam katapultoval. Skutočný život začal až s vysokou školou. Obdobie skutočného trápenia. Láska, sex aj vzrušenie sa najčastejšie odohrávali vo vašej fantázii, už ste mali predstavu o svete, v ktorm žijete. Prvé krčmy, kluby, skoré rána na uliciach, ktoré ste dovtedy nikdy nevideli. Dvory spolužiakov, divné priváty, Bratislava vám otvárala svoje trináste komnaty a vy ste nevedeli, čo s nimi. Ostali vám však v pamäti a vidíte ich pred očami dodnes. Cigaretový dym, žaludočné kyseliny s prenikajúcim liehom s príchuťou tequily, sa vám dral z hrdla ešte na druhý deň. Matne ste spomínali, u koho ste skončili na byte, spomenuli ste si, že tá divoká jazda nočnou Bratislavou nebol sen, ale naozaj ste sa rútili v cudzom aute, s ľuďmi, ktorých ste nikdy nevideli, dolu strmou Kolibou.

Roky bežali a mesto vám začalo odkrývať svoje najkrajšie zákutia. Objavovali ste vône dovtedy necítené, chute, o ktorých sa vám len snívalo, mesto naberalo na kráse. S príbúdajúcimmi zážitkami, silnelo puto k mestu, ktoré vám umožnilo zažiť všetky tie krásne chvíle. Bolo svedkom, vašich milostných príbehov, sprevádzalo vás, keď ste kráčali kilometre pešo domov, spytujúc si svedomie, kladúc si existenciálne otázky svojmu lepšiemu ja, v daždi, snehu, mraze. Mesto bolo vašim parťákom v dobrom aj v zlom. Bolo tam, keď ste chceli byť sami, keď ste sa chceli stratiť z dohľadu ľudí, keď ste sa ponárali hlbšie a hlbšie do svojho vnútra, aby ste sa na druhý deň odrazili od dna a stali sa lepším človekom.

Zrazu ste mali 28, kúpili ste si prvý laptop a cítili ste sa, že žijete v budúcnosti. Kráčali ste po meste s hudbou v ušiach a mesto dostalo rytmus. Podľa vašej nálady sa dokázalo premeniť na dancefloor, ring alebo bolo len tak kulisou pre vašu filmovú rolu, ktorú ste si zrazu uvedomili a začali si vychutnávať každý jeden moment, akoby ste sa pozerali na svoj život z okna vašej izby. Naučili ste sa kamarátov počúvať, zistili ste, že ste súčasťou hustej siete, ktorá všetkých ľudí spája. Stali ste sa živou súčasťou mesta, ktoré vás vyformovalo a uvedomili ste si, že vy ho formujete tiež.

Že ak spravíte dobrý skutok, cítite sa lepšie, ako keď niekto pomôže vám. Že keď sa usmejete, niekto druhý sa usmeje na vás. Že keď budete robiť super veci, ľudia vás budú mať radi. Naučili ste sa, že mesto v ktorom žijete je super, ak mu venujete kúsok seba. Začali ste robiť s nadšením to, čo milujete a všetko o čom ste dovtedy len snívali si vás našlo v plnej kráse. Ponorili ste sa do života plného chutí a farieb, odtieňov, ktoré ste dovtedy nepoznali a uvedomili ste si, že nikde inde žiť nechcete.

Precestovali ste svet, ale ako Smelý Zajko, ktorý sa vrátil z Afriky, našli ste krásu tam, kde ste ako malé dieťa začali. Skúsenosti obohatili paletu vašeho poznania o chute dovtedy nepoznané. Vrátili ste sa do mesta a pod nánosom špiny ste uvideli klenot. Šperk, ktorý ukrýva všetku krásu sveta.

Dnes žijete v metropole, ktorú vám môžu všetci závidieť. Pobyt v Indii vám ukázal, že pitná voda, ktorá tečie z kohútikov vo vašej kuchyni je tekuté zlato. Zistili ste, že je veľmi málo miest na svete, kde sa môžete z vodovodu napiť a nie je žiadne, kde chutí voda tak dobre.

Prvé, čoho ste sa po návrate z Ázie nadýchli, bol bratislavský vzduch, ktorý vám najviac pripomínal ten v Himalájach. Museli ste stráviť mesiace v prašnom Ahmedabáde, aby ste si tento úžasný fakt uvedomili.

Zistili ste, že všetka krása sveta je ukrytá v dievčatách, ktoré stretávate každý deň na ulici, a že keď jednu oslovíte, môžete prežiť ten najkrajší život v horúcom náručí.

Naučili ste sa, že nie je nič krajšie, ako štyri ročné obdobia, ktoré dodajú vášmu životu rytmus nikdy nekončiacej zmeny a očakávania, že obloha zmení svoj odtieň, rozkvitnú stromy, zohreje sa voda v jazerách, slnko rozpáli dlažbu mesta a sneh vás opäť schladí.

Stačí, ak zájdete na niektorý z trhov a pokryjete svoj stôl zeleninou, ovocím, syrmi a koláčmi, čo vám na um príde, to v tomto meste nájdete. Obchody praskajú vo švíkoch, kín je niekoľkonásobne viac, ako bolo pred 10 rokmi, kníhkupectvá pre vás majú knihy, o akých sa vám nesnívalo, letenky ktorýmkoľvek smerom vás skoro nič nestoja, hranice máte otvorené, pracovných príležitostí je nespočet.

Uvedomíte si, že žijete v jednom z najpožehnanejších miest na svete. A ak o tom na chvíľu zapochybujete, máte tu niekoľko kamarátov, ktorí vás o tom presvedčia. Žijete v meste, ktoré sa neustále mení. Už to nie je vaša generácia, kto prináša mestu vysnívanú kvalitu. Sú tu mladší, ktorí robia z tohoto mesta “The Place To Be” a dokážu to spraviť aj v podzemnej garáži, o ktorej ešte neviete.

Vaše mesto nie je dovolenková destinácia, ktorú ste si vybrali v katalógu. Vaše mesto je obrovské ihrisko s nekonečným množstvom hračiek a preliezok, je plné krásnych ľudí, ktorí sa vám neotočia chrbtom, ak sa neotočíte vy a je len na vás čo spolu vymyslíte.

Nikto nepovedal že to bude ľahké, ale ja vám vravím, že to za tú námahu stojí.

Takže nabudúce, keď vám dojde víno aj káva, nemračte sa na Bratislavu, pretože v Bratislave sa to stáva.

Peace

Adam Berka
ambasádor Bratislavy Budúcnosti

,-)

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Adam Berka

Architekt, kníhkupec, aktivista a mestský poslanec. V roku 2012 rozbehol 82 bøok & design shõp, kníhkupectvo zamerané na architektúru, dizajn, umenie a ilustráciu (www.82.sk). Architektúru vyštudoval v Bratislave a Ahmedabáde. Dlhoročný a komplikovaný vzťah k Bratislave, ho stojí veľa úsilia, no podľa jeho vlastných slov, nemenil by. Založil projekty Miesta Mesta, Hnutie proti okrášľovaniu Bratislavy a Bratislava Budúcnosti, ktorým sa aktívne venuje.